Alexandra Borbély vo filme Ema a smrtihlav

Slovenským kandidátom na Oscara je Ema a smrtihlav

Písmo: A- | A+

Drámu režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav, ktorá je adaptáciou rovnomennej knihy Petra Krištúfka, vybrali členovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie ako slovenského kandidáta na Oscara v kategórii Zahraničný film. Rozhodnutie oznámila na festivale Cinematik v Piešťanoch prezidentka SFTA Katarína Krnáčová.

„Veľmi pekne ďakujeme organizátorom tohto skvelého festivalu, že sme mohli počas záverečného ceremoniálu slávnostne vyhlásiť názov víťazného filmu, ktorý bude reprezentovať Slovensko v boji o Oscara, Pevne dúfam, že naša spolupráca s festivalom bude v budúcich ročníkoch ešte intenzívnejšia,“ povedala prezidentka SFTA Katarína Krnáčová.

Členovia SFTA vyberali slovenského kandidáta na Oscara z 10 prihlásených filmov. Hlasovania sa tento rok zúčastnilo 111 členiek a členov akadémie. „Tento rok sme zaznamenali rekordný počet hlasov, z čoho sa veľmi teším a ďakujem každému*ej, kto poslal svoj hlas. Medzi filmami, ktoré skončili na prvých troch miestach, bol rozdiel len niekoľko hlasov, dokonca o víťazovi rozhodol iba jeden,“ prezradila Krnáčová.

Snímka sa odohráva v dramatickom období vojnového slovenského štátu. „Čím viac som si o tomto období študovala, tým viac som si uvedomovala, že sme vznik vojnového slovenského štátu akosi preskočili. V hranom filme sme dostatočne nespracovali unikátny multikultúrny rozmer vtedajšej Bratislavy, ktorý sa krátko po skončení druhej svetovej vojny úplne vytratil. Ani nemáme hraný film o Hlinkovej garde a jej predstaviteľoch, ani o klérofašistoch a už vôbec nie o slovensko-maďarskom konflikte. Mala som potrebu vo filme Ema a smrtihlav všetky tieto témy aspoň jemne naznačiť, aby dodali tejto vzťahovej dráme ďalší rozmer,“ povedala pre Film.sk Grófová. Film prebrala po tragickej smrti Petra Krištúfka, ktorý ho mal pôvodne režírovať.

Snímka, do ktorej Grófová obsadila Alexandru Borbély, Nica Klimeka či Milana Ondríka, mala svetovú premiéru v Karlových Varoch. V slovenskej premiére otvárala tohtoročný festival Cinematik. Do kín na Slovensku príde 26. 9.

Kameramanom filmu je Martin Štrba, architektom Tomáš Svoboda, kostýmovou výtvarníčkou Katarína Štrbová Bieliková, strih mal na starosti Martin Malo. Hudbu zložil Matej Hlaváč, ktorý mal spolu s Tobiášom Potočným na starosti aj zvuk. Producentami sú Zuzana Mistríková, Ľubica Orechovská (PubRes), Ondřej Trojan (T.H.A.), Sára László a Marcell Gerö (Campfilm) a koproducentami Sára László, Marcell Geröő a Miloslav Glac (Campfilm).

Slávnostne vyhlásenie oscarových víťazov sa uskutoční 2. 3. 2025. Oscarový shortlist výberu 15 zahraničných filmov zverejní americká Akadémia filmového umenia a vied 17. 12. Nomináciu piatich filmov, ktoré sa vo finále budú o prestížnu sošku uchádzať vyhlásia 17. 1. 2025.

Trailer filmu Ema a smrtihlav
Autor:

Alexandra Borbély vo filme Ema a smrtihlav. FOTO: PubRes

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články