Záber z filmu Zomrela som v Irpini (r. Anastasiia Falileieva). Foto: ARTICHOKE

Témou Dní Ukrajinského filmu sú Vysídlenia

Písmo: A- | A+

Sedem ukrajinských filmov predstaví prehliadka Dni ukrajinského filmu, ktorá sa koná v bratislavskom Kine Lumière od 14. do 16. 5. Jej témou sú Vysídlenia (Displaced Selves). Snímky, ktoré uvedie, sa budú zaoberať aj pretrvávajúcim dedičstvom sovietskeho vplyvu či intimitou rodinných archívov a nútenou migráciou. O výber filmov sa postarali kurátorky Ukrainian Film Festival v Berlíne.

V spoločnosti cítiť potrebu otvárať náročné témy a hľadať otázky na odpovede, ktoré nám každodenne prináša destabilizácia súčasného sveta. Všetci pociťujeme určitú mieru úzkosti a obáv o budúcnosť. Dojímavé filmy o krehkosti pamäti, záchrane zvierat, sile pohybu či politické a osobné výpovede, ktoré sa budú premietať na festivale, nám nedávajú explicitné odpovede. Pozývajú nás však na nadviazanie dialógu a výmenu našich vlastných skúseností,“ hovorí kurátorka ukrajinského programu v Goethe-Institut Anna Siedykh.

Dni ukrajinského filmu sú spoločným projektom Goethe-Institut Bratislava, Ukrainian Film Festival Berlin a Kina Lumière. Podporilo ich Rakúske kultúrne fórum.

Príbehy z archívov

Prehliadku otvorí v stredu 14. 5. snímka Fragmenty ľadu ukrajinskej režisérky Marie Stojanovej. Ide o denníky, ktoré nakrútil na VHS režisérkin otec, krasokorčuliarsky šampión. Vznikli v rokoch 1986 až 1994 na zahraničných zájazdoch aj doma. Zaznamenávajú sovietsku realitu aj predstavy o Západe. Sú tiež svedectvom o rozpade Sovietskeho zväzu, ceste Ukrajiny k nezávislosti a jej prechode na trhovú ekonomiku.

V rodinnom archíve sa začal aj príbeh ďalšieho filmu, ktorý sa bude premietať vo štvrtok 15. 5. Ukrajinský režisér Ihor Ivanko vychádza vo svojom filme Fragile Memory z archívu fotografií a filmov svojho starého otca. Bol ním sovietsky kameraman Leonid Burlaka, ktorý v závere svojho života bojoval s Alzheimerovou chorobou. „Na jednej strane sledujeme, ako sa vytrácajú spomienky z pamäti jeho starého otca, slávneho sovietskeho kameramana, a na druhej strane film vytvára nové spomienky, transformuje ich do mnohých pamätí,“ povedal pre Film.sk v čase premiéry snímky jej slovenský koproducent Peter Kerekes.

V rovnaký deň sa bude premietať aj krátka snímka slovenského režiséra Roberta Mihályho Najkrajší kút v šírom svete. „Dokumentárny film nastavuje zrkadlo súčasnej slovenskej spoločnosti a poukazuje na neschopnosť reflektovať jazyk a dejiny, v dôsledku čoho sa sprítomňuje hrozba nového autoritárstva,“ uviedli organizátori. Štvrtkový večer uzavrie dokumentárny film Marie Ponomarovej  Tím Nice Ladies, v ktorom tím roztlieskavačiek – všetky už majú nad 50 rokov – ukazuje silu a schopnosť tešiť sa aj napriek vysídleniu.  

Posledný festivalový deň, piatok 16. 5., otvorí oceňovaný krátky film Zomrela som v Irpini od Anastasiie Falileievy. Vznikol v koprodukcii s Českom a Slovenskom a je silnou animovanou výpoveďou, ktorá sleduje, ako násilie, pamäť a život počas vojny formujú osobnú aj kolektívnu identitu.

Celovečerný film Svitlany Liščynskej Tak trochu cudzinka sa zaoberá štyrmi generáciami žien, ktoré prežívali vplyv rusifikácie a vojny na svoju osobnú históriu. Dni ukrajinského filmu uzavrie dojímavý film Antona Ptuškina My, naše zvieratá a vojna o záchrane zvierat počas totálnej vojny, ktorý je pripomienkou ľudskej potreby súcitu aj v krízových situáciách.

Zamyslenie sa nad postsovietskou históriou

Tieto filmy boli vybrané pre slovenské publikum, pretože hlboko rezonujú s ukrajinskými historickými skúsenosťami okupácie, vymazania a hľadania sebaurčenia – osobného aj kolektívneho. Nabádajú k zamysleniu sa nad spoločnou postsovietskou históriou a pokračujúcim hľadaním identít a spolupatričnosti v neistých časoch,“ komentujú výber filmov kurátorky festivalu z Ukrainian Film Festival v Berlíne.

Keď dnes hovoríme o Ukrajine, do popredia sa dostáva vojna. Určuje náš obraz Ukrajiny. Naším ukrajinským programom v oblasti filmu, literatúry a žurnalistiky chceme rozšíriť pohľad na rozmanitosť krajiny – na jej ľudí, históriu a kultúru. Je to dôležité, aby sme lepšie pochopili nášho európskeho suseda, s ktorým musíme byť solidárni tvárou v tvár existenčnej hrozbe. Je to dôležité aj preto, že ruské dezinformačné kampane zámerne šíria falošný obraz Ukrajiny. Aj v tomto prípade náš program pomáha vytvárať viacvrstvový obraz Ukrajiny,“dodal k tomu iaditeľ Goethe-Institut Bratislava Markus Huber.

Dni ukrajinského filmu 2025
Dni ukrajinského filmu 2025
Autor:

Záber z filmu Zomrela som v Irpini (r. Anastasiia Falileieva). Foto: ARTICHOKE

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Zdeno Vlach, kameraman a fotograf. Foto: Archív Z. V.

Zdeno Vlach: Velikánom sa dodnes klania v Dobročskom pralese. S kamerou a fotoaparátom v ruke

Fotograf a kameraman Zdeno Vlach oslavuje osemdesiatku s túžbou stále nakrúcať. Kedysi dávno obkolesovala dunajská krajina v bratislavskej Petržalke rodinné domy so záhradami plnými spievajúcich vtákov. Namiesto panelákov sa naokolo rozprestierali lúky, boli plné kvetov a motýľov. Zdeno Vlach ešte ako dieťa vnímal toto prostredie ako samozrejmosť, no zároveň k nemu cítil zvláštny obdiv. Bolo to vďaka bratovi, ktorý pracoval ako fotograf a kameraman a z času na čas ho brával so sebou do prírody. „Brat Jindro bol o sedemnásť rokov starší a výrazne ovplyvnil moju životnú cestu do tajov prírody,“ hovorí pre Filmsk.sk Zdeno Vlach. Nie je náhoda, že sa tiež stal fotografom a kameramanom. V týchto dňoch sa dožíva osemdesiatky. Zdeno Vlach s bratom Jindrom. Foto: Archív Z. V. V bratovej stope Túžba ísť bratovou cestou sa začala intenzívne objavovať po skončení elektrotechnickej priemyslovky. Mladému nadšencovi sa podarilo v roku 1970 zamestnať v Slovenskej televízii na pozícii asistenta kamery. A keďže sa práve vtedy natáčal seriál Rok v našej prírode, mohol sa pustiť rovno do cestovania. „V detstve som veľmi nepoznal našu krajinu a zrazu som mal možnosť nahliadnuť do tých najkrajších kútov prírody na Slovensku. Dlhé hodiny, týždne, mesiace som mohol spoznávať úchvatný život v močiaroch, v lesoch, na hrebeňoch hôr. Sám som bol prekvapený,...
Mestečko Twin Peaks Kino Lumière uvedie seriál Mestečko Twin Peaks. Foto: MPLC (Motion Picture Licensing Company Limited).

Ešte ste neboli v Twin Peaks? Teraz máte šancu v kine

Premietať seriál na plátne kina je na Slovensku mimoriadna udalosť. Vo svete však nejde o ojedinelú záležitosť. Kino Lumière sa vybralo touto u nás nevyšliapanou cestou a pre divákov a diváčky pripravilo premietanie kultového seriálu Mestečko Twin Peaks. V čase svojho vzniku v roku 1990 úplne zmenil seriálovú tvorbu a zaviedol filmovú kvalitu aj do televízie. Seriál žne slávu dodnes a Kino Lumière pozýva na prvé dve jeho série a prequel Twin Peaks: Oheň so mnou poď (1992) od 17. apríla do 4. mája 2026. Mestečko Twin Peaks je mysteriózny televízny seriál, ktorý vytvorili David Lynch a Mark Frost. Kino Lumière ho uvádza v nadväznosti na úspešnú minuloročnú výberovú retrospektívu tvorby Davida Lyncha, ktorá do kina pritiahla množstvo divákov a diváčok. „V čase svojho vzniku seriál priniesol zásadnú inováciu toho, čo publikum od seriálu očakáva,“ hovorí filmová teoretička Katarína Mišíková, ktorá je kurátorkou tvorby Davida Lyncha pre Kino Lumière a seriál lektorsky aj uvedie. „V ére postmoderny zmiešal populárne seriálové prvky s intertextuálnymi odkazmi na popkultúru i vysoké umenie. Dokázal vytvoriť fanúšikovskú komunitu, ktorá každý týždeň chcela vedieť, kam sa posunie záhada Twin Peaks. Tiež nastavil celkom iný štylistický štandard pre televíziu: vďaka konceptu, ktorý vytvorili David Lynch a Mark Frost, si seriál udržal mimoriadne jednoliatu vizuálnu štylizáciu, do veľkej miery postavenú práve...
Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
Zobraziť všetky články