Záber z filmu Zomrela som v Irpini (r. Anastasiia Falileieva). Foto: ARTICHOKE

Témou Dní Ukrajinského filmu sú Vysídlenia

Písmo: A- | A+

Sedem ukrajinských filmov predstaví prehliadka Dni ukrajinského filmu, ktorá sa koná v bratislavskom Kine Lumière od 14. do 16. 5. Jej témou sú Vysídlenia (Displaced Selves). Snímky, ktoré uvedie, sa budú zaoberať aj pretrvávajúcim dedičstvom sovietskeho vplyvu či intimitou rodinných archívov a nútenou migráciou. O výber filmov sa postarali kurátorky Ukrainian Film Festival v Berlíne.

V spoločnosti cítiť potrebu otvárať náročné témy a hľadať otázky na odpovede, ktoré nám každodenne prináša destabilizácia súčasného sveta. Všetci pociťujeme určitú mieru úzkosti a obáv o budúcnosť. Dojímavé filmy o krehkosti pamäti, záchrane zvierat, sile pohybu či politické a osobné výpovede, ktoré sa budú premietať na festivale, nám nedávajú explicitné odpovede. Pozývajú nás však na nadviazanie dialógu a výmenu našich vlastných skúseností,“ hovorí kurátorka ukrajinského programu v Goethe-Institut Anna Siedykh.

Dni ukrajinského filmu sú spoločným projektom Goethe-Institut Bratislava, Ukrainian Film Festival Berlin a Kina Lumière. Podporilo ich Rakúske kultúrne fórum.

Príbehy z archívov

Prehliadku otvorí v stredu 14. 5. snímka Fragmenty ľadu ukrajinskej režisérky Marie Stojanovej. Ide o denníky, ktoré nakrútil na VHS režisérkin otec, krasokorčuliarsky šampión. Vznikli v rokoch 1986 až 1994 na zahraničných zájazdoch aj doma. Zaznamenávajú sovietsku realitu aj predstavy o Západe. Sú tiež svedectvom o rozpade Sovietskeho zväzu, ceste Ukrajiny k nezávislosti a jej prechode na trhovú ekonomiku.

V rodinnom archíve sa začal aj príbeh ďalšieho filmu, ktorý sa bude premietať vo štvrtok 15. 5. Ukrajinský režisér Ihor Ivanko vychádza vo svojom filme Fragile Memory z archívu fotografií a filmov svojho starého otca. Bol ním sovietsky kameraman Leonid Burlaka, ktorý v závere svojho života bojoval s Alzheimerovou chorobou. „Na jednej strane sledujeme, ako sa vytrácajú spomienky z pamäti jeho starého otca, slávneho sovietskeho kameramana, a na druhej strane film vytvára nové spomienky, transformuje ich do mnohých pamätí,“ povedal pre Film.sk v čase premiéry snímky jej slovenský koproducent Peter Kerekes.

V rovnaký deň sa bude premietať aj krátka snímka slovenského režiséra Roberta Mihályho Najkrajší kút v šírom svete. „Dokumentárny film nastavuje zrkadlo súčasnej slovenskej spoločnosti a poukazuje na neschopnosť reflektovať jazyk a dejiny, v dôsledku čoho sa sprítomňuje hrozba nového autoritárstva,“ uviedli organizátori. Štvrtkový večer uzavrie dokumentárny film Marie Ponomarovej  Tím Nice Ladies, v ktorom tím roztlieskavačiek – všetky už majú nad 50 rokov – ukazuje silu a schopnosť tešiť sa aj napriek vysídleniu.  

Posledný festivalový deň, piatok 16. 5., otvorí oceňovaný krátky film Zomrela som v Irpini od Anastasiie Falileievy. Vznikol v koprodukcii s Českom a Slovenskom a je silnou animovanou výpoveďou, ktorá sleduje, ako násilie, pamäť a život počas vojny formujú osobnú aj kolektívnu identitu.

Celovečerný film Svitlany Liščynskej Tak trochu cudzinka sa zaoberá štyrmi generáciami žien, ktoré prežívali vplyv rusifikácie a vojny na svoju osobnú históriu. Dni ukrajinského filmu uzavrie dojímavý film Antona Ptuškina My, naše zvieratá a vojna o záchrane zvierat počas totálnej vojny, ktorý je pripomienkou ľudskej potreby súcitu aj v krízových situáciách.

Zamyslenie sa nad postsovietskou históriou

Tieto filmy boli vybrané pre slovenské publikum, pretože hlboko rezonujú s ukrajinskými historickými skúsenosťami okupácie, vymazania a hľadania sebaurčenia – osobného aj kolektívneho. Nabádajú k zamysleniu sa nad spoločnou postsovietskou históriou a pokračujúcim hľadaním identít a spolupatričnosti v neistých časoch,“ komentujú výber filmov kurátorky festivalu z Ukrainian Film Festival v Berlíne.

Keď dnes hovoríme o Ukrajine, do popredia sa dostáva vojna. Určuje náš obraz Ukrajiny. Naším ukrajinským programom v oblasti filmu, literatúry a žurnalistiky chceme rozšíriť pohľad na rozmanitosť krajiny – na jej ľudí, históriu a kultúru. Je to dôležité, aby sme lepšie pochopili nášho európskeho suseda, s ktorým musíme byť solidárni tvárou v tvár existenčnej hrozbe. Je to dôležité aj preto, že ruské dezinformačné kampane zámerne šíria falošný obraz Ukrajiny. Aj v tomto prípade náš program pomáha vytvárať viacvrstvový obraz Ukrajiny,“dodal k tomu iaditeľ Goethe-Institut Bratislava Markus Huber.

Dni ukrajinského filmu 2025
Dni ukrajinského filmu 2025
Autor:

Záber z filmu Zomrela som v Irpini (r. Anastasiia Falileieva). Foto: ARTICHOKE

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

recenzia Milovník, nie bojovník

Autorský celovečerný debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník pristupuje k publiku so zvláštne jemnou razanciou. Funguje vo viacerých polohách a rovinách, ale na žiadnej z nich nestavia svoju rozpoznateľnosť. Napriek tomu je presvedčivý práve v ráznosti tohto váhania. Je to generačný príbeh o dospievaní. Nesentimentálne romantická takmer-komédia. Hravý film, ktorý sa na nič nehrá. Film rámcuje príbeh milostného vzťahu Andreja a Miše. Od opatrného smiešno-trápneho oťukávania, cez vzájomné zblíženie, romantické vzplanutie, neveru, zlomené srdce, až postupné vzájomné uzdravovanie rán. V tomto romantickom rámci však fungujú aj ďalšie vzťahy: mladých protagonistov k rodičom a starým rodičom, k súrodencom, vrstovníkom a najmä k sebe samým. Buchelová skicuje obraz Generácie Z ľahkou rukou v rozostrených, ale citovo presných kontúrach. Neskĺzava do stereotypu o generácii žijúcej v paralelnej realite sociálnych sietí a vyfiltrovaných vizuálov. Sú to pohrobkovia neoliberálnych nádejí, žijúci uprostred postsocialistických sídlisk. Už nie sú tínedžeri, ale ešte nie sú dospelí, ktorí sa potrebujú definovať profesijnou identitou. Sociálne sú ukotvení v čase a priestore, ale o nikom sa nedozvieme, čo študuje alebo kde pracuje. Definuje ich spoločné pozadie: spomienky na ihriská a voľný čas u starých rodičov, televízne programy a sektorový nábytok, farebné malinovky a fastfoodový detský sen. Zdanlivo vajatajú na prahu dospelosti, lebo sú svedkami krízy stredného veku svojich rodičov. Ich túžby a potreby sú komplexnejšie, ako keď sa stačilo rozhodnúť, či je lepší skejt alebo...
Jana Kovalčiková a Milan Ondrík vo filme Láska režiséra Marka Škopa. Foto: Filmtopia

Hľadá samu seba, ale bez lásky to nepôjde

Režisér Marko Škop vo filme Láska skúma, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti. Anna pracuje ako lekárka, každý deň sa v službe stretáva s ľuďmi, ktorí ju potrebujú. S kolegami má korektné, no nie najlepšie vzťahy, do svojej práce však vkladá všetko, čo v sebe nosí. Aj to, čo by nemala. Cestu jej mentálneho dozrievania v samostatne mysliacu bytosť spracoval režisér Marko Škop v novej psychologickej dráme Láska v hlavnej úlohe s herečkou Janou Kovalčikovou. Do slovenských kín prichádza 24. septembra. Mama, ktorá svoje nešťastie v živote nedokázala spracovať, vypestovala vo svojej dcére Anne závislosť od vlastných démonov. Namiesto toho, aby pomyselnú pupočnú šnúru v správny čas odstrihla, živila ju a naťahovala, doslova ju omotala dcére okolo krku. Manipuluje ňou, aby si mala na kom vybíjať frustráciu. Keďže Anna od svojej matky lásku nedostala, berie si ju od iných a vracia im ju iba zdanlivo. Chcela by síce nájsť vo vzťahoch pevný bod, no v skutočnosti matkino správanie opakuje. Túžbu po prijatí si napĺňa prehnanou starostlivosťou o pacientov, najmä o smrteľne chorého Jána s diagnózou ALS. Ten však má svoju milujúcu manželku. Čiastkový objekt Režisér Marko Škop sa s nevyliečiteľnou chorobou ALS stretol v osobnom živote. Vo vážnej situácii, počas ktorej ostala jeho mama pripútaná na lôžko a nezaobišla...
Igric 2026 Dušan Dušek Foto: Miro Nôta

ohlasy Igric 2026

Igric ako slávnostné podujatie vyznel bizarne a hraničil s gýčom. Porota však ocenila mnoho skvelých osobností slovenskej kinematografie. Tá upútavka na náš film je asi veľmi nedočkavá, keď sa už dvakrát objavila mimo poradia, zavtipkoval herec Juraj Loj, keď sa na plátne – už v správnom okamihu – objavil ako Vítězslav Mácha v česko-slovenskom filme Zbormajster. Vzápätí si na piatkovom slávnostnom odovzdávaní filmových cien Igric za rok 2025 prevzal tvorivú prémiu za mužský herecký výkon. Zdvorilo poďakoval a vo svojom krátkom príhovore vrúcne spomínal aj svoju manželku Zuzanu Kanócz, ktorá ho neúnavne podporuje aj vo chvíľach, keď jeho sebavedomie klesá a on podlieha vnútornej neistote. Bol úprimný a hovoril presvedčivo. O postave z filmu, ktorú stvárnil, sa však nevyjadroval, hoci bol za ňu konečne ocenený. Čo ostalo porote V Česku tento príbeh muža, sexuálne zneužívajúceho maloleté dievčatá, síce získal Cenu českej filmovej kritiky za najlepší film minulého roka a hlavná predstaviteľka Kateřina Falbrová si dokonca prevzala Českého leva. Cestu koprodukčnej drámy inšpirovanej skutočnými udalosťami do televízneho vysielania však na čas zahatala žaloba jednej z reálnych obetí dirigenta speváckeho zboru Bambini di Praga. Pred polrokom to pravdepodobne mohlo mať vplyv aj na ocenenia Slnko v sieti. Zbormajster nezískal cenu v žiadnej z kategórií. Pritom niet pochýb, že herecký výkon Juraja...
Zobraziť všetky články