Buster Keaton vo filme Bledá tvár (1922), ktorý uvedie Filmový kabinet. 

Treba sa pripraviť, na scénu prichádza Veľký nemý

Písmo: A- | A+

Poznávať dejiny kinematografie môže byť veľmi inšpiratívna záležitosť. Už v minulosti sa o tom mohli presvedčiť účastníci Filmového kabinetu. Ide o obľúbený populárno-náučný cyklus o dejinách svetovej a slovenskej kinematografie, ktorý vznikol v roku 2013 so zámerom zvyšovať povedomie o filme a prehlbovať jeho poznanie. Po dlhšej odmlke sa do Kina Lumière opäť vracia. Prvý semester sa volá Veľký nemý, začne sa v októbri a potrvá do konca januára 2025.

Dramaturgia postavená na pojmoch

Filmový kabinet je cyklus desiatich stretnutí, ktoré pozostávajú z lektorskej prednášky, projekcie filmu a diskusie po ňom. Aktuálne nadväzuje na predchádzajúce úspešné ročníky podujatia. Kladie si za cieľ interaktívnou formou prispieť k popularizácii filmového umenia, zvýšeniu povedomia o jeho dejinách a súčasnosti vo svete i na Slovensku. Zároveň chce sprostredkovať širokej verejnosti kontakt s raritnými archívnymi materiálmi a domácimi expertmi filmovej histórie a teórie.

Koncepcia dramaturgie je predurčená, hovorí Juraj Oniščenko, lektor Filmového kabinetu. „Po dlhej odmlke spôsobenej pandémiou sa vraciame k trojsemestrálnemu modelu výuky dejín svetovej kinematografie. Veľkou novinkou však je personálne zabezpečenie. Po Michalovi Michalovičovi, ktorý spoluorganizoval Filmový kabinet so mnou, preberá štafetu kolegyňa z Katedry filmových štúdií na FTF VŠMU Katarína Mišíková.“ Tá na otázku dramaturgie aktuálneho Filmového kabinetu odpovedá: „Našou ambíciou je dejiny filmu prístupnou formou objasňovať a komentovať, netreba ich za každú cenu prepisovať. Zároveň sme však nechceli dramaturgiu stavať na jednoduchej chronológii významných mien, titulov a dátumov. Preto sme si ku každému obdobiu kinematografie vybrali určitý koncept alebo heslo, okolo ktorých budujeme výklad témy.

Témy októbrových stretnutí

Prvý semester nesie názov Veľký nemý. Predstavuje najstaršie obdobie kinematografie od jej vzniku až po nástup zvuku, teda od roku 1895 až po prelom 20. a 30. rokov 20. storočia. Počas jednotlivých stretnutí budú lektori spolu s účastníkmi pomenúvať, ako film v období nemej kinematografie hľadal svoj osobitý jazyk. Na to poslúžia známe, ale často aj menej známe diela z histórie kinematografie.

Prvé stretnutie nazvané Všetko je dovolené: udalosť začiatku bude venované vzniku filmu ako nového umenia 19. storočia. Lektorsky tému uvedie Juraj Oniščenko. „Musím povedať, že ide dlhodobo o jednu z mojich najobľúbenejších tém,“hovorí. „Je to dané najmä tým, že ako každý počiatok je aj ten filmový plný záhad, tajomna a mágie. Po druhé, je to tým, že je v ňom obsiahnuté všetko, hoci len ako potencialita, podobne ako v semiačku je potenciálne obsiahnutý celý strom.

Účastníci si budú môcť pozrieť pásmo krátkych nemých šotov Bratia Lumièrovci (2017). Komentár k nemu doplnili filmový historik Thierry Frémaux a režisér Bertrand Tavernier. Premietne sa aj film Cesta na mesiac (1902) Georgea Mélièsa. Oniščenko pri ňom spomína mýtus, že „Lumièrovci odmietli Georgea Mélièsa, ktorý sa tiež zúčastnil na prvom filmovom premietaní. Sila kinematografu sa však ukázala ako taká veľká, že dobrá rada Lumièrovcov Melièsa neodradila. Čoskoro sa stal jedným z najväčších tvorcov prvého obdobia nového umenia.

Témou druhého stretnutia je Anatómia gagu: Chaplin a Keaton. Predstaví americkú grotesku, ktorá sa zrodila z túžby obrátiť všetko z nôh na hlavu a vysmiať sa svetu naruby.

Nemá groteska – najmä v podaní jej vrcholných predstaviteľov Chaplina a Keatona – je fascinujúca hlavne tým, ako jej komika stále funguje,“ hovorí Katarína Mišíková, ktorá tému lektorsky uvedie. „Pre mňa je humor jedna z možností ako zazrieť záblesk nečakanej súvislosti medzi dvoma aspektmi javu alebo situácie. Vždy je v ňom kreatívny moment prekvapenia. Pri vizuálnom humore nemého filmu to platí dvojnásobne: vtip spočíva v tom, pospájať medzi sebou rôzne body tak, aby vytvorili líniu. A pokiaľ ide o grotesku, práve v momente, keď líniu vytvoríme, sami sa na nej vieme potknúť. Nazdávam sa, že práve táto nadčasovosť vizuálneho humoru je jedným z dôvodov, prečo sú mnohé z gagov Chaplina a Keatona, ale aj iných komikov nemej éry doposiaľ v aktívnom arzenáli komediálneho žánru a mnohí filmári a filmárky sa k ich tradícii vracajú.

Podľa Mišíkovej si frekventanti budú mať pri príležitosti projekcie Chaplinovho filmu Kid (1921) možnosť otestovať, ako vie byť účinné spojenie smiechu a dojatia. Pri Keatonovom filme Frigo obetným baránkom (1921) zase uvidia, ako môže humor vzniknúť z redukcie trojrozmerného priestoru do dvoch dimenzií fotografie či filmu. A pri filme Bledá tvár (1922) sa im naskytne jedinečná príležitosť vidieť celý indiánsky kmeň, ktorý vo vyzliekacom pokri prehral všetko okrem mokasín. V októbri sa uskutoční ešte prednáška Hollywood: od alternatívy k oligopolu venovaná zrodu hollywoodskej kinematografie v druhej dekáde 20. storočia. Pri tejto príležitosti sa premietne film Zlomený kvet (1919) Davida W. Griffitha, najvýraznejšieho predstaviteľa raného Hollywoodu. Lektorsky tému zastreší Juraj Oniščenko.

Dobrodružná cesta históriou kinematografie

Ďalšie prednášky budú venované medzivojnovým avantgardám vo Francúzsku s filmom Zánik domu Usherovcov (1928) Jeana Epsteina a nemeckému expresionizmu s filmom Metropolis (1927) Fritza Langa. Svoje miesto v kabinete má sovietska montážna škola s celovečerným debutom Sergeja Ejzenštejna Štrajk (1925). Tému začiatky dokumentárneho filmu reprezentuje film Muž s kinoaparátom (1929) Dzigu Vertova, jedného z prvých dokumentaristov. Ako nová téma je do projektu zaradená nemá škandinávska kinematografia s filmom Povozník smrti (1921) Victora Sjöströma. Začiatky slovenského filmu bude reprezentovať prvý slovenský dlhometrážny film Jánošík (1921) Jaroslava Siakeľa. Tému nástupu zvuku na plátno prinesie film Vrah medzi nami (1931) Fritza Langa. V porovnaní s prechádzajúcimi ročníkmi ponúkne aktuálny Filmový kabinet aj nové témy. Juraj Oniščenko dopĺňa, že „čo sa týka všetkých troch semestrov, kabinet chceme viac naplniť domácou kinematografiou. Slovenská kinematografia, hoci nie je vždy svetová, predsa len je súčasťou sveta.

Filmový kabinet chce osloviť milovníkov a milovníčky filmu všeobecne a zaujať aj mladých ľudí zo všeobecných a umeleckých stredných škôl i vysokoškolských odborov spriaznených s filmom. Chce pomôcť informácie o filmoch premeniť na poznanie kinematografie. Ako hovorí Katarína Mišíková: „S Jurajom Oniščenkom sa snažíme cyklus koncipovať ústretovo voči laickému, hoci zanietenému publiku. Chceme mu ukázať, že spoznávanie dejín filmu je celkom dobrodružná cesta, lebo logika histórie je málokedy priamočiara.“ Prihlasovanie na kabinet je otvorené pre všetkých záujemcov. Viac o tom, ako sa prihlásiť, si prečítajte na stránke Kina Lumière.

Buster Keaton vo filme Bledá tvár (1922), ktorý uvedie Filmový kabinet. FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete.  Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film.  Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín. Dala jej všetko, čo má Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019.  Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka.  Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má.  Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost...
Zobraziť všetky články