Vyšla Estetika filmu – kniha pre filmových nadšencov

Písmo: A- | A+

Atraktívna prehľadová publikácia pozýva čitateľov, aby ju nielen čítali, ale aj dopĺňali pre ďalšie vydanie.

Záujemcovia o pohyblivé obrazy a audiovizuálne médiá môžu mať radosť. Na knižný trh sa dostala významná publikácia Estetika filmu. Kniha štyroch významných súčasných francúzskych teoretikov je u nás prvou svojho druhu. Prezentácia knihy sa uskutoční v Kine Lumière pred exkluzívnou projekciou filmu Satanské tango (1994) režiséra Bélu Tarra v sobotu 13. decembra o 11.00.

Estetika filmu je reprezentatívna prehľadová publikácia, ktorá originálnym spôsobom predstavuje a sumarizuje viac ako storočie kritického, nielen európskeho myslenia o vybraných filmoch, kinematografiách a svetových filmových kultúrach. Jej autormi sú štyria najvýznamnejší súčasní francúzski filmoví teoretici, estetici, filozofi Jacques Aumont, Alain Bergala, Michel Marie a Marc Vernet. Publikácia vyšla po prvýkrát v roku 1983, v ďalších vydaniach ju autori aktualizovali. V predhovore k štvrtému revidovanému a rozšírenému vydaniu knihy, ktoré v preklade vychádza u nás, uvádzajú, že vo Francúzsku si našla cestu k vyše 50-tisíc čitateľom a úspech zaznamenala aj v medzinárodnom prostredí, keď bola preložená do trinástich jazykov.

Problémom kníh o dejinách kinematografie, ale aj o premenách jej štylistických či produkčných postupov je to, že dosť rýchlo starnú. Vidno to najmä dnes, keď sa vývoj technológií zrýchľuje a povaha elektronických médií sa prudko mení. Estetika filmu je unikátna v tom, že sa tento vývoj usiluje zohľadňovať: jej štyria autori sa k jej textu po istom čase vracajú nielen preto, aby ho aktualizovali, ale aj preto, aby sa pozreli, ako súčasný stav audiovízie premieňa aj náš dnešný pohľad na jej dejiny,“ hovorí vedecká redaktorka publikácie a filmová teoretička Mária Ferenčuhová z oddelenia vedy a výskumu Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Aktuálne vydanie, ktoré prichádza k slovenským čitateľom, obsahuje už aj kapitolu o rozmachu digitálnej éry.

Na Slovensku publikácia Estetika filmu vychádza po prvýkrát, z hľadiska svojho zamerania a rozsahu je u nás prvou svojho druhu. Podľa Márie Ferenčuhovej vydanie publikácie u nás má význam aj v tom, že „jej prekladom sa v domácom prostredí vytvára terminologický úzus, na ktorý sa môžu odvolávať odborníčky a odborníci na filmovú vedu, estetiku či dejiny umení“. Čitatelia a čitateľky v nej však nenájdu kritický pohľad na film, dejiny alebo teóriu filmu, ktorý by prezentoval názor autorov. „Naším zámerom totiž nebolo prezentovať naše myšlienky a pohľady, ale podať zrozumiteľný a čo najúplnejší prehľad toho, ako sa o kinematografii uvažovalo. Naša úloha teda spočívala najmä v tom, aby sme na jednej strane nezabudli na nič dôležité alebo len jednoducho zaujímavé, a na strane druhej, aby sme dali výsledku našej práce logickú a premyslene usporiadanú podobu,“ hovoria autori v úvode. Kniha pozostáva zo šiestich kapitol, ktoré podávajú prehľad kritických a teoretických prístupov a týkajú sa piatich oblastí: vnímania a formy, rozprávania, označovania, dispozitívu a diváka, umenia. Kniha zároveň obsahuje omnoho viac než len estetické úvahy.

Podľa autorov je publikácia predovšetkým učebnica. Pokúsili sa jej dať čo najviac pedagogický charakter, aby bola čo najúplnejšia a najaktuálnejšia. Na zreteli mali najmä študentstvo filmových odborov, či už na univerzitách alebo inde. Podľa Márie Ferenčuhovej ale „nejde o typickú učebnicu dejín filmu alebo filmového štýlu – skôr je to publikácia o premenách myslenia o filme a audiovízii. Popritom je veľmi slušným prehľadom dejín filmových teórií.“ Jej hlavným cieľom je sprostredkovať dnešnému mladému čitateľovi a čitateľke silu tradície i súčasnú šírku úvah o budúcnosti audiovízie. Kniha zároveň zohľadňuje skutočnosť, že každá prítomnosť ustupuje inej prítomnosti, čo jej autorov vedie k úvahám, že o päť, desať či viac rokov sa k nej opäť vrátia.

Estetika filmu je plná úvah o povahe fotografického, filmového či animovaného (počítačom generovaného) obrazu. V ére nástupu AI a jej prenikania do audiovizuálneho priemyslu priam pozýva čitateľky a čitateľov, aby po jej dočítaní samy a sami premýšľali, ako by doplnili jej prípadné piate vydanie. Tým je podnetná nielen pre odbornú verejnosť, ale môže byť atraktívna pre všetkých nadšencov pohyblivého obrazu a audiovizuálnych médií,“ uzatvára Ferenčuhová.

Publikácia Estetika filmu vyšla na 390 stranách, jej súčasťou je register mien, názvov a pojmov. Vydal ju Slovenský filmový ústav (SFÚ), jej vydanie finančne podporili Audiovizuálny fond a Slovenská asociácia producentov v audiovízii. Zakúpiť si ju je možné za 29,90 eur v predajni a v e-shope SFÚ Klapka.sk, v Kine Lumière a vo vybraných kníhkupectvách.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články