Z chatrče cez špeciálnu školu, ženský útulok a azylový dom až k stabilnému a spokojnému životu za hranicami rodnej krajiny. Dokumentárny film Alenka a zázrak z cudzej krajiny sleduje príbeh mladej Rómky. Podarilo sa jej zmeniť kurz osudu, ktorý je deťom a mladým ako ona v našom prostredí daný už od narodenia. Film však nevypovedá len o nej, ale aj o nás všetkých, ktorí ľuďom ako Alenka vedome či nevedome vstupujeme do života. Celovečerný debut režiséra Daniela Dluhého príde do kín 24. apríla.

„S Alenkou sme sa prvýkrát stretli v lete v roku 2020. Pri pohľade naspäť môžem povedať, že to bol zároveň prvý deň nakrúcania filmu,“ spomína režisér Daniel Dluhý pre Film.sk. Na začiatku projektu stál on a producent Lukáš Marhefka, ktorý mu ukázal článok v novinách o dievčati z detského domova. „To sa cez rôzne životné úskalia dostalo od nás zo Spiša do Nemecka, kde teraz žije. Povedali sme si, že za Alenkou do Postupimu zájdeme a zistíme, ako si spolu sadneme, ako bude Alenka reagovať v priamom rozhovore, aký príbeh nám rozpovie. Vzali sme so sebou kameru a niekoľko záberov z nášho prvého stretnutia je dnes vo filme. Alenka nás čakala s prestretým stolom a miskou plnou čerstvých rezňov.“

Dluhý pri tvorbe vychádzal z otázok, ako nás ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme, aký vplyv na nás majú ľudia okolo nás a či by sme boli iné osobnosti, keby sme sa pohybovali v prostredí odlišnom od toho, v ktorom sa pohybujeme. „Odvtedy som si kládol tieto otázky. V novinách, ktoré mi Lukáš dal, som zrazu držal materiál, s ktorým som mohol v spojitosti s týmito a ďalšími otázkami pracovať.“

Režisér, ktorý film nakrúcal v rozpätí štyroch rokov, si všimol, že jeho hrdinka je doma v každodennej komunikácii uvoľnená, a aj keď to nikde nie je bezchybné, v Nemecku ju ľudia automaticky nezaradzujú do kategórie druhoradých občanov. „Ako Alenka vraví, v Nemecku narazila na ľudí, ktorých zaujíma kto si a či vieš pracovať, nie z akého prostredia pochádzaš. Pred tým, ako prišla do Postupimu, po nemecky vôbec nevedela. Jazyk sa naučila až tam. To hovorí veľa o tom, že človek, ktorý by za súčasných slovenských podmienok ľahko skončil na podpore v osade a s veľkou pravdepodobnosťou by sa v živote nikam neposunul, je schopný naučiť sa nové veci, rozvíjať svoje danosti, a to celé bez zázemia vlastnej rodiny. Dostala pomocnú ruku od niekoľkých ľudí, vynaložila úsilie a svoju príležitosť využila,“hovorí Dluhý.

„Čo Alenku, podľa jej vlastných slov, brzdilo je, že sa jej v adekvátnom veku nedostalo štandardné základné a stredoškolské vzdelanie. Automaticky ju posunuli na osobitnú školu aj napriek tomu, že jej schopnosti nijako nezaostávajú za priemerom. Podľa môjho názoru ho presahujú. O koľkých ľudí, ktorí mohli vytvoriť dobré veci, sme tak prišli?“ pýta sa režisér. Podľa neho je naša spoločnosť v určitých smeroch monotónna a zvykla si na to. Chýba jej otvorenosť a príliš často sa uchyľuje k povrchným súdom. „To, čo je mimo zažitého priemeru, vníma ako ohrozujúce. Stretávam ľudí, ktorí prejavujú povrchný záujem o veci okolo seba, sú málo zvedaví, sú nevrlí. V našich podmienkach som to pre seba pomenoval ako ,syndróm slovenskej dolinkyʻ. Nakrúcanie pre mňa však znamenalo aj nahliadnutie do diania v osade. Nesúhlasím s tým, že za súčasnú situáciu sú výlučne zodpovední ,cigáni z osádʻ, alebo že zodpovednosť nesú výlučne ,gadžovia z miestʻ. Zodpovednosť je na obidvoch stranách. Nemusíme si hneď rozumieť vo všetkom, dôležité je, aby nás spájal spoločný cieľ. A tým je žiť spolu slušne, bez nejakých extrémnych rozdielov v zmysle chudoby a blahobytu, vzdelania a kultúry, aby sme mali v rámci spoločnosti podobné štartovacie čiary, a teda sa rovnako podieľali na jej formovaní, na povinnostiach a právach z toho vyplývajúcich. Na tom nikto nestratí.“

Prostredníctvom filmu sa snažil vyjadriť svoj kritický pohľad na spoločnosť, ktorej je sám súčasťou. „Staviam sa k nej kriticky preto, lebo mi na nej záleží. Alenka je veľmi inteligentná a napriek tomu mohla skončiť na jej okraji. Je to konkrétny príbeh konkrétneho človeka, ktorý premýšľa do hĺbky a nehanbí sa o svojich názoroch a pocitoch hovoriť. Nebojí sa inšpirovať iných. Vo filme sa sama seba pýta, kam vlastne patrí. Na Slovensku dnes máme také spoločenské prostredie, aké kritickej mase postačuje k životu. Budem rád, keď si človek po pozretí filmu povie: Moje miesto je tu a súčasná kvalita našej spoločnosti aj toho, ako sa k sebe správame, mi vôbec nepostačuje,“myslí si.

Protagonistka dokumentu, Alenka, sa vo filme vracia aj do osady, kde žije jej sestra, ktorá je akýmsi obrazom toho, ako by vyzeral Alenkin život, ak by sa nechopila príležitostí. Tam sa stretáva aj s mamou, ktorá si nepamätá ani, kedy sa jej dcéra narodila. „Alenka sa v situáciách, ktoré sa nám zdali alebo aj skutočne boli z akéhokoľvek pohľadu ťažké, ukázala ako silná osobnosť. So slzami aj s úsmevom, so všetkým, čo sa v duši ukrýva. Často som sa ňou nechal viesť a bolo to dobré, pretože situáciám a rozhovorom svojou aktivitou pridala ešte väčšiu hĺbku. Náročné bolo premyslieť, čo sa vo filme bude diať a ako to bude do seba zapadať z hľadiska rozprávania a charakteristiky ľudí, ktorých vo filme sledujeme. Celý film je len malým výsekom, cez ktorý hľadíme do ich životov. Je to film, ktorý hovorí o skutočných ľuďoch, ktorých môžeme stretnúť zoči-voči. Som presvedčený, že každý človek, ktorý v tomto filme vystupuje, je dobrý, a preto sa snažím nikoho z nich neodsudzovať. Každý z nich prešiel alebo prechádza náročnými situáciami. Rovnako, ako sa dopustili chýb, vykonali aj dobré veci. Tu sa snažím pozorovať a učiť sa,“hovorí režisér, ktorého nakrúcanie zaviedlo do Postupimu, k Baltickému moru aj do lokalít na Spiši v okolí Ružomberka.

Dluhý na filme spolupracoval s kameramanom Jurajom Mravcom, zvukárom Samom Škublom, strihačom Dominikom Jursom či skladateľkou Ester Wiesnerovou.