Olympijské hry sa v antike konali pravidelne a na jednom mieste. Kým staroveká olympiáda bola lokálnou záležitosťou, jej novodobá podoba doslova pohlcuje celý svet a zanecháva trvalú stopu v mieste jej konania. Režisérka Haruna Honcoop vo svojom dokumente skúma odkaz olympiád v Pekingu, Tokiu a Paríži, ktoré sa ocitli v akomsi medzičase príprav na najznámejší športový sviatok, no vracia sa aj do rodiska hier a ukazuje trosky štadiónov v Olympii a Aténach. 

„V roku 2017 som bola na Pekinskej filmovej akadémii a premýšľala som, o čom by som mohla natočiť ďalší film. Peking sa vtedy pripravoval na zimnú olympiádu, ktorá sa mala konať v roku 2022 a robil okolo toho veľkú propagáciu. Prakticky všade sa dali vidieť rôzne bannery s propagandistickými heslami, čo bolo päť rokov pred štartom olympiády trochu absurdné, tak ma to zaujalo. Peking sa honosí tým, že bude prvým mestom v histórii, kde sa budú konať ako letné, tak aj zimné olympijské hry,“ povedala pre ČT Art režisérka. V hlavnom meste Číny sa stretla s urbexovým fotografom Ťiang Šeng-tom, ktorý ju vzal na opustené, schátrané štadióny po letnej olympiáde z roku 2008. „Vybrala som sa aj 250 kilometrov na severozápad od Pekingu, kde sa uprostred hôr stavali celkom nové športoviská a olympijská dedina. Ide pritom o hory, kde skoro nikdy nesneží, takže pre organizáciu zimnej olympiády toto miesto rozhodne nebolo vhodné. Ale aj v Číne sa riadia heslom ,rozkážeme vetru, dažďuʻ a zasnežíme horské pláne umelým snehom. Vtedy sa začal rodiť námet na dokumentárny film, ktorý som však rozšírila aj na ďalšie lokácie, aj vzhľadom na to, že nakrúcanie v Číne bez povolenia nebolo úplne ľahké a bolo jasné, že sa mi tam nepodarí natočiť materiál na celovečerný film,“ spomenula Honcoop pre časopis Doc.Revue. 

V Japonsku našla režisérka úplne inú situáciu. Prvá olympiáda sa tam konala v 60. rokoch a štadióny postavené pre tento účel sa tam využívali po desaťročia. Prípravy na ďalšiu olympiádu však aj tam dosiali absurdné momenty. „Potom, čo Tokio získalo usporiadanie hier v roku 2020, rozhodol sa tokijský magistrát pôvodný štadión zbúrať a na jeho mieste postaviť nový, kapacitne väčší štadión, ktorý navrhol špičkový japonský architekt Kengo Kuma. Vtedy ešte nikto netušil, že sa pre covid bude musieť olympiáda o rok posunúť a že tribúny pre divákov zostanú prázdne kvôli pandémii.“ Rozporuplne pôsobilo aj rozhodnutie presunúť časť hier do prefektúry Fukušima, len necelé desaťročie od jadrovej katastrofy. 

Ďalšie kroky režisérky viedli do Európy – do Paríža, ktorý sa chystal na olympiádu 2024. „Aj tam som hovorila s množstvom ľudí, ktorí bytostne nesúhlasia s tým, aby sa hry v Paríži konali – kvôli ich neudržateľnosti, vysokému rozpočtu v dobe prudkej inflácie a opulentnosti, ktorá len znepríjemňuje život miestnym obyvateľom – kvôli výstavbe novej olympijskej dediny sa často musia vysťahovať preč. Ale pokrok sa dá len ťažko zastaviť a najsledovanejšiu celosvetovú športovú akciu tiež. Mnohí volajú po reforme. Tú sľuboval už niekdajší šéf MOV Juan Antonio Samaranch, ale od sna k udržateľným olympiádom má súčasná situácia ešte veľmi ďaleko,” dodáva Honcoop, ktorá na dokumente pracovala šesť rokov. Do filmu oslovila expertov, architektov, zástupcov olympijských výborov i odporcov týchto hier, a aj sama do neho zasahuje svojím komentárom, ktorým zaraďuje jednotlivé miesta do kontextu. Olympijský medzičas mal premiéru na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave.