Olympijský medzičas

Cintorín veľkolepých snov?

Tri týždne svetovej pozornosti sú vykúpené desaťročiami splácania dlhov, z olympijských dedín a pompéznych štadiónov sa nezriedka stávajú mestá duchov. Ako sa mení infraštruktúra miest, ktoré sa ocitnú na olympijskej mape? A ako vstupujú tieto športové udalosti do života obyčajných ľudí? O stopách Olympijských hier na tvárach miest a krajiny hovorí nový česko-slovenský dokument Olympijský medzičas režisérky Haruny Honcoop.

Olympijské hry sa v antike konali pravidelne a na jednom mieste. Kým staroveká olympiáda bola lokálnou záležitosťou, jej novodobá podoba doslova pohlcuje celý svet a zanecháva trvalú stopu v mieste jej konania. Režisérka Haruna Honcoop vo svojom dokumente skúma odkaz olympiád v Pekingu, Tokiu a Paríži, ktoré sa ocitli v akomsi medzičase príprav na najznámejší športový sviatok, no vracia sa aj do rodiska hier a ukazuje trosky štadiónov v Olympii a Aténach. 

„V roku 2017 som bola na Pekinskej filmovej akadémii a premýšľala som, o čom by som mohla natočiť ďalší film. Peking sa vtedy pripravoval na zimnú olympiádu, ktorá sa mala konať v roku 2022 a robil okolo toho veľkú propagáciu. Prakticky všade sa dali vidieť rôzne bannery s propagandistickými heslami, čo bolo päť rokov pred štartom olympiády trochu absurdné, tak ma to zaujalo. Peking sa honosí tým, že bude prvým mestom v histórii, kde sa budú konať ako letné, tak aj zimné olympijské hry,“ povedala pre ČT Art režisérka. V hlavnom meste Číny sa stretla s urbexovým fotografom Ťiang Šeng-tom, ktorý ju vzal na opustené, schátrané štadióny po letnej olympiáde z roku 2008. „Vybrala som sa aj 250 kilometrov na severozápad od Pekingu, kde sa uprostred hôr stavali celkom nové športoviská a olympijská dedina. Ide pritom o hory, kde skoro nikdy nesneží, takže pre organizáciu zimnej olympiády toto miesto rozhodne nebolo vhodné. Ale aj v Číne sa riadia heslom ,rozkážeme vetru, dažďuʻ a zasnežíme horské pláne umelým snehom. Vtedy sa začal rodiť námet na dokumentárny film, ktorý som však rozšírila aj na ďalšie lokácie, aj vzhľadom na to, že nakrúcanie v Číne bez povolenia nebolo úplne ľahké a bolo jasné, že sa mi tam nepodarí natočiť materiál na celovečerný film,“ spomenula Honcoop pre časopis Doc.Revue

V Japonsku našla režisérka úplne inú situáciu. Prvá olympiáda sa tam konala v 60. rokoch a štadióny postavené pre tento účel sa tam využívali po desaťročia. Prípravy na ďalšiu olympiádu však aj tam dosiali absurdné momenty. „Potom, čo Tokio získalo usporiadanie hier v roku 2020, rozhodol sa tokijský magistrát pôvodný štadión zbúrať a na jeho mieste postaviť nový, kapacitne väčší štadión, ktorý navrhol špičkový japonský architekt Kengo Kuma. Vtedy ešte nikto netušil, že sa pre covid bude musieť olympiáda o rok posunúť a že tribúny pre divákov zostanú prázdne kvôli pandémii.“ Rozporuplne pôsobilo aj rozhodnutie presunúť časť hier do prefektúry Fukušima, len necelé desaťročie od jadrovej katastrofy. 

Ďalšie kroky režisérky viedli do Európy – do Paríža, ktorý sa chystal na olympiádu 2024. „Aj tam som hovorila s množstvom ľudí, ktorí bytostne nesúhlasia s tým, aby sa hry v Paríži konali – kvôli ich neudržateľnosti, vysokému rozpočtu v dobe prudkej inflácie a opulentnosti, ktorá len znepríjemňuje život miestnym obyvateľom – kvôli výstavbe novej olympijskej dediny sa často musia vysťahovať preč. Ale pokrok sa dá len ťažko zastaviť a najsledovanejšiu celosvetovú športovú akciu tiež. Mnohí volajú po reforme. Tú sľuboval už niekdajší šéf MOV Juan Antonio Samaranch, ale od sna k udržateľným olympiádom má súčasná situácia ešte veľmi ďaleko,” dodáva Honcoop, ktorá na dokumente pracovala šesť rokov. Do filmu oslovila expertov, architektov, zástupcov olympijských výborov i odporcov týchto hier, a aj sama do neho zasahuje svojím komentárom, ktorým zaraďuje jednotlivé miesta do kontextu. Olympijský medzičas mal premiéru na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave.

 

OLYMPIJSKÝ MEDZIČAS
r. Haruna Honcoop, Česko/Slovensko, 2023
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 240 300* eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 37 000* eur) * údaje z registračného systému AVF
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

FOTO: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFF Karlove Vary

Ako sme sa mohli presvedčiť, ani taký renomovaný tvorca nie je zárukou objektivity. Porota hlavnej súťaže totiž udelila Krištáľový glóbus dokumentu Náhly záblesk hlbších vecí (A Sudden Glimpse to Deeper Things). Pri všetkej úcte k britskému dokumentaristovi Marcovi Cousinsovi to nebolo najmúdrejšie rozhodnutie – esejistický portrét o maliarke Wilhelmine Barns-Graham, vraj najvýznamnejšej žene britského moderného umenia, nie je ani vo svojej kategórii najvydarenejšie dielo, skôr nudné, neprináša nič nové. Hlbšie veci sa ani náhodou nezableskli. O to zaujímavejší bol favorit súťaže nórsky film Až na veky (Elskling) režisérky Lilje Ingolfsdottir. Odniesol si päť cien, z toho tri neštatutárne. Zo začiatku sa zdá, že ide o manželskú drámu, ktorá sa však nenápadne zvrtne iným smerom. Témou je totiž sebareflexia v celej svojej zložitosti afilm prináša psychologickú štúdiu ženy, ktorá najprv musí spoznať samu seba, aby vedela posúdiť situáciu, do ktorej sa aj vlastným pričinením dostala. Režisérka s nadhľadom analyzuje komplikované vzťahy na prípade manželov, ktorí majú obaja podiel viny na rozpade sľubne sa rozvíjajúceho vzťahu. Sústreďuje sa však najmä na ženu – tá musí dospieť k poznaniu, že veľa chybila a že aj manželské spolužitie prechádza určitým vývojom a zmenami, romantický prístup je prežitok. Musí si uvedomiť svoje možnosti, silu a podľa toho pristupovať k životu a novovzniknutej situácii. Hlavnú hrdinku Mariu vynikajúco stvárnila...
Záber z filmu Wishing on a Star.

Film Petra Kerekesa Wishing on a Star bude mať premiéru v Benátkach

Snímka Petra Kerekesa Wishing on a Star, ktorá vznikla v taliansko-rakúsko-česko-chorvátsko-taiwansko-slovenskej koprodukcii, bude mať premiéru na festivale v Benátkach (28. 8. – 7. 9.). Film bude súťažiť v sekcii Orizzonti. Protagonistami dokumentárnej komédie o hľadaní ľudského šťastia sú veštica a pätica ľudí, ktorí sa podľa jej pokynov vyberú na rôzne miesta sveta aby zmenili svoj život. Astrologička Lucciana posiela ľudí v deň ich narodenín na také miesta vo svete, kde je ideálna konštelácia planét, aby sa mohli znovuzrodiť a zmeniť svoju povahu. Okrem toho, že Kerekes snímku režíroval, so spoločnosťou Peter Kerekes je tiež jej koproducentom. Kameru mal na starosti Martin Kollar, strih Marek Šulík a zvuk Michal Gábor. Pre Kerekesa to nie je prvá účasť v Benátkach. Už v roku 2021 tam v rovnakej sekcii súťažila jeho Cenzorka, za ktorú Kerekes spolu s Ivanom Ostrochovským získalina festivale cenu za najlepší scenár. O víťazoch v sekcii Orizzonty bude tento rok rozhodovať porota pod vedením americkej režisérky a scenáristky Debry Granik. Jej členmi budú aj iránsky režisér a producent Ali Asgari, sýrsky režisér a scenárista Soudade Kaadan, grécky režisér, scenárista a producent Christos Nikou, švédska herečka a režisérka Tuva Novotny, maďarský filmár Gábor Reisz a talianska scenáristka a režisérka Valia Santella....
Zobraziť všetky články