Dream Team Martin Polišenský a Petra Polnišová v komédii Dream Team. Foto: CinemArt SK
Písmo: A- | A+

Skutočný paralympijský škandál zo Sydney 2000 inšpiroval scenáristu Petra Kolečka k napísaniu komédie Dream Team. Vznikla v slovensko-českej koprodukcii a nakrútil ju režisér Jonáš Karásek. Do distribúcie prichádza 1. januára 2026.

Prvotným hýbateľom deja v komédii Dream Team je basketbalový tréner Marek (Martin Hofmann), ktorý chce svojmu synovi s mentálnym postihnutím Šimonovi (Martin Polišenský) splniť sen. Šimon sníva o tom, že si raz zahrá basketbal za národný tím na paralympiáde. Marek však nevie zohnať dostatok hráčov do tímu. Jeho sused, neúspešný divadelný režisér Daniel (Jakub Prachař) však má riešenie. Čo tak zostaviť tím zo zdravých basketbalistov, ktorí budú postihnutie iba predstierať? Až po príchode na paralympiádu do Brazílie si Marek uvedomí, že splnenie sna synovi za každú cenu možno nedomyslel až do dôsledkov.

„Na prvý pohľad je Dream Team veselým filmom o basketbale, v skutočnosti je hlavne o snahe otca splniť sen svojmu synovi, a keď to nejde inak, tak aj za cenu podvodu. Kde končí dobrý úmysel a začína podvádzanie? Ako sa hovorí, cesta do pekla je dláždená tými najlepšími úmyslami a veci sa začínajú čoraz viac zamotávať,“ hovorí režisér Jonáš Karásek. Na svojom konte má snímky ako Kandidát (2013) či Invalid (2023)

So scenáristom Petrom Kolečkom (MOST!, Okresný prebor) spolupracoval prvýkrát. „Petr je veľmi šikovný scenárista, popravde som podľa takto vtipne napísaného scenára film ešte nenakrúcal. Zároveň ho možno finálny výsledok prekvapí, pretože jeho humor je drsnejší, často cynický, vo výsledku ale je náš film, nebojím sa to povedať, až láskavý,“ povedal Karásek.

Neskončilo sa to len pri nápade

Kombináciu hrdinu s hendikepom a humoru si vyskúšal už vo filme Invalid. „Tu to ale bolo háklivejšie, pretože postihnutie bolo duševné. Vedeli sme, že aby to celé fungovalo, musí byť postihnutie vo filme skutočné a nesmieme ho len hrať. Toto rozhodnutie určite nezjednodušilo nakrúcanie, ale vo výsledku prinieslo veľa vtipných, spontánnych, hlavne uveriteľných situácií, ktoré sú na tomto filme vlastne to najcennejšie,“ povedal režisér filmu, ktorý tvorcovia nakrúcali aj v Brazílii a Turecku.

Do úlohy Šimona obsadil Martina Polišenského s Downovým syndrómom. „Aj vďaka nemu komédia nabrala úplne iný rozmer,“ myslí si Petra Polnišová. „Najskôr sme naozaj chceli urobiť bláznivú komédiu, ale čím ďalej sme príbeh rozoberali, tým viac sa nám ukazovalo, že to nie je cesta,“ hovorí herečka, ktorá vo filme hrá Šimonovu mamu a okrem toho Dream Team spolu s Jurajom Brockom produkovala. Ich spoločnosť Angry Tiger má na konte aj komédie Zuzany Mariankovej Známi neznámi (2021) a Jedeme na teambuilding (2023).

Film produkovali spolu s Jakubom Prachařom, ktorý je tiež autorom námetu. „Mám tendenciu rozprávať rôznym ľuďom svoje skvelé nápady, a tam väčšinou aj skončia. Lenže vtedy som to vysypal na Petru Polnišovú a Juraja Brocka. Vôbec som netušil, ako akčne dokážu vziať tento nápad do rúk a dotiahnuť ho až do konca. Títo dvaja šialenci sú jedno z najlepších stretnutí v mojom živote, a som za nich veľmi vďačný,“ povedal Prachař.

Okrem spomínaných hercov sa vo filme predstavia Sara Sandeva, Miroslav Krobot, Ervin Nagy, Bekim Aziri, Robin Ferro, Adi Lekovič, Samuel Procházka či Zuzana Šebová.  Za kamerou stál Martin Žiaran, zvuk mal na starosti Viktor Krivosudský, kostýmy vytvorila Alexandra Grusková.

Dream Team (r. Jonáš Karásek, Slovensko/Česko, 2025)
Distribučná premiéra: 1. 1. 2026

Autor:

Martin Polišenský a Petra Polnišová v komédii Dream Team. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články