„Rozhodol som sa nakrútiť film o prekonávaní prekážok a zvládaní bolesti kreatívnym spôsobom. Daliborova trauma má korene v dysfunkčnej rodine, ktorá mu spôsobuje problémy v osobných vzťahoch a narúša jeho vnútornú integritu. Pre mňa táto trauma izolovala Dalibora od zvyšku spoločnosti a jeho svetonázor je mimoriadne subjektívny a disociovaný. Chceli sme to zdôrazniť zvoleným filmovým jazykom. Vizuálne a zvukové aspekty sú prispôsobené tomuto jedinečnému pohľadu a ponúkajú divákom možnosť priblížiť sa k Daliborovmu vnútornému svetu,“ dopĺňa v presskite režisér filmu Roman Ďuriš.

Dalibora spoznal na začiatku pandémie v malom potulnom cirkuse. „Umelci a pomocníci už balili stan, ktorý obklopovali karavany. V najmenšom, ktorý vyzeral skôr ako bufet, som videl asi dvadsaťročného chlapca v robotníckej uniforme. S veľkými opotrebovanými rukami, mastnými od špiny, sa delil o tanier zemiakov s králikom a morčaťom. Spieval si smutnú rómsku pieseň. Absolútna osamelosť bola prvá vec, ktorá mi napadla,“ spomína Ďuriš.

Na Daliborovi ho zaujala zmes láskavosti, detskej naivity a chlapčenskej drsnosti: „Keď sa mi Dalibor začal otvárať o svojom živote, jeho príbeh vo mne zarezonoval, akoby som ho aj ja nejako prežíval. Pevne verím, že každý môže nejakým spôsobom nájsť v jeho živote nejaké podobnosti so svojím životom. Či už je to konflikt s rodičmi, túžba po láske a byť videný, hľadanie vlastnej identity… Daliborov príbeh je v jadre dosť archetypálny, no v detailoch mimoriadne špecifický. Napriek všetkým nástrahám a úderom nezatrpkol, práve naopak. Našiel nepravdepodobný spôsob, ako sa vysporiadať so svojou bolesťou – fakírstvo.“

Podľa slov producentky filmu Simony Bago Mócikovej je film psychologickým portrétom dvadsiatnika, ktorý sa napriek problematickej minulosti neustále snaží o lepšiu budúcnosť. Dalibora vidí ako obeť domáceho násilia, ktorá má zo strany rodiny či sociálneho systému minimálnu alebo žiadnu materiálnu, emocionálnu či finančnú podporu. „Je tiež bývalým odsúdeným a náš film sa začína jeho odchodom z väzenia. Neospravedlňujeme  jeho minulosť, skôr chceme osvetliť jeho traumy a charakter. Jeho život pripomína tragédiu, no zdá sa, že je dokonalým príkladom príslovia ,Čo ťa nezabije, to ťa posilníʻ,“ hovorí Bago Móciková.

„Skutočnou tragédiou je, že ľudí ako on je oveľa viac. V posledných rokoch vstúpil na scénu nový psychologický módny výraz lámači generačných cyklov. Poukazuje na ľudí, ktorí zámerne menia generačné rodinné vzorce, a Dalibor je určite jedným z nich. Ako od neho vieme, domáce násilie (často v kombinácii s alkoholom a návykovými látkami) je ,jadromʻ jeho rodiny už celé generácie. Našťastie sa zdá, že sa to skončilo, pretože nachádza nové odvážne spôsoby, ako zvládnuť svoje traumy a ťažké aj zlé životné momenty,“ dodáva.  

Okrem kín chcú tvorcovia film premietať aj v domoch na pol ceste, centrách pre obete domáceho násilia a komunitných centrách. „Chceme byť inšpiráciou a ukázať pozitívny príklad mladého muža, ktorý dokázal prelomiť začarovaný kruh a zmeniť svoj život k lepšiemu,“ uzatvára producentka.

Film Pokiaľ ja žijem vznikol v slovensko-česko-poľskej koprodukcii slovenskej spoločnosti Bright Sight Pictures, českej Lonely Production a poľskej Lumisenta Foundation. Slovenským koproducentom a vysielateľom je Rozhlas a televízia Slovenska (dnes Slovenská televízia a rozhlas). Projekt sa prezentoval na Bratislava Industry Days počas MFF Febiofest a vyhral cenu Best Pitch Award. Svetovú premiéru mal film na najväčšom nemeckom festivale dokumentárnych filmov DOK.fest Mníchov, uviedli ho aj v súťaži na Millenium Docs Against Gravity v Poľsku a na Al Este v Peru. Slovenská premiéra bola v júni na košickom Artfilme a do programu ho zaradili aj piešťanský Cinematik a MFDF Ji.hlava.

Roman Ďuriš absolvoval filmovú a televíznu réžiu na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Jeho absolventský film Niečo sa deje (2019) mal svetovú premiéru na 41. MFF v Káhire v súťaži Cinema of Tomorrow. V súčasnosti pripravuje svoj druhý celovečerný dokument Deti z mesačnej krajiny.