Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Písmo: A- | A+

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár.

Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film. Dnes je na svete Generál Golian a po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku, v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza od 8. októbra do slovenských kín.

Hrdinstvo alebo rodina

„Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To je silná ľudská dráma. A práve tá ma zaujímala najviac,“ hovorí režisér.

Príbeh sa odvíja od momentu, keď sa po desiatich rokoch neúspešných pokusov manželom Golianovcom v roku 1944 konečne narodí vytúžené dieťa. Na svet prichádza uprostred zúriacej 2. svetovej vojny a len tri týždne predtým, ako vypukne veľké protinacistické ozbrojené povstanie, ktorému má veliť práve Ján Golian. Manželia stoja pred veľkou dilemou: hrdinstvo alebo rodina? V stávke je nielen budúcnosť Slovenska, ale i budúcnosť ich syna. V krajine, ktorá je stále spojencom nacistického Nemecka, padá hlavná zodpovednosť za priebeh udalostí na plecia jedného muža. A tie sa neskôr zapisujú do slovenských dejín ako Slovenské národné povstanie.

Príbeh o odvahe

„Je to príbeh o odvahe. Nie o tej filmovej, ale o obyčajnej ľudskej odvahe urobiť správnu vec vo chvíli, keď je to najťažšie. Generál Golian nie je len historická postava. Je to človek z mäsa a kostí, ktorý musel robiť rozhodnutia s vedomím, že za ne možno zaplatí tým najcennejším,“ hovorí o filme režisér. Verí, že diváci neuvidia len veľký historický film, po ktorom odídu z kina, ale že si aj položia zásadnú otázku: Ako by sa zachovali v takej situácii?

Ján Golian po vstupe nemeckých vojsk na Slovensko vydal 29. augusta 1944 heslo „Začnite s vysťahovaním“, čím odštartoval ozbrojený odpor proti okupačnej nemeckej armáde. Pôsobil zároveň v slovenskej armáde, no tajne pripravoval ozbrojené povstanie v spojení s exilovou vládou v Londýne. Podarilo sa mu zosynchronizovať vojenské zložky s domácim odbojom a vybudovať armádu, ktorá sa po vypuknutí povstania postavila nacistickým okupantom. 29. augusta 1944 ho londýnske ministerstvo národnej obrany povýšilo na plukovníka a v septembri 1944 mu Slovenská národná rada udelila hodnosť brigádneho generála. Neskôr, po príchode generála Rudolfa Viesta, ktorý prevzal najvyššie velenie, Golian pôsobil ako jeho zástupca. Po zatlačení povstania do hôr vydali spoločne rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja. Napokon ich však 3. novembra 1944 nemecké jednotky zajali. Po výsluchoch v Bratislave a Berlíne boli obaja odsúdení na trest smrti a pravdepodobne v roku 1945 popravení v koncentračnom tábore Flossenbürg.

Nadviazať s hrdosťou

Producentku Radku Machalovú oslovil príbeh generála Goliana svojou naliehavosťou. Staršia generácia si podľa nej jeho meno pamätá, ale mladým ľuďom už veľa nehovorí. „Ján Golian je postava, ktorá stála pred rozhodnutím, aké si dnes vieme len ťažko predstaviť — a niesla zaň plnú zodpovednosť. Ako producentku ma priťahujú látky, ktoré majú nielen silný dramatický potenciál, ale aj zmysel: pripomínajú nám, kým sme, odkiaľ prichádzame a najmä to, že ak sa z našich dejín nepoučíme, budú sa opakovať dokola,“ hovorí.

Slovenské národné povstanie považuje za jednu z mála kapitol našich dejín, na ktoré sa dá nadviazať s hrdosťou. „V čase, keď sa história opäť ohýba a spochybňuje, považujem za dôležité vracať sa k faktom a k ľuďom, ktorí mali odvahu postaviť sa.“

Režisér obsadil do filmu známe aj neznáme herecké tváre. V hlavnej úlohe koprodukčnej slovensko-českej drámy sa predstaví slovenský herec a režisér Ondrej Hraška, po jeho boku účinkujú Anna Prášilová Fialová, Milan Mikulčík, Reiner Wöss, Robert Ritter, Matúš Kvietik, Juraj Bača, Adam Jančina, Ondřej Brzobohatý, Zoe Straub, Dominika Morávková, Jevgenij Libezňuk, Roman Polák a ďalší.

Autor:

Foto: Cinemart

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho koprodukčná komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím v...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
Zobraziť všetky články