Záber z filmu Tichá pošta. Foto: CinemArt SK

Keď sa deti postavia proti svetu dospelých

Písmo: A- | A+

V zime v roku 1945, na sklonku nemeckej okupácie, sa odohráva príbeh filmu Tichá pošta režiséra Jána Sebechlebského. Napínavé zimné dobrodružstvo zasadené do zasnežených krkonošských hôr vzniklo podľa predlohy českého spisovateľa Jiřího Stránského. V kinách je od 6. marca.

„Tichá pošta nie je len historickým filmom o minulosti, ale i o súčasnosti a budúcnosti. Pripomína nám, aké dôležité je pamätať na ľudskosť, odvahu a solidaritu, a to aj v tých najťažších chvíľach,“ hovorí v presskite k filmu režisér Ján Sebechlebský.

Rodinný film blízky detskému publiku

V centre príbehu stoja deti a zostrelený francúzsky pilot, na ktorého natrafili v lese a rozhodnú sa ho zachrániť. Raneného pilota musia prepraviť pomedzi horské dediny až do vzdialenej nemocnice. Musia pritom dávať pozor na nebezpečných protivníkov – vojakov okupačnej armády, ale aj udavačov. Práve putovanie pilota z dediny do dediny tvorí dramatickú os príbehu. „Príbeh detí, ktoré sa s nasadením vlastných životov púšťajú do záchrannej akcie, je silnou metaforou toho, že aj my môžeme pomáhať tým, ktorí to potrebujú,“ dodáva režisér.

Oproti Stránského poviedke, ktorá pracuje s princípom ,kolektívneho hrdinuʻ, si autori scenára vybrali troch protagonistov – Anku (14), Jíru (11) a Jochena (11). Hlavnou hýbateľkou príbehu je Anka. Priateľstvo medzi českým chlapcom Jírom a nemeckým Jochenom v časoch vojny dáva príbehu nadčasovú podobu, rovnako ako francúzsky pilot tmavšej pleti, o ktorom si deti myslia, že je Róm,“ vysvetľuje v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond Silvia Panáková zo spoločnosti Arinafilm. Prezrádza, že postava pilota má predobraz v skutočnom letcovi alžírskeho pôvodu Rogerovi Sauvageovi, ktorého zostrelili pri Litve. Ambíciou podľa nej bolo nakrútiť rodinný film, vyznením a spracovaním blízky detskému publiku.

Film vznikol v česko-slovensko-srbskej koprodukcii. Českou producentkou filmu je Julietta Sichel zo spoločnosti 8Heads Productions. Slovenskou producentkou je Silvia Panáková zo spoločnosti Arinafilm a koproducentom je aj STVR.

Tma ako spojenec detí

Prečo dnes rozprávať ďalší príbeh z konca 2. svetovej vojny? „Pretože je to detský príbeh o empatii, rebélii, radosti, odvahe a nádeji v dobe, keď šanca na prežitie niekedy závisí len od šťastia. Je to jeden z príbehov, keď sa deti sprisahanecky postavia proti svetu dospelých, aby niekoho zachránili. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď sú naše deti celkom nečakane s blízkosťou a dopadmi vojny každodenne konfrontované, sú takéto príbehy potrebné,“ odpovedá v režisérskej explikácii Ján Sebechlebský.

Spolu s Klárou Formanovou sa podpísal aj pod scenár filmu. Kameru mal na starosti Martin Štrba. „Vychádzali sme z dobových reálií a v chalupách sa vtedy prevažne svietilo petrolejkami. Elektrické svietidlo mala iba hlavná miestnosť, ktorou bola kuchyňa. S kameramanom Martinom Štrbom sme to chceli využiť aj ako autentický štýlotvorný prvok filmového rozprávania. Tma a šero symbolizujú nebezpečenstvo, neistotu a strach, ktorý v tej dobe panoval. V kontexte ,tichej poštyʻ sa tma stáva aj spojencom detí, ktoré sa v nej môžu skryť a tajne konať. Podobne, ako sa správa v šere šepká, aj ich akcie prebiehajú v utajení a s rizikom prezradenia,“ povedal režisér o spolupráci s Martinom Štrbom. Zo slovenských tvorcov sa okrem neho na Tichej pošte podieľali aj kostýmový výtvarník Ján Kocman, skladateľ Vladimír Martinka či strihač Michal Kondrla.

Sieť solidarity

V detských úlohách sa predstavia Eliška Dytrychová, Theodor Schaefer a Jakub Král. „Deti hrajú v tomto príbehu kľúčovú úlohu. Ony sa so svojou detskou odvahou a s citom pre spravodlivosť púšťajú do záchrannej akcie. Rovnako ako v tichej pošte, kde sa na odovzdávaní správy podieľa viacero ľudí, aj tu deti tvoria sieť solidarity a vzájomnej pomoci. Je to silný symbol nádeje v beznádejnej dobe. Ich zapojenie do odboja proti okupantom je o to silnejšie, že prichádza od nevinných bytostí, ktoré by s vojnou nemali mať nič spoločné,“ povedal Ján Sebechlebský.

V ďalších úlohách sa v Tichej pošte predstavia Judit Pecháček, Matěj Hádek, Karel Dobrý, Antonie Formanová, Roman Poláčik, Daniel Fischer, Petr Forman či Denis Šafařík.

Tichá pošta (r. Ján Sebechlebský, Česko/Slovensko/Srbsko, 2025)

CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 074 446 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 370 000 eur + 108 042 eur v rámci programu 5 – Podpora audiovizuálneho priemyslu v SR, vklad STVR: 156 000 eur)

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. marca 2025

Autor:

Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články