Záber z filmu Tichá pošta. Foto: CinemArt SK

Keď sa deti postavia proti svetu dospelých

Písmo: A- | A+

V zime v roku 1945, na sklonku nemeckej okupácie, sa odohráva príbeh filmu Tichá pošta režiséra Jána Sebechlebského. Napínavé zimné dobrodružstvo zasadené do zasnežených krkonošských hôr vzniklo podľa predlohy českého spisovateľa Jiřího Stránského. V kinách je od 6. marca.

„Tichá pošta nie je len historickým filmom o minulosti, ale i o súčasnosti a budúcnosti. Pripomína nám, aké dôležité je pamätať na ľudskosť, odvahu a solidaritu, a to aj v tých najťažších chvíľach,“ hovorí v presskite k filmu režisér Ján Sebechlebský.

Rodinný film blízky detskému publiku

V centre príbehu stoja deti a zostrelený francúzsky pilot, na ktorého natrafili v lese a rozhodnú sa ho zachrániť. Raneného pilota musia prepraviť pomedzi horské dediny až do vzdialenej nemocnice. Musia pritom dávať pozor na nebezpečných protivníkov – vojakov okupačnej armády, ale aj udavačov. Práve putovanie pilota z dediny do dediny tvorí dramatickú os príbehu. „Príbeh detí, ktoré sa s nasadením vlastných životov púšťajú do záchrannej akcie, je silnou metaforou toho, že aj my môžeme pomáhať tým, ktorí to potrebujú,“ dodáva režisér.

„Oproti Stránského poviedke, ktorá pracuje s princípom ,kolektívneho hrdinuʻ, si autori scenára vybrali troch protagonistov – Anku (14), Jíru (11) a Jochena (11). Hlavnou hýbateľkou príbehu je Anka. Priateľstvo medzi českým chlapcom Jírom a nemeckým Jochenom v časoch vojny dáva príbehu nadčasovú podobu, rovnako ako francúzsky pilot tmavšej pleti, o ktorom si deti myslia, že je Róm,“ vysvetľuje v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond Silvia Panáková zo spoločnosti Arinafilm. Prezrádza, že postava pilota má predobraz v skutočnom letcovi alžírskeho pôvodu Rogerovi Sauvageovi, ktorého zostrelili pri Litve. Ambíciou podľa nej bolo nakrútiť rodinný film, vyznením a spracovaním blízky detskému publiku.

Film vznikol v česko-slovensko-srbskej koprodukcii. Českou producentkou filmu je Julietta Sichel zo spoločnosti 8Heads Productions. Slovenskou producentkou je Silvia Panáková zo spoločnosti Arinafilm a koproducentom je aj STVR.

Tma ako spojenec detí

Prečo dnes rozprávať ďalší príbeh z konca 2. svetovej vojny? „Pretože je to detský príbeh o empatii, rebélii, radosti, odvahe a nádeji v dobe, keď šanca na prežitie niekedy závisí len od šťastia. Je to jeden z príbehov, keď sa deti sprisahanecky postavia proti svetu dospelých, aby niekoho zachránili. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď sú naše deti celkom nečakane s blízkosťou a dopadmi vojny každodenne konfrontované, sú takéto príbehy potrebné,“ odpovedá v režisérskej explikácii Ján Sebechlebský.

Spolu s Klárou Formanovou sa podpísal aj pod scenár filmu. Kameru mal na starosti Martin Štrba. „Vychádzali sme z dobových reálií a v chalupách sa vtedy prevažne svietilo petrolejkami. Elektrické svietidlo mala iba hlavná miestnosť, ktorou bola kuchyňa. S kameramanom Martinom Štrbom sme to chceli využiť aj ako autentický štýlotvorný prvok filmového rozprávania. Tma a šero symbolizujú nebezpečenstvo, neistotu a strach, ktorý v tej dobe panoval. V kontexte ,tichej poštyʻ sa tma stáva aj spojencom detí, ktoré sa v nej môžu skryť a tajne konať. Podobne, ako sa správa v šere šepká, aj ich akcie prebiehajú v utajení a s rizikom prezradenia,“ povedal režisér o spolupráci s Martinom Štrbom. Zo slovenských tvorcov sa okrem neho na Tichej pošte podieľali aj kostýmový výtvarník Ján Kocman, skladateľ Vladimír Martinka či strihač Michal Kondrla.

Sieť solidarity

V detských úlohách sa predstavia Eliška Dytrychová, Theodor Schaefer a Jakub Král. „Deti hrajú v tomto príbehu kľúčovú úlohu. Ony sa so svojou detskou odvahou a s citom pre spravodlivosť púšťajú do záchrannej akcie. Rovnako ako v tichej pošte, kde sa na odovzdávaní správy podieľa viacero ľudí, aj tu deti tvoria sieť solidarity a vzájomnej pomoci. Je to silný symbol nádeje v beznádejnej dobe. Ich zapojenie do odboja proti okupantom je o to silnejšie, že prichádza od nevinných bytostí, ktoré by s vojnou nemali mať nič spoločné,“ povedal Ján Sebechlebský.

V ďalších úlohách sa v Tichej pošte predstavia Judit Pecháček, Matěj Hádek, Karel Dobrý, Antonie Formanová, Roman Poláčik, Daniel Fischer, Petr Forman či Denis Šafařík.

Tichá pošta (r. Ján Sebechlebský, Česko/Slovensko/Srbsko, 2025)

CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 074 446 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 370 000 eur + 108 042 eur v rámci programu 5 – Podpora audiovizuálneho priemyslu v SR, vklad STVR: 156 000 eur)

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. marca 2025

Autor:

Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články