Daniela Meressa Rusnoková vo filme Šedá zóna.
Písmo: A- | A+

Dokumentárny film Šedá zóna je osobným svedectvom o živote s dieťaťom so špeciálnymi potrebami. Takisto zaznamenáva skúsenosť režisérky Daniely Meressy Rusnokovej so „sivou zónou“, teda obdobím medzi 22. až 25. týždňom tehotenstva, keď sa rodia vysoko nezrelí novorodenci, ktorých matka nedonosí až do 40. týždňa. V septembri na piešťanskom Cinematiku Šedá zóna vyhrala súťaž Cinematik.doc, aktuálne súťaží na festivale Jeden svet a bude sa premietať aj v oficiálnom výbere MFDF Ji.hlava. Od 24. 10. je v slovenskej distribúcii.

Film začal vznikať v podstate už vtedy, keď sa režisérke predčasne narodilo tretie dieťa a tri mesiace strávilo v nemocnici. „Keď sa mi spustil predčasný pôrod, myslela som si, že zahodím kameru, že už sa nikdy nebudem venovať filmu. V tej chvíli bol pre mňa najdôležitejší život, nie kariéra alebo umenie. Ako som však stála pri inkubátore, uvedomila som si, že presne toto je obrovská téma, o ktorej sa málo hovorí,“ približuje pozadie vzniku filmu Daniela Meressa Rusnoková.

V médiách informujú o tzv. senzáciách, ako sa podarilo zachrániť predčasne narodené dieťa s extrémne nízkou pôrodnou hmotnosťou, ale nedozvieme sa už, aký vplyv to bude mať na kvalitu jeho života, života matky a života jeho rodiny. Keď sa ženám spustí predčasný pôrod, nemajú vôbec povedomie o tom, čo ich čaká a akým rozhodnutiam budú čeliť. Mala som pocit, že v spoločenskom vedomí je diera,“ hovorí režisérka, ktorá dúfa, že jej filmová výpoveď by sa mohla stať jedným z hlasov, ktoré otvoria tému na celospoločenskej úrovni a prispejú k procesu zmeny. Film začala vyvíjať v roku 2019 vďaka dotácii od Audiovizuálneho fondu.

Osobný príbeh aj svedectvá mnohých matiek

„Šedá zóna nie je jednoduché pozeranie. Sčasti je to osobný príbeh a sčasti je to príbeh postavený na svedectvách mnohých matiek, ktoré buď majú predčasne narodené dieťatko, alebo majú dieťatko so znevýhodnením. Snažili sme sa túto tému predstaviť civilne, osobne, hlboko. Snažili sme sa v jej rámci priniesť aj nádej a pochopenie,“ pokračuje Rusnoková. Vysvetľuje, že bábätká narodené v sivej zóne nemajú dostatočne vyvinuté niektoré životne dôležité orgány. „To znamená, že vlastne už pri ich záchrane akceptujeme dieťatko aj so znevýhodneniami, s ktorými sa narodí. (…) Štatistika hovorí, že prevažná časť týchto detí má trvalé následky. Neznamená to však, že by mali byť ukrátené o lásku, nehu a prijatie najbližších či o miesto v spoločnosti.

Rusnoková je autorkou námetu a scenára, na ktorom spolupracovala so Zuzanou Mojžišovou. Scenár však vznikal na základe skúseností viacerých žien v podobnej situácii. „Film nie je o prezentácii nášho životného príbehu. Ten je len akousi metaforou, aby sme vedeli rozprávať o tejto zložitej téme,“ vysvetľuje režisérka.

Spracovanie filmu poňala ako koláž. „Je v ňom rôznorodý materiál. Sú tam zábery z amerických archívnych filmov, ktoré vznikli v 70. rokoch ako výučbové videá pre neonatológov a perinatológov. V tom čase v Amerike v podstate neonatológia vznikala. Potom sú tam domáce, iphonové videá aj sekvencie takzvaného reenactmentu. A sú tam aj videá z projektu Rodinné archívy, ktoré nám poskytol Marek Šulík,“ zhrnula Rusnoková. „Preto chcem poďakovať všetkým, ktorí nejakým spôsobom do filmu prispeli a umožnili, že sme mohli použiť archívy a vytvoriť koláž vnútorného sveta matky. Chceli sme veľmi osobne a autenticky zobraziť prežívanie mám,“ hovorí režisérka.

Zrkadlo toho, čo zažívajú rodičia detí so znevýhodnením

Jej slová potvrdzuje aj Monika Fričová z Platformy rodín detí so zdravotným znevýhodnením. „Film Šedá zóna považujem za naozaj autentické zrkadlo toho, čo väčšina z nás, rodičov detí so zdravotným znevýhodnením, zažíva. Je to od narodenia dieťaťa až po jeho školský vek taký časozber toho, s čím všetkým sa potýkame, čo všetko tu zároveň nefunguje a aké sú dopady toho, keď na Slovensku dostatočne nefunguje podporný systém pre rodiny detí so zdravotným znevýhodnením,“ povedala pred uvedením filmu novinárom. „Daniele sme veľmi vďační za to, že našla odvahu a film natočila. Myslím si, že by ho mali vidieť všetci ľudia, ktorí rozhodujú o tom, aké budú podmienky pre rodiny detí so zdravotným znevýhodnením na Slovensku.“ Podľa Fričovej dlhodobé odsúvanie riešenia tejto témy na Slovensku dostáva dotknuté rodiny do finančných, psychických a často až existenčných problémov.

Producentkou filmu je Jana Belišová z občianskeho združenia Žudro. To má na konte snímky ako Cigarety a pesničky (r. Marek Šulík, Jana Kovalčíková, 2010), Zvonky šťastia (r. Jana Bučka, Marek Šulík, 2012) a Ťažká duša (r. Marek Šulík, 2017). Koproducentmi sú Meressa Company, Slovenská televízia a rozhlas a Punkchart films. Strih mali na starosti Alexandra Gojdičová, Tereza Michalová, Jonathan Ryan King a Mária Hirgelová, za kamerou stáli Radka Šišuláková, Jonathan Ryan King, Elisabeth Meressa, Pavol Pekarčík a Tereza Michalová.

Daniela Meressa Rusnoková sa vo svojej tvorbe zameriava na sociálne témy v rámci rôznych menšín a kultúr. Štúdium dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU absolvovala snímkou O Soni a jej rodine, za ktorú získala viacero ocenení na domácich aj medzinárodných festivaloch. Okrem filmu sa venuje aj fotografii. Jej fotografie z rómskych obcí ilustrujú knihu Phurikane giľa Jany Belišovej.

Trailer filmu Šedá zóna

Šedá zóna (r. Daniela Meressa Rusnoková, Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 144 168 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 68 500 eur, vklad STVR: 30 614 eur)
Distribučná premiéra: 24. 10. 2024

Autor:

Daniela Meressa Rusnoková vo filme Šedá zóna. FOTO: Žudro

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Otázka budúcnosti. FOTO: ASFK

recenzia Otázka budúcnosti

Nádielku istoty, že hudobné symboly sa nemenia celé desaťročia, si v bráne do dospelosti môže dovoliť každá maturitná trieda. Navždy sa zachová, já slyším nonstop, som zlý k ženám a you are the dancing queen spravidla na večierku roka nikdy nechýbajú. V súlade s popovým dedičstvom minulosti však maturanti zakaždým tu a teraz čelia otázke, čo ďalej so životom v krajine, kde do osemnástich vyrastali. Pálčivo aktuálne o tom vypovedá dokument Otázka budúcnosti. Šuchorenie statusu Začal sa školský rok, vstupujeme do atmosféry maturitného ročníka bratislavského 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici. Práve prebiehajú prípravy na stužkovú slávnosť.  Študenti a študentky by si svoj sviatok chceli riadne užiť, ešte kým sa začnú pripravovať na priebežné maturitné testy, ale do učenia sa musia pustiť už v októbri. Preto si dátum stužkovej naplánovali na 30. september 2023.  Zhodou okolností je to deň, keď sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, akou cestou sa krajina bude v ďalších rokoch uberať. Triedna zostava už dosiahla plnoletosť a v deň stužkovej pôjde voliť po prvý raz. Ráno všetci hodia obálku do urny, večer v oblekoch a róbach konečne pocítia ten našuchorený status dospelosti, po ktorom v kútiku duše túži aj najväčší rebel v ich veku.  Možnosť zachytiť proces generačného uvažovania práve v tejto fáze vývoja bola pre režiséra...
Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ

Jozef Ružička

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky. Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.  Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe. Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne...

Oľga Potroková

Hneď po tom, ako Potroková absolvovala v roku 1955 štúdium fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, nastúpila do Štúdia vedecko-populárnych filmov Bratislava ako asistentka kamery (snímačka). Prvým filmom, na ktorom sa podieľala ešte ako Oľga Plačková, bolo Jablko poznania (1955) v réžii Vlastimila Herolda. Ako uvádza Renáta Šmatlákova v profile režisérky a výtvarníčky na portáli SK Cinema, od roku 1956 pracovala ako grafička, od roku 1964 ako výtvarníčka trikov v Štúdiu krátkych filmov. Od roku 1970 sa venovala animovanému filmu ako asistentka animátora, neskôr ako samostatná režisérka a animátorka. „Pre jej výtvarný rukopis je charakteristická kresba farebnými ceruzkami a pastelom, venovala sa aj papierikovej animácii,“ priblížila jej tvorbu Šmatláková. Oľga Potroková napísala scenár k televíznej rozprávke o dvoch chlapcoch a robotovi Srdce (1974) režiséra Jana Dudešeka a ako animátorka sa podieľala na seriáli Venček (1976) režiséra Vladimíra Lehkého. Ako režisérka, výtvarníčka aj animátorka sa podpísala pod televízny animovaný seriál Morské rozprávky (1972 – 1982), ktorý patrí k jej najvýznamnejším dielam. Autorkou námetu, scenára a dramaturgičkou bola Marianna Grznárová a rozprávky nahovoril Ladislav Chudík. Oľga Potroková nakrútila aj viacero krátkych televíznych animovaných filmov ako Najkrajšie ucho na svete (1970) o konflikte zajačích súrodencov s líškou, Myška Plyška (1971) o nespokojnej myške, Jakubkova košeľa (1983) o chlapcovi, ktorý si zašpinil košeľu, Biela Barborka (1984)...
Zobraziť všetky články