Daniela Meressa Rusnoková vo filme Šedá zóna.
Písmo: A- | A+

Dokumentárny film Šedá zóna je osobným svedectvom o živote s dieťaťom so špeciálnymi potrebami. Takisto zaznamenáva skúsenosť režisérky Daniely Meressy Rusnokovej so „sivou zónou“, teda obdobím medzi 22. až 25. týždňom tehotenstva, keď sa rodia vysoko nezrelí novorodenci, ktorých matka nedonosí až do 40. týždňa. V septembri na piešťanskom Cinematiku Šedá zóna vyhrala súťaž Cinematik.doc, aktuálne súťaží na festivale Jeden svet a bude sa premietať aj v oficiálnom výbere MFDF Ji.hlava. Od 24. 10. je v slovenskej distribúcii.

Film začal vznikať v podstate už vtedy, keď sa režisérke predčasne narodilo tretie dieťa a tri mesiace strávilo v nemocnici. „Keď sa mi spustil predčasný pôrod, myslela som si, že zahodím kameru, že už sa nikdy nebudem venovať filmu. V tej chvíli bol pre mňa najdôležitejší život, nie kariéra alebo umenie. Ako som však stála pri inkubátore, uvedomila som si, že presne toto je obrovská téma, o ktorej sa málo hovorí,“ približuje pozadie vzniku filmu Daniela Meressa Rusnoková.

V médiách informujú o tzv. senzáciách, ako sa podarilo zachrániť predčasne narodené dieťa s extrémne nízkou pôrodnou hmotnosťou, ale nedozvieme sa už, aký vplyv to bude mať na kvalitu jeho života, života matky a života jeho rodiny. Keď sa ženám spustí predčasný pôrod, nemajú vôbec povedomie o tom, čo ich čaká a akým rozhodnutiam budú čeliť. Mala som pocit, že v spoločenskom vedomí je diera,“ hovorí režisérka, ktorá dúfa, že jej filmová výpoveď by sa mohla stať jedným z hlasov, ktoré otvoria tému na celospoločenskej úrovni a prispejú k procesu zmeny. Film začala vyvíjať v roku 2019 vďaka dotácii od Audiovizuálneho fondu.

Osobný príbeh aj svedectvá mnohých matiek

„Šedá zóna nie je jednoduché pozeranie. Sčasti je to osobný príbeh a sčasti je to príbeh postavený na svedectvách mnohých matiek, ktoré buď majú predčasne narodené dieťatko, alebo majú dieťatko so znevýhodnením. Snažili sme sa túto tému predstaviť civilne, osobne, hlboko. Snažili sme sa v jej rámci priniesť aj nádej a pochopenie,“ pokračuje Rusnoková. Vysvetľuje, že bábätká narodené v sivej zóne nemajú dostatočne vyvinuté niektoré životne dôležité orgány. „To znamená, že vlastne už pri ich záchrane akceptujeme dieťatko aj so znevýhodneniami, s ktorými sa narodí. (…) Štatistika hovorí, že prevažná časť týchto detí má trvalé následky. Neznamená to však, že by mali byť ukrátené o lásku, nehu a prijatie najbližších či o miesto v spoločnosti.

Rusnoková je autorkou námetu a scenára, na ktorom spolupracovala so Zuzanou Mojžišovou. Scenár však vznikal na základe skúseností viacerých žien v podobnej situácii. „Film nie je o prezentácii nášho životného príbehu. Ten je len akousi metaforou, aby sme vedeli rozprávať o tejto zložitej téme,“ vysvetľuje režisérka.

Spracovanie filmu poňala ako koláž. „Je v ňom rôznorodý materiál. Sú tam zábery z amerických archívnych filmov, ktoré vznikli v 70. rokoch ako výučbové videá pre neonatológov a perinatológov. V tom čase v Amerike v podstate neonatológia vznikala. Potom sú tam domáce, iphonové videá aj sekvencie takzvaného reenactmentu. A sú tam aj videá z projektu Rodinné archívy, ktoré nám poskytol Marek Šulík,“ zhrnula Rusnoková. „Preto chcem poďakovať všetkým, ktorí nejakým spôsobom do filmu prispeli a umožnili, že sme mohli použiť archívy a vytvoriť koláž vnútorného sveta matky. Chceli sme veľmi osobne a autenticky zobraziť prežívanie mám,“ hovorí režisérka.

Zrkadlo toho, čo zažívajú rodičia detí so znevýhodnením

Jej slová potvrdzuje aj Monika Fričová z Platformy rodín detí so zdravotným znevýhodnením. „Film Šedá zóna považujem za naozaj autentické zrkadlo toho, čo väčšina z nás, rodičov detí so zdravotným znevýhodnením, zažíva. Je to od narodenia dieťaťa až po jeho školský vek taký časozber toho, s čím všetkým sa potýkame, čo všetko tu zároveň nefunguje a aké sú dopady toho, keď na Slovensku dostatočne nefunguje podporný systém pre rodiny detí so zdravotným znevýhodnením,“ povedala pred uvedením filmu novinárom. „Daniele sme veľmi vďační za to, že našla odvahu a film natočila. Myslím si, že by ho mali vidieť všetci ľudia, ktorí rozhodujú o tom, aké budú podmienky pre rodiny detí so zdravotným znevýhodnením na Slovensku.“ Podľa Fričovej dlhodobé odsúvanie riešenia tejto témy na Slovensku dostáva dotknuté rodiny do finančných, psychických a často až existenčných problémov.

Producentkou filmu je Jana Belišová z občianskeho združenia Žudro. To má na konte snímky ako Cigarety a pesničky (r. Marek Šulík, Jana Kovalčíková, 2010), Zvonky šťastia (r. Jana Bučka, Marek Šulík, 2012) a Ťažká duša (r. Marek Šulík, 2017). Koproducentmi sú Meressa Company, Slovenská televízia a rozhlas a Punkchart films. Strih mali na starosti Alexandra Gojdičová, Tereza Michalová, Jonathan Ryan King a Mária Hirgelová, za kamerou stáli Radka Šišuláková, Jonathan Ryan King, Elisabeth Meressa, Pavol Pekarčík a Tereza Michalová.

Daniela Meressa Rusnoková sa vo svojej tvorbe zameriava na sociálne témy v rámci rôznych menšín a kultúr. Štúdium dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU absolvovala snímkou O Soni a jej rodine, za ktorú získala viacero ocenení na domácich aj medzinárodných festivaloch. Okrem filmu sa venuje aj fotografii. Jej fotografie z rómskych obcí ilustrujú knihu Phurikane giľa Jany Belišovej.

Trailer filmu Šedá zóna

Šedá zóna (r. Daniela Meressa Rusnoková, Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 144 168 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 68 500 eur, vklad STVR: 30 614 eur)
Distribučná premiéra: 24. 10. 2024

Autor:

Daniela Meressa Rusnoková vo filme Šedá zóna. FOTO: Žudro

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články