Akcia Monaco je film o udalostiach, ktoré v rokoch 1948 až 1953 zničili mnohé ľudské životy. Proces sa skončil popravou dvoch československých občanov a doživotnými trestmi.

Začiatok studenej vojny v Československu sprevádzali vykonštruované politické procesy vychádzajúce z akcií Štátnej bezpečnosti. Popri monsterprocesoch s Miladou Horákovou, Rudolfom Slánským a ďalšími známymi prípadmi takmer zapadol do zabudnutia proces s krycím názvom Akcia Monaco. Pod vedením sovietskych poradcov ju viedlo pražské vedenie tajnej polície voči bratislavskému francúzskemu konzulátu. Dokudrámu s týmto názvom o príčinách a dôsledkoch procesu nakrútil režisér Dušan Trančík.

Rehabilitácie sa nedožili

Príbeh sa začal odvíjať v roku 1948, keď v pohraničnom pásme medzi Bratislavou a rakúskym Bergom zadržali mladého muža a obvinili ho z pokusu o ilegálne prekročenie štátnej hranice. Pri výsluchu vyšlo najavo, že je synom správcu francúzskeho konzulátu v Bratislave. Obom hrozilo obvinenie a väzenie, namiesto toho však podpísali spoluprácu s ŠtB. Tak sa začala operácia, v ktorej sa skupina eštebákov snažila dokázať, že francúzsky konzulát vykonáva špionážnu činnosť.

Následky boli tragické – dvaja pracovníci konzulátu, Juraj Dlouhý a Vladimír Velecký, boli popravení a ďalší dvaja, lekár Karol Koch a Viliam Radakovič zo Štátnej rady československej odsúdení na doživotie. Veleckého manželku Máriu odsúdili na osem rokov len preto, lebo manžela neudala úradom. Rehabilitácie po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa nikto z nich nedožil.

Francúzskemu konzulovi Étiennovi Manac’hovi sa na poslednú chvíľu podarilo opustiť Československo. Práve jeho postava – vďaka Manac’hovej dcére Bérenice – ponúkla režisérovi ústredný pohľad na filmovú rekonštrukciu.

Návrat do vily

Dušan Trančík prepája v dramatickom príbehu dokumentárnu a hranú rovinu. Tú prvú skladá zo vzácnych archívnych filmových záberov a výpovedí dcéry francúzskeho konzula a ďalších protagonistov, príbuzných, historikov. V tej druhej sledujú diváci, ako sa dcéra Bérenice, žijúca v Bretónsku, vracia do bratislavskej vily v postave svedkyne zobrazovaných udalostí.

„Pre film je neoceniteľnou postavou. Poznačilo to jej život a napísala o tom období knihu,“ vyjadril sa pre produkciu režisér Dušan Trančík. Informácie o historických súvislostiach čerpal aj z mnohých ďalších zdrojov, predovšetkým zo spisov ŠtB, ako aj z americkej štúdie Tonyho Judta či z knihy Čekisté kolektívu autorov Persak, Kamińsky, Žáček a Blažek, ale predovšetkým z detailov, ktoré opisuje kniha historika Jozefa Jablonického Podoby násilia. Režisérov záujem bol o to osobnejší, že kniha sa dotýkala aj histórie jeho rodiny.

Ako sa brániť strachu z moci

Étienne Manac’h bol francúzsky ľavicový intelektuál, prežívajúci kruté sklamanie zo stalinistického režimu, podobne ako o tom hovoria osudy iných francúzskych ľavicových intelektuálov vtedajšej doby. Vyštudoval filozofiu na Sorbonne, pôsobil ako učiteľ, angažoval sa v odboroch, bol členom komunistickej strany, neskôr ho vylúčili, pracoval pre diplomatické služby a mal zodpovednosť za vzťahy so Sovietskym zväzom a ďalšími východoeurópskymi krajinami. Bol teda osobou, na ktorej mohla moc preukázať, že sa nezastaví pred ničím.

„Vedomie absolútnej svojvôle moci v tom období paralyzovala celú spoločnosť. Politici s takouto mocou sú ochotní vyvolávať strach a vyskytujú sa takmer v každej dobe. Dá sa tomu brániť, ak si človek svoj strach uvedomí, pomenuje ho z odstupu,“ osvetľuje situáciu český historik Pavel Kosatík. Jeho úvahy a komentáre sú súčasťou tohto filmu. Práve odstup podľa neho dáva šancu bojovať so strachom. „Bez neho sa človek stáva zajatcom strachu tak, ako sa to v päťdesiatych rokoch mnohým ľuďom stalo,“ dodáva.

Slovenskými producentami filmu sú Zuzana Mistríková a Arkaitz Basterra Zalbide zo spoločnosti PubRes. Českým producentom je Viktor Schwarcz zo spoločnosti Cineart TV Prague. Koproducentami sú Slovenská televízia a rozhlas, Česká televízia, Slovenský filmový ústav a francúzska spoločnosť Kolam Productions.