V búrlivých štyridsiatych rokoch minulého storočia sa svet zmieta vo vojne a vojnová Slovenská republika si buduje identitu na nenávisti k menšinám. Česi, Maďari, Židia, Rómovia sa stávajú problémom v očiach gardistov aj ich sympatizantov v radoch bežného obyvateľstva. Silnejúci nacionalizmus postihne aj maďarskú vdovu Mariku, ktorá prichádza o prácu v arizovanom krajčírskom salóne v centre Bratislavy. Do jej obce prichádzajú gardisti s jasnou misiou: „Zasiať krv slovenskú do tohto nenašského kúta slovenských hraníc!“ Marika sa snaží držať v ústraní, jednak pre svoj pôvod, jednak pre tajomstvo, ktoré ukrýva – malého židovského chlapca. Aj tak sa však ocitá v centre pozornosti dvoch mužov – kapitána Hlinkovej gardy a nemeckého nacistického dôstojníka.

„Projekt Ema a smrtihlav ma oslovil svojou jedinečnou atmosférou a témou. Historická dráma z éry slovenského štátu mi poskytla priestor na autorské a výtvarne silné spracovanie chúlostivej témy budovania národnej identity Slovákov počas druhej svetovej vojny. Dej filmu sa odohráva v prirodzene multikultúrnej Bratislave a blízkych Podunajských Biskupiciach, v tej dobe osídlených maďarským etnikom. Snažila som sa príbehu ponechať základný pôdorys. Zmenila som však ,uhol pohľaduʻ,“priblížila svoju víziu v press kite režisérka Iveta Grófová. Do projektu vstúpila po tragickej nehode autora knižnej predlohy, spisovateľa a filmára Petra Krištúfka. Ten mal už napísaný scenár a chystal sa na nakrúcanie. „V pôvodnej novele je hlavnou linkou fantázia, ktorá malému chlapcovi pomáha prežiť v úkryte. Ja som sa rozhodla vyrozprávať príbeh prostredníctvom hlavnej ženskej postavy. Marika stojí pred dilemou, či dokáže – sama ,nepriateľka slovenského národaʻ – ochrániť židovského chlapca Šimona a za akú cenu,“ozrejmila Grófová.

„Ivetu som sa rozhodla osloviť po zrelej úvahe (dôvodom bol jej skvelý film Piata loď a projekt, okrem iného, predpokladal prácu s detským protagonistom) a po konzultácii s Katkou Krištúfkovou. Obidve sme sa zhodli na tom, že Iveta je silne autorská režisérka a že snažiť sa nakrútiť film tak, ako by ho nakrútil Peter Krištúfek, nedáva zmysel,“ vysvetľuje pre Film.sk producentka filmu Zuzana Mistríková. „Očakávala som od nej, že si v látke nájde vlastné témy. Obdivovala som jej dôslednú prácu s archívnymi zdrojmi – nadviazala na Petra, ktorého k napísaniu novely Ema a smrtihlav inšpirovali skutočné udalosti. Vo všetkých aspektoch filmu jej šlo o dobovú autenticitu, pretože hystericky ideologická, narušená spoločnosť je základným stavebným prvkom príbehu. Iveta zároveň cítila, že pre dnešok je zásadné hovoriť o tom, aké je dôležité aj v kritických situáciách nerezignovať na základné ľudské hodnoty. Preto rozpráva príbeh cez Mariku a nie cez chlapca Šimona, ktorý je protagonistom novely. Pravda je však taká, že už Petrov scenár sa týmto smerom prechyľoval.“

Ponuka producentky filmu nadviazať na Krištúfkovu prácu zasiahla režisérku uprostred úvah o jej vlastnom novom filmovom projekte. „Scenár som si však prečítala a hneď na druhý deň som si uvedomila, ako vo mne tento skutočnými udalosťami inšpirovaný príbeh rezonuje.“

Ema a smrtihlav rozpráva príbeh o vrtkavých hraniciach medzi ľudskosťou a túžbou žiť tam, kde jedno takmer vylučuje to druhé. Grófová sa do projektu ponorila pred piatimi rokmi. „Dôsledne som si preštudovala napríklad situačné hlásenia Hlinkovej gardy z Podunajských Biskupíc, kde sa film odohráva. Mala som nahrávky pamätníkov, čítala som si dobovú tlač, venovala som sa aj miestnym dialektom. Cítila som veľkú zodpovednosť za spracovanie tohto, pre Slovákov citlivého obdobia. Chcela som sa napojiť na dobu cez optiku ľudí, akú mohli mať vtedy, nie akú máme dnes. A počas toho sa mi neustále vynárali silné paralely so súčasnosťou. Ako sa dnes k sebe správame, aké sú naše postoje a životné stratégie, napríklad keď prišiel covid, potom vojna na Ukrajine, a celkovo, aká je naša politika. Sme to stále my, takí istí, akí sme boli vtedy, rovnako ľahko manipulovateľní, plní frustrácie a strachu,“vysvetlila režisérka v rozhovore na stránke Slovenského filmového ústavu pred uvedením filmu v Karlových Varoch.

Podľa Grófovej je rozdúchavanie národnostných konfliktov medzi Slovákmi, Maďarmi a Čechmi počas fašistického slovenského štátu veľká stigma, ktorú politické elity zneužívajú dodnes. „Navzdory tragickej historickej skúsenosti sme dnes v Európe opätovne konfrontovaní s vlnami nenávisti spustenými populistickými politikmi a priživovanými sociálnymi médiami. Obnažujú až na dreň tie najhoršie ľudské vlastnosti. Z tohto pohľadu nám Marikina dilema môže byť blízka. Aj preto je ona postavou, na ktorej stojí moje filmové rozprávanie. Paralely s dnešným Slovenskom, i v kontexte postrelenia slovenského premiéra, sú mrazivé. Keď sa začne používať nenávistný naratív, roztočí sa vír, ktorý môže stiahnuť každého. I toho, kto sa s tým naratívom zahrával,“zamýšľa sa režisérka.

„Súčasťou histórie vzniku samostatného slovenského štátu tesne pred druhou svetovou vojnou bola snaha vyrovnať sa so všetkým neslovenským. Začalo sa to vyháňaním obyvateľov českej národnosti. Nasledovalo vyvezenie Židov do koncentračných táborov organizované nemeckými, ale i slovenskými inštitúciami. Maďarská menšina žijúca na tom istom území, ktoré bolo len 20 rokov predtým súčasťou Uhorska, bola ďalším prirodzeným ,vnútorným nepriateľomʻ. Bolo pre mňa dôležité ukázať túto časť slovenských dejín. Časť, s ktorou sa naša spoločnosť dodnes úplne nevyrovnala. Podrobne som preskúmala dostupné pramene a snažila som sa dôkladne budovať autentický historický obraz. Postavy vo filme Ema a smrtihlav majú svoje predlohy v konkrétnych ľuďoch tej doby a hovoria ich autentickými jazykmi a nárečiami.“

V hlavnej úlohe Mariky sa predstaví slovensko-maďarská herečka Alexandra Borbély, židovského chlapca stvárňuje český herec Nico Klimek, gardistu Dušana hrá Milan Ondrík a nemeckého dôstojníka Lepkeho nemecký herec Alexander E. Fennon.

Podľa producentky Zuzany Mistríkovej by si diváci mali Emu a smrtihlava v kinách pozrieť nielen preto, že aktuálne sa v spoločnosti „objavujú prvky také podobné gardistickej ideológii a niektorí politici ich presadzujú s gardistickou bohorovnosťou“. Podľa nej film hovorí „o ľuďoch, ktorí tú šialenú dobu žijú a snažia sa v nej žiť svoj obyčajný život. Lenže nenávisťou presýtená spoločnosť nenecháva nikoho na pokoji.“