Meno, ktoré je dodnes športovou legendou, no na jeho nositeľa mnohí buď zabudli, alebo ho generačne už ani nezachytili. A práve o ňom, svetovom a oceňovanom krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi natočil režisér Gregor Valentovič svoj celovečerný debut. Do jeho „korčúľ“ sa obul Josef Trojan a úlohy jeho trénerky sa zhostila Zuzana Mauréry. Snímka Nepela ukazuje osud veľkého talentu, ktorý ticho čelil nepriateľstvu doby.

„Od malička som miloval krasokorčuľovanie. Zároveň som vnímal, že existoval nejaký Ondrej Nepela. Jeho meno sa spomínalo v televízii, pri retrospektívach, videl som nejaké dokumentárne filmy. Vždy som vnímal, že tam bolo niečo tragické. Samozrejme, aj kvôli tomu, že zomrel mladý, ale akoby boli aj jeho život a aj jeho persóna zahalené v akejsi hmle,“ približuje pre filmsk.sk režisér a autor scenára Gregor Valentovič. Potom, ako sa pred šiestimi rokmi ponoril hlbšie do rešerší, jeho pocity ohľadom Nepelu sa mu potvrdili. „Bol introvertný a hoci mal rád ľudí, niesol si tajomstvo. Ja som sa toto tajomstvo pokúsil rozkódovať a výsledok uvidia diváci a diváčky už sami.“

Nepela bol osemnásobným majstrom ČSSR, päťnásobným majstrom Európy, trojnásobným majstrom sveta aj olympijským víťazom. Krasokorčuľovanie vypĺňalo takmer celý jeho život, ktorý sa skončil už vo veku 38 rokov. Z tohto pohľadu je jedným z našich najúspešnejších športovcov, ak nie najúspešnejším. Je zvláštnym paradoxom, že sme na neho ako krajina zabudli. „Ondreja som nepoznal, takže sa radím vlastne ku všetkým tým ľuďom, kvôli ktorým robíme tento film. Teda je to jeden z dôvodov. Je to skrátka tak, že tu bol nejaký osud, ktorý bol svetový, obrovský, spletitý, nádherný, smutný a zabudlo sa na neho. Je fajn si taký príbeh znovu pripomenúť. Ten človek si to zaslúži,“ povedal pre filmsk.sk herec Josef Trojan.

Záhadná osobnosť

Valentovič si Trojana do hlavnej úlohy vybral už dávnejšie, keď ho videl vo filme Agnieszky Holland Šarlatán. „Josef je mladý, ale neviem, či som zažil niekoho profesionálnejšieho, čo sa týka spoločnej prípravy, jeho vlastnej prípravy, jeho prístupu na nakrúcaní, jeho pochopenia textu a mojich poznámok, a nakoniec aj samotného výkonu, ktorý podal. Navyše, napriek všetkým jeho schopnostiam, je Josef milý a pokorný človek, čo je pre mňa asi najdôležitejšie. Na Ondreja sa navyše nesmierne podobal, nebolo o čom,“ hovorí režisér.

„Ondreja je veľmi zaujímavé pozorovať, to, ako mu uteká pohľad, ako hovorí potichu, ako pôsobí nevinným, vzorným dojmom. Ale keď sa pozeráte pozorne, alebo dostatočne dlho, ako som to urobil ja, tak vám začne napadať, čo sa deje za tými očami, aký je Ondrejov vnútorný svet. Ten sa vám potom začne čiastočne dofarbovať informáciami, či už z rôznych kníh alebo od jeho známych, kamarátov či trénerky Hildy Múdrej. Pomaly sa vám skladá ten svet, no i tak tam ostáva veľké tajomno,“ myslí si Trojan. To bolo azda najväčšou výzvou ako pre neho, tak aj pre Gregora Valentoviča. Nacítiť esenciu Nepelu a pokúsiť sa interpretovať jeho život s maximálnou citlivosťou. „Tajomstvo, ktoré som z Ondreja cítil, ma primälo dozvedieť sa o ňom viac. Potom už nebola cesta späť,“ reaguje Valentovič. Informácie zháňal všade – v knihách, dokumentoch, na internete, medzi Nepelovými priateľmi, pamätníkmi, bývalými učiteľkami, trénermi či rozhodkyňami.

Ako vnímame hrdinov a hrdinky

Výsledný film nie je klasický autobiografický portrét, Valentovič si do neho vybral len jeden úsek Nepelovho života. „Bol to ten, v ktorom som cítil dramatický potenciál, kde sa jeho život vlastne lámal na dve polovice. Nechcel som zobrazovať celý jeho život. Myslím, že táto časť absolútne definuje jeho život ako taký. Verím, že to nie je úplne typický biografický film. Je tam mágia, ktorá ale, verím, nie je samoúčelná. Naopak, Ondreja reprezentuje lepšie ako klasické zobrazenie národného športového hrdinu,“ ozrejmuje režisér. Film je pre neho dôležitým príspevkom do debaty o tom, ako vnímame svojich hrdinov a hrdinky.

„Často spĺňajú naše predstavy o nich, a tak niekedy musia potlačiť samých seba. Ondrejova queer identita je vo filme zobrazená implicitne. Nie preto, že by som sa bál reakcií širokého diváctva. Skôr preto, že v roku 1972 bolo pre queer ľudí zdieľanie svojich túžob a prežívania nemožné. Chcel som tomu dať práve preto tento rozmer. Je mi jasné, že negatívne reakcie sú aj tak za dverami. Ktokoľvek si však pozrie film s otvoreným srdcom, nemôže s Ondrejom nesúcitiť,“ myslí si.

Príbeh z doby podobných vládnych nástrojov

O potrebe a význame filmu pre dnešnú spoločnosť je presvedčený aj Josef Trojan. „Vláda na Slovensku je dnes veľmi antisociálna, veľmi antimenšinová a ja som veľmi rád, že ten film vzniká teraz. Je smutné a úplne hrozivé s akou rýchlosťou, a vlastne aj jednoduchosťou sa dokáže tá politická situácia, tá spoločenská klíma premeniť. To ma desí, a tak som rád, že ukazujeme príbeh, ktorý sa odohral v dobe, keď tie vládne nástroje boli podobné, ako sú dnes na Slovensku. Samozrejme, človek to musí hovoriť aj s nejakou mierou rezervovanosti a pokory voči obetiam toho režimu, ktorý tu bol pred rokom 1989, pretože ešte stále nie sme v podobe, v akej bol ten režim, ale tie mechanizmy tu skrátka začínajú bublať pod povrchom.“

Intenzívny dotyk so svetom krasokorčuľovania

Gregor Valentovič na scenári začal pracovať v roku 2020, nakrúcanie aj s predtáčkou prebiehalo od februára do mája tohto roka. Nakrúcalo sa na Slovensku, v Česku a Poľsku. A samozrejme na ľadovej ploche. „Vo filme je krasokorčuľovania dosť, ale film nevyhnutne nestojí na krasokorčuľovaní. Som si istý, že niektorým bude stále málo. Krasokorčuľovanie tvorí vo filme prirodzene prostredie, v ktorom sa hrdina pohybuje, rovnako tak je metaforickým odrazom Ondreja a jeho identity,“ vysvetľuje režisér.

„Nakrúcanie bolo náročné – či už z pohľadu prípravy Josefa Trojana s trénerom Vilémom Hlavsom, ktorý v rámci nej absolvoval 100 hodín tréningu, ale aj z toho pohľadu, že na ľade sa pohybovalo ďalších minimálne desať krasokorčuliarov,“ pokračuje Valentovič. Nakrúcanie prebiehalo kombináciou steadycamu, ktorý operoval špecialista na nakrúcanie na ľade – Poliak Maciej Tomków, kamerového gripu, z ktorého snímali nekorčuliara Billyho Dunmora a ručnej kamery/rigu, ktorý operoval hlavný kameraman Adam Suzin. Príprava na korčuliarske scény im tak zabrala niekoľko mesiacov, všetko museli mať do detailov storyboardované, pretože nemali priestor ani čas na chyby.

„Snažil som sa prípravu nepodceniť. Myslím, že sme na ľade strávili asi deväť mesiacov. Bolo to veľmi intenzívne. Mal som geniálneho trénera a pre mňa ako športovca bolo prirodzené a radostné sa znovu vrátiť do nejakého intenzívneho tréningového režimu. Tieto záležitosti sú pre mňa vždy veľkou výzvou,“ prezrádza Trojan, no dodáva, že za trištvrte roka sa nenaučíte korčuľovať ako Nepela. Aj preto ho v niektorých scénach zastupoval úspešný slovenský krasokorčuliar Adam Hagara.