„Keď moji starí rodičia nečakane zomreli počas pandémie, čelila som novej realite. Moje racionálne ja skúmalo štádiá a priebeh smútku, aby som vedela, čo očakávať, z čoho všetko sa zakrátko stratilo v zabudnutí. Onedlho po ich odchode som sa stala posadnutá príbehom kedysi štvrtého najväčšieho jazera na svete, Aralského jazera, ktoré sa počas našich životov takmer stratilo,“ vysvetľuje režisérka.

„V mysli sa mi začali objavovať obrazy skál, kameňov a skalnatých údolí. Nevedela by som vedome vysvetliť prečo, ale rozhodla som sa nasledovať svoju intuíciu a niektoré z tých skalných miest navštíviť. Možno som podvedome vedela, že to má niečo spoločné s mojím smútkom,“ približuje pnutie, ktoré ju pritiahlo k téme filmu. „Tvrdá hmota mi dala pocit pauzy, zamrznutého času, ale tiež projekciu niečoho vo svojej finálnej fáze. Pozorujúc veľkosť, tvrdosť, polohu. Čas, ktorý by mohol byť potrebný na vytvorenie a uchovanie. Keď som sa ponorila do skalného materiálu, uvedomila som si, že toto je čas a priestor, ktorý trávim so svojimi starými rodičmi.“

Lapilli sa snaží o balans medzi osobnou a environmentálnou rovinou. „Modernistická zádušná omša plná prenikavých postrehov o prírodných javoch i človeku vládne vnútornou silou a unikátnym filmovým jazykom, kde morské vlny odrážajú kolísavé myšlienky a kde erózia vysychajúcej pôdy pripomína puknuté srdce plné spomienok na ľudí, ktorí sa už nevrátia.“ Takto opísal film Vojtěch Kočárník, ktorý Lapilli vybral do súťažnej sekcie Proxima Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary.

„Lapilli hovoríme aj nežný film o tvrdej hmote, čo podľa mňa dobre vystihuje podstatu nielen tematickú, ale aj formálnu. Skaly a skalné údolia predstavujú priestory, kde bol niekedy život v podobe vody a dnes už nie je. Skaly sú však jeho reminiscenciou. Film nás učí budovať si k nim empatiu, kým človek, ktorý čelí potrebe akceptácie straty, prechádza jednotlivými štádiami smútku,“hovorí pre Film.sk producent Matej Sotník, ktorý bol v čase vzniku článku na podujatí Rencontres internationales du documentaire de Montréal, kde mala snímka Lapilli severoamerickú premiéru.

„Lapilli boli od samého začiatku svojbytným a nesmierne intímnym dielom, ktorého hlas bolo potrebné počúvať veľmi citlivým spôsobom. Z pôvodne zamýšľaného krátkeho a neskôr stredometrážneho filmu je napokon Paulin celovečerný debut. Byť pri Paule ako producent bolo a je pre mňa veľmi inšpiratívne,“ opisuje Sotník genézu projektu.

„Ako autorka je pre mňa zjavom, ktorého vízia odomkýna slovenskému filmu dvere do úplne nových sfér,“vyznáva sa producent, podľa ktorého režisérka Ďurinová vie „veľmi dobre načúvať svojej intuícii. Dokáže ju pretaviť do subtílneho, no zároveň úchvatného vizuálneho jazyka, ktorý veľmi prirodzeným spôsobom pracuje s metaforou. Paula pracuje fascinujúcim a obsedantným spôsobom, ktorý jej umožňuje zvláštnu autorskú perspektívu a vnútornú slobodu.“

Paula Ďurinová na filme spolupracovala so speváčkou a hudobníčkou Petrou Hermanovou, ktorá do hlbín roklín vložila zvuky autoharfy. „Od začiatku som vedela, že chcem na hudbe pracovať s Petrou. Petra si prechádzala stratou blízkej osoby v tom istom čase ako ja. Kým ja som bola ponorená do jaskýň a skalnatých prostredí, ona bola ponorená do skladania a nahrávania s organmi a autoharfami. Zdieľali sme radosť z tohto procesu, aj keď to bolo zložité obdobie. Mala som pocit, že obe sme našli spôsob trúchlenia, Petra v hudbe a ja vo filme. Jej hudobné skladby sa stali neoddeliteľnou súčasťou filmu. Keď som nebola schopná povedať niečo svojím hlasom, Petra to vyjadrila hudbou,“uviedla v press kite režisérka. Film nakrúcala prevažne sama na Slovensku, ale aj v Grécku a Gruzínsku – v krajinách, ku ktorým si vytvorila silné puto.

„Pre Lapilli bolo pre mňa dôležité tráviť čas na týchto miestach a byť sama v tom prostredí. Rozhodla som sa, že film natočím sama (niektoré scény boli nakrútené v spolupráci s blízkymi priateľmi Denisom Kozerawskim a Davidom Stichlingom). Počas nakrúcania som bola zvedavá a fascinovaná, ale aj veľmi netrpezlivá a nervózna. Veľa som hikovala, bola som nepokojná a tie obrázky ponúkali mojej mysli odpočinok. Chcela som spojiť videnie, cítenie a jednoduchú prítomnosť v tom priestore, nesnažiac sa to zmeniť alebo ovplyvniť svojou prítomnosťou,“dodala Ďurinová.