Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Písmo: A- | A+
[tts_reader]

Dokumentaristka sa pozrela na problém pachovej identifikácie podozrivých osôb postavených pred súd.

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025. 

Dlhodobé pochybnosti

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka. 

Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná. 

Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje. 

Veľa prípadov

Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do úlohy kľúčového dôkazu bez ohľadu na ďalšie skutočnosti. 

Na tento problém dlhodobo upozorňuje český Spolek Šalamoun združujúci právnikov a ľudskoprávnych aktivistov. Jeho zástupcov necháva režisérka prehovoriť aj vo filme. 

John Bok a Václav Peričevič zo Spolku Šalamoun boli prví, čo problém s pachovou stopou otvorili. Pred niekoľkými rokmi usporiadali v českej poslaneckej snemovni konferenciu, kam prišli aj zahraniční vedci, ktorí vôbec neverili, že sa niečo také môže používať. Začala som sa o to zaujímať a zistila som, že prípadov, ktorých sa to týka, je dosť veľa,“ hovorí Zuzana Piussi.  

Márny boj

Tvrdí, že hoci sa po rastúcej kritike pachová identifikácia používa čoraz menej, vo väzniciach možno ešte stále trávia životy aj nevinní ľudia, ktorí márne bojujú o obnovu procesov a preskúmanie svojich trestov. 

Ako sa píše v explikácii pre Audiovizuálny fond, film chce okrem iného poukázať na spoločné znaky českej a slovenskej justície, kde dodnes dochádza k justičným omylom a nevymožiteľnosti práva.

Pachová stopa mala premiéru na festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava a súčasne so slovenskou distribúciou vstupuje aj do českých kín. Súčasťou premietaní budú diskusie v regiónoch s režisérkou a protagonistami dokumentu.

Pachová stopa Česko/Slovensko, 2025

Celkový rozpočet 6250 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 4000 eur)

Autor:

Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Foto: Záber z filmu Alternatíva. Foto: archív SFÚ

Digitálne kino Apokalyptická Alternatíva je opäť aktuálna

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Alternatíva režiséra Milana Mila, pôvodným povolaním kameramana, nie je len jednou z mála hraných filmových anekdot či skôr jedným z mála sugestívnych vizuálnych podobenstiev v dejinách slovenskej kinematografie – je to aj film, ktorý zostarol do čírej aktuálnosti. Dystopická filmová miniatúra Námet k filmu Alternatíva, ešte s pracovným názvom Bonbonièra, napísal Milan Milo na jeseň 1983, teda v čase, keď studená vojna nabrala ďalší dych a USA a ZSSR sa opäť predbiehali v zbrojení. Sovietsky zväz zvyšoval počet jadrových hlavíc, Reaganova administratíva zase oznámila vznik strategickej obrannej iniciatívy, ktorá mala sovietske rakety ničiť skôr, než by dopadli na západný svet. Nepochybne aj v nadväznosti na tieto skutočnosti nám Milan Milo na ploche necelých šiestich minút ponúkol (post)apokalyptickú grotesku založenú na myšlienke, že o vojne a mieri sa rozhoduje od stola, z ústrania protiatómového krytu, a navyše tieto rozhodnutia robia ľudia, ktorí podistým dávno prišli o rozum, zošaleli, stratili kontakt s realitou, alebo sú možno už úplne senilní, a tak s budúcnosťou ľudského sveta nakladajú, akoby išlo o hru, kde namiesto rakiet dopadajú na zem šípky a kde namiesto bômb vybuchujú balóniky...  Milov...
Foto: Režisér Martin Trabalík a producent Jan Bodnár s cenou za víťazný film sekcie Slovensko a Česko za ľudské práva Čo s Peťom? Foto: MFDF Jeden svet

ohlasy 26. MFDF Jeden svet

Koniec októbra už pravidelne patrí Medzinárodnému festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Do kinosál bratislavského Kina Lumière tento rok opätovne naservíroval silné tituly. V poradí už 26. ročník sa tu konal od 21. do 26. októbra a do 2. novembra pokračoval s vybranými filmami online. Takto sprístupnil aj dva z víťazných titulov – filmy Čo s Peťom? a Deväťmesačná zmluva.  Gruzínsko-bulharsko-nemecký dokument Deväťmesačná zmluva (r. Ketevan Vašagašvili) zvíťazil v novej súťažnej sekcii Európsky glitch pomenovanej podľa anglického slova glitch (chyba v systéme). Dokument rozpráva príbeh matky, ktorá, aby zabezpečila dcéru, podstúpi náhradné materstvo. Český film Čo s Peťom? režiséra Martina Trabalíka zvíťazil v sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva. Zachytáva príbeh neúplnej rodiny starajúcej sa o chlapca s poruchou autistického spektra. Prináša hlboko osobný, komplexný pohľad na každodennú starostlivosť o človeka s autizmom a nevyhýba sa ani náročným a nepríjemným momentom. V súlade s celkovým duchom festivalu sa aj tento dokument obracia k téme inakosti a vyzýva divákov, aby sa na svet pozerali s väčšou empatiou a porozumením. Okrem týchto dvoch súťažných sekcií a viacerých ďalších ponúkol 26. MFDF Jeden svet aj dve pásma, v ktorých svoju tvorbu predstavil Ateliér réžie dokumentárneho filmu FTF VŠMU. Publikum tak malo šancu vidieť aj oscarovú Spoveď Rebeky Bizubovej či krátky film Evy Sajanovej Ako počúvať fontány ocenený v San Sebastiane. ...
Záber z animovanej rozprávky Príbehy z čarovnej záhrady. Foto: bearwithmefilm.com

Nové v starom klobúku: Príbehy z čarovnej záhrady

Český spisovateľ, herec a legendárny člen brnianskej bohémy Arnošt Goldflam si dodnes pamätá otcovu škatuľu s haraburdami, vďaka ktorej začal písať aj knihu poviedok O nepotrebných veciach a ľuďoch. Inšpiroval ňou nielen predstavivosť detských čitateľov, ale aj prácu filmového tímu, ktorý sa rozhodol dostať jeho malý literárny skvost na plátno. Tak začala vznikať animovaná podoba jeho poviedok, ktoré napokon na plátne dostali názov Príbehy z čarovnej záhrady. Animovaný film režisérskej štvorice David Súkup, Patrik Pašš, Leon Vidmar a Jean Claude Rozec. Teraz prichádza aj do slovenských kín. Dedko Goldflam Arnošt Goldflam v živote veľmi často skúmal moment, aké to je, keď niekomu odíde niekto blízky. Počas vojny sa jeho rodina musela skrývať a otec s mamou sa len zázrakom vyhli koncentračnému táboru. Aj preto v jeho dielach nachádzame odraz silných rodinných vzťahov a časté návraty do detstva. Šarm a vtip autora využili tvorcovia Príbehov z čarovnej záhrady v scenári. Postavili ho na úlohe deduška troch vnúčat, ktorý hľadá v živote novú nádej. Arnošt Goldflam mu prepožičal aj svoju podobu a sám si ju v českej animovanej verzii nazvanej Pohádky po babičce aj nadaboval. https://youtu.be/0HmkJCGwe5g V košatom príbehu spoznávame troch malých súrodencov. Majú deduška, ktorý im postavil bunker na strome, babička zase počas prázdnin na želanie rozprávala vždy nové príbehy. Jedného dňa však babička navždy odišla a deti...
Zobraziť všetky články