Záber z dokumentu Zuzany Piussi Pachová stopa. Foto: Filmtopia

Nový film Zuzany Piussi sleduje pachovú stopu

Písmo: A- | A+

Dokumentaristka sa pozrela na problém pachovej identifikácie podozrivých osôb postavených pred súd.

Slová páchateľ a páchnuť majú identický slovný základ. Vyplýva z toho priamy dôkaz pred súdom? Podľa nového dokumentu Zuzany Piussi to v našich končinách znamená viac ako v ostatnom civilizovanom svete, kde sa pachová identifikácia osôb v pojednávaní pred súdom nepripúšťa. Film Pachová stopa prichádza do slovenských kín 6. februára 2025. 

Dlhodobé pochybnosti

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa bežnou súčasťou policajnej aj súdnej praxe stala pachová stopa identifikovaná psom. Vo vtedajšom Československu metódu prevzali zo Sovietskeho zväzu, kde ju aj pôvodne uviedli do praxe. Následne bola rozpracovaná v tajnej službe východného Nemecka. 

Na základe tejto skúsenosti z minulosti môže byť v Českej republike aj na Slovensku človek dodnes uznaný za vinného a odsúdený na základe pachovej identifikácie. Hoci sa tento dôkaz berie ako nepriamy, prax je podľa režisérky Zuzany Piussi iná. 

Vo svojom dokumente si kladie otázku, či je pes na rozdiel od človeka skutočne nestranný. Odhaľuje osobné príbehy ľudí odsúdených na základe tejto metódy, ktorá sa v odborných kruhoch podľa jej informácií dlhodobo spochybňuje. 

Veľa prípadov

Autorka dokumentov ako Nemoc tretej moci, Ukradnutý štát či Očista pracuje tentoraz so skúsenosťou, že sovietska metóda pachovej stopy využíva nespornú citlivosť a schopnosť psov identifikovať určité látky aj v stopovom množstve. V mnohých prípadoch má svoju relevanciu, problém však nastáva, keď sa v justícii povýši do úlohy kľúčového dôkazu bez ohľadu na ďalšie skutočnosti. 

Na tento problém dlhodobo upozorňuje český Spolek Šalamoun združujúci právnikov a ľudskoprávnych aktivistov. Jeho zástupcov necháva režisérka prehovoriť aj vo filme. 

„John Bok a Václav Peričevič zo Spolku Šalamoun boli prví, čo problém s pachovou stopou otvorili. Pred niekoľkými rokmi usporiadali v českej poslaneckej snemovni konferenciu, kam prišli aj zahraniční vedci, ktorí vôbec neverili, že sa niečo také môže používať. Začala som sa o to zaujímať a zistila som, že prípadov, ktorých sa to týka, je dosť veľa,“ hovorí Zuzana Piussi.  

Márny boj

Tvrdí, že hoci sa po rastúcej kritike pachová identifikácia používa čoraz menej, vo väzniciach možno ešte stále trávia životy aj nevinní ľudia, ktorí márne bojujú o obnovu procesov a preskúmanie svojich trestov. 

Ako sa píše v explikácii pre Audiovizuálny fond, film chce okrem iného poukázať na spoločné znaky českej a slovenskej justície, kde dodnes dochádza k justičným omylom a nevymožiteľnosti práva.

Pachová stopa mala premiéru na festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava a súčasne so slovenskou distribúciou vstupuje aj do českých kín. Súčasťou premietaní budú diskusie v regiónoch s režisérkou a protagonistami dokumentu.

Pachová stopa Česko/Slovensko, 2025

Celkový rozpočet 6250 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 4000 eur)

Autor:

Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

František Kovár vo filme Andreja Lettricha Červené víno (1976). Foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová

František Kovár

Patrí medzi najobľúbenejších slovenských hercov a tiež medzi legendy svojej generácie. Jeho hlas je nezameniteľný a jeho divadelná, televízna, filmová a takisto dabingová tvorba je obsiahla. František Kovár oslavuje 14. novembra 80. narodeniny.  Jeho jubileum pripomenie aj STVR. V deň jeho narodenín o 20.10 na Dvojke odvysiela v premiére dokument Pokušenia, hriechy a cnosti Františka Kovára (r. Bohumír Bobocký, Miki Gucman). František Kovár patrí k výrazným osobnostiam slovenského divadla, filmu a televízie. Počas desaťročí na javisku i pred kamerou vytvoril galériu postáv – od dramatických hrdinov cez historické osobnosti až po civilných, ľudsky presvedčivých mužov. K hereckej kariére sa František Kovár dostal, podobne ako viacero jeho kolegýň a kolegov, najskôr cez dramatický krúžok a neskôr štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1967. Po absolvovaní herectva nastúpil do Divadla Andreja Bagara v Nitre. V rokoch 1967 až 1971 tam získaval prvé profesionálne skúsenosti a učil sa remeslu v každodennom kontakte s rôznorodým repertoárom. Nová scéna, Korzo aj SND Následne sa presunul do Bratislavy, kde sa stal členom súboru Novej scény. Pôsobil v ňom od roku 1971 a postupne si vybudoval postavenie spoľahlivého a všestranného herca. Stvárňoval postavy v klasických i súčasných hrách a spolupracoval s viacerými významnými režisérmi. Účinkoval aj v Divadle Astorka Korzo...
Papierové hlavy Marian Urban Záber z filmu Papierové hlavy. Foto: archív SFÚ

17. november v Kine Lumière: Papierové hlavy aj spomienka na Mariana Urbana

Pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie premietne Kino Lumière celovečerný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995). Rozpráva o vzťahu občana a moci a o rôznych podobách porušovania ľudských práv v Československu v rokoch 1945 až 1989. Súčasťou večera bude aj kinopremiéra filmu z dokumentárneho cyklu GEN, venovaného producentovi, režisérovi, scenáristovi a dramaturgovi Marianovi Urbanovi. Film v réžii Juraja Nvotu bude uvedený pri príležitosti 75. nedožitých Urbanových narodenín. Večer sa uskutoční v utorok 17. novembra o 19.00 hod. a uvedie ho dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. Film Papierové hlavy prináša osobitý a netradičný pohľad na slovenskú spoločnosť v druhej polovici 20. storočia. V pôsobivej kombinácii archívnych materiálov, autentických výpovedí svedkov a štylizovanej happeningovej roviny prináša mnohorozmerný obraz vzťahu občana a moci. Je výnimočný a príťažlivý svojou poetikou a šírkou záberu, štýlom zobrazenia historickej aj súdobej reality, rozsahom a náročnosťou realizácie. Vyjadruje osudy spoločnosti i jednotlivca cez základné a univerzálne otázky ľudskej existencie. Podľa režiséra Dušana Hanáka sa vo filme prelínajú tri roviny. Prvou sú karnevalové motívy papierových hláv z prvomájových osláv. Druhou sú archívne spravodajské zábery zlomových okamihov a udalostí, ako aj propagandistické filmy ministerstva vnútra z rokov 1945 až 1989, ktoré dovtedy neboli nikdy verejne uvedené. Tretiu rovinu tvoria výpovede a konfrontácie svedkov, ktoré Hanák nazýva „návrat...
Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
Zobraziť všetky články