Film Pod parou podľa dánskej predlohy otočil tému alkoholu na ženy.

Alkoholizmus u žien je stále častejším fenoménom. Výrazne postihuje ženy strednej generácie a štatistiky ukazujú, že nemalé percento z nich sú učiteľky. Téma to nie je nijako zvlášť úsmevná. I keď dánsky film Chlast z roku 2020 v hlavnej úlohe so skvelým Madsom Mikkelsenom bol tak trochu aj komédiou o tom, čo sa deje, keď sa pokusy s pitím alkoholu vymknú z rúk aj vzdelaným a inteligentným ľuďom.

Režisér tohto filmu Thomas Vinterberg chcel hlavných hrdinov vykresliť v situácii, keď si uvedomujú, ako sa prepadávajú do závislosti a snažia sa z nej vymaniť. Na základe jeho scenára vznikla na Slovensku pred časom aj divadelná inscenácia.

Aby toho nebolo málo (napokon, problém je oveľa väčší, ako sa zdá), nakrútil Rudolf Biermann ako producent a režisér aj svoju slovensko-českú filmovú verziu s názvom Pod parou. Tému v nej otočil z mužov na ženy a figliarsky chce ukázať, že aj takto dnes vyzerá rovnosť pohlaví.

Adaptácia filmu prebehla oficiálne. In Film kúpil licenciu, potom sa takmer rok čakalo na povolenie film točiť. Na prvú adaptáciu mala totiž opciu produkčná firma Leonarda DiCapria. Po nejakom čase si to režisér dánskeho originálu Thomas Vinterberg rozmyslel a dal aj Biermannovej verzii zelenú.

Scenárista slovensko-českej adaptácie Roman Olekšák hovorí, že s verziou so ženskými hlavnými postavami pracovali od prvého momentu. Vinterberg s ňou súhlasil pod jedinou podmienkou, že musí byť nakrútená v duchu pôvodného filmu.

Nepríjemný pohľad

„Moja práca v prvej fáze prebiehala akoby v protismere. Mal som do angličtiny preložený scenár, podľa ktorého sa točil dánsky Chlast a začal som jeho rozborom na situácie a dramatické linky. Následne som ešte scenár porovnával s filmom, ktorý, samozrejme, po strihu neobsahoval všetko, čo bolo napísané a natočené,“ opisuje Olekšák. Niektoré vystrihnuté scény sa mu napokon hodili do jeho verzie.

Hrdinkami príbehu sú štyri stredoškolské učiteľky, ktoré sú zvedavé, čo dobré s nimi dokáže urobiť trocha alkoholu, keď vedia, že pod jeho každodenným vplyvom vyhral Churchill druhú svetovú vojnu.

Počas adaptácie musel Olekšák pracovať s myšlienkou, ako rozdielne vníma spoločnosť pijúcich a opitých mužov a ženy, a teda rátať s rizikom, že pohľad na pijúce ženy by divákovi mohol byť nepríjemnejší.

 „Najvýraznejšie je náš prístup vidieť na scéne, kde to v origináli štyria muži preženú a hlavnú postavu Martina nájdu susedia a jeho syn spať na ulici pred domom. Bolo jasné, že toto pre nás nie je cesta. Rovnako ani zháňanie tresky na večeru a opilecké potácanie sa v potravinách. Tento úlet sme preto vymysleli inak. Namiesto tresky sa riešia šaty na maškarný ples pre dcéru, čo inšpiruje Vlastu ku kúpe svadobných šiat a jej príbeh tak nadobúda ďalší rozmer,“ opisuje scenárista.

Dodáva, že keď bol scenár pripravený, urobila sa v Prahe čítačka s protagonistkami. Neskôr proces zopakovali aj priamo na lokáciách. Po posledných úpravách potom v lete 2024 začali nakrúcať.

Mikulov bez klišé

Rozšírený námet s charakterom a históriou ženských postáv lokalizoval Olekšák na česko-slovenskom pomedzí, v prostredí moravského Mikulova.

„Od začiatku sme našli zhodu, že tým miestom bude Mikulov. Je tam početná menšina Slovákov a požiadavkou Rudolfa Biermanna bolo obsadiť hlavné postavy československy,“ hovorí scenárista. V prvom kole písania sa prirodzene núkala predstava vniesť mestečko na česko-slovenskom pomedzí do filmu ako vinársku oblasť, čo však režisér odmietol, čím sa podľa Olekšáka aj vyhli veľkému riziku klišé.

Keďže sujetové linky vychádzajúce z originálu boli jasné, hľadal spôsob, ako jednotlivé obrazy a situácie preklopiť tak, aby nekopírovali originál, ale aby boli vždy v niečom nové a „naše“.

„Napríklad v origináli film začína pubertálnou pijanskou hrou – behom s prepravkou piva okolo jazera. Tento beh je vraj niečo, čo tam deti naozaj robievajú. Tak som najskôr hľadal opilecké hry českej mládeže, ale nakoniec som vymyslel vlastnú, ktorú ponúka dominanta nad Mikulovom: kalvária s kaplnkou na kopci s výhľadom na celé mesto, kde naši maturanti pijú pivo pri každom zastavení Krista,“ hovorí. Takýmto spôsobom rozmýšľal o presadení situácie pri každom obraze.

Kto sa spýta abstinentov

Základom alkoholického experimentu v scenári zostáva teória nórskeho psychiatra Finna Skarderuda. Tvrdí, že sa rodíme s prirodzeným deficitom pol promile alkoholu v tele. Ľudský organizmus podľa neho najlepšie funguje, keď hladina alkoholu v krvi dosiahne túto úroveň.

Štyri kolegyne a hlavné postavy filmu počas testovania tejto teórie skúšajú, či naozaj platí, že mierna podnapitosť otvára našu myseľ svetu okolo nás, zmenšuje naše problémy a zvyšuje kreativitu. Najlepšie by o tom mohli hovoriť abstinenti, ale tých sa nikto nepýta. Možno inokedy.

Teraz budeme mať do činenia so ženami, ktoré sa do fázy abstinencie nedostali. Tvorcovia o adaptácii tvrdia: „Nebolo to rozhodnutie z roztopaše, ale zámerná snaha pozrieť sa na dobre vystavaný príbeh inou optikou. To ponúklo nové možnosti, ktoré film posúvajú od obyčajnej mechanickej adaptácie k novým a nápaditým perspektívam,” uvádzajú v promo kampani.

Po divácky úspešnom trileri Vojna policajtov je film Pod parou Biermannovým druhým samostatným režijným dielom. Verí, že jeho verzia príbehu bude baviť všetkých a sľubuje, že je plná ženského pôvabu. Do hlavných úloh obsadil Judit Pecháček, Hanu Vágnerovú, Alžbetu Ferencovú a Zuzanu Bydžovskú.