Otec film Peter Bebjak a Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production
Písmo: A- | A+

Po úspešnej svetovej premiére na festivale v Benátkach otvorí film Otec Terezy Nvotovej 10. septembra piešťanský festival Cinematik. O deň neskôr príde aj do slovenských kín.

Film Otec sa inšpiroval skutočným prípadom, keď otec zabudol svoj dvojročnú dcérku v rozpálenom aute a dieťa umrelo. Dušan Budzak napísal o tomto prípade, ktorý sa stal jeho dobrému priateľovi, knihu. Autor niekoľkých trilerov prišiel v roku 2019 za producentkou Veronikou Paštékovou z DANAE Production. Pôvodne mal nápad na iný projekt – kriminálny seriál. Ona však navrhla, že filmové spracovanie by si zaslúžil práve tragický príbeh otca.

Zistila som, že nejde o ojedinelý prípad – práve naopak. Vo svete sa odohrali desiatky podobných tragédií, ktoré spája syndróm zabudnutého dieťaťa. Ako matky sa ma tento príbeh hlboko dotkol,“ hovorí Veronika Paštéková. „Nikdy predtým som o ,syndróme zabudnutého dieťaťaʻ nepočula. Nebola som si istá, či máme odvahu tento film natočiť. Spomenula som si na mediálny hon, rýchle súdy, krutosť. Potom som si však uvedomila, že tento príbeh potrebuje priestor v ktorom ho budeme môcť porozprávať pravdivo, tak aby aj ľudia, ktorí potrebovali pri týchto prípadoch obviňovať a trestať, mohli uvidieť to, čo im bolo ukryté,“ dodala Paštéková.

Spolu s Dušanom Budzakom oslovili s nápadom na film režisérku Terezu Nvotovú. Podľa Budzaka sú kniha a film svojím spôsobom, aj keď nie celkom, dva rozdielne príbehy. „Tereza už na začiatku prišla s tým, že to nebude jedna k jednej. Keby som ju mal citovať, tak povedala: Ja to natočím, ale po svojom!. Bude to buď takto, alebo nijako,“ spomína Budzak. „Urobila veľmi dobrú selekciu. Polovicu knihy vynechala a tou druhou sa nechala iba inšpirovať. Bol som veľmi šťastný, že ma prizvala k tomu, aby sme to mohli potom písať spolu.

Príbeh, ktorý jej nedal pokoj

Samotná Nvotová si najskôr myslela, že ponuku odmietne. Jej prvá reakcia bola, že je to veľmi ťažký, tragický a smutný príbeh. Spočiatku nevedela, ako by k nemu pristúpila tak, aby na diváka iba „nehodila“ ťažobu, s ktorou potom musí z kina odísť. Príbeh Otca jej však zostal ležať v hlave. „Ten príbeh zostal so mnou a nevedel odísť. A to bol moment, keď som spozornela, že v ňom je ešte niečo iné, než len to smutné, tá tragédia a to, čo sa dá veľmi rýchlo interpretovať, ako to poznáme z novinových článkov,“ povedala režisérka.  

Pochopila som, že ten príbeh má v sebe omnoho viac vrstiev, ktoré vo mne vyvolávajú otázky a otvárajú vo mne citlivosť. Aby som dokázala pochopiť, čo sa tam stalo, musím prijať to, že tiež nerobím všetko správne a som schopná aj takejto fatálnej chyby. Musíme prijať svoju vlastnú krehkosť. A to, že nie sme takí, akí by sme chceli byť. Cez takéto prijatie môžeme potom lepšie pristúpiť aj k druhým ľuďom,“ myslí si Nvotová. „Ten film je o empatii, o otváraní nejakej našej citlivosti, otváraní brán, ktoré máme väčšinou zavreté, pretože sa bojíme ich otvoriť. Bojíme sa vidieť samých seba takých, akí naozaj sme,“ dodala režisérka.

Dúfa, že jej najnovší film ponúkne diváčkam a divákom viac než len pohľad na zúfalstvo rodiča, ktorý nevie vrátiť čas. „Aj v iných mojich filmoch ste mohli vidieť, že nerobím filmy, ktoré sú iba: Tu máš niečo ťažké a choď domov. Vždy sa snažím nájsť nejakú nádej a niečo, čo nás možno posunie trošku ďalej. Možno každého iným spôsobom,“ dodala režisérka.  

Postava, ktorá sa nedá zahrať, iba prežiť

Kľúčový pre film bol výber protagonistu. S producentkou sa zhodli na Milanovi Ondríkovi. Podľa neho bola jedna vec prijať predstavu, že si musí prežiť to, čím si prechádzal hrdina filmu. „Pretože takéto typy postáv sa nedajú iba zahrať. Bol som si vedomý toho, že sa musím do nej vnoriť,“ povedal Ondrík.

Druhá vec bola, že Nvotová sa rozhodla, že celý film nakrúti na niekoľko dlhých záberov. Publiku umožnia vidieť filmový svet tak, aby sa k hlavnej postave a tomu, čo prežíva, dostali čo najbližšie. Herca však nútia sústavne zostať v postave bez toho, aby sa spoľahol na strih. „Vďaka Terezinej silnej viere a dôvere sa to nejako podarilo. Keď sme dokončili posledný záber, jeden z najťažších, tak som padol na kolená a povedal: Ďakujem, pane Bože! Ale povedal som si aj to, že keby sa ten materiál nejako vymazal a máme to robiť ešte raz, tak poviem, že nie,“ vyznal sa Ondrík.

Spolu s Milanom Ondríkom vo filme účinkujú Dominika Morávková, Martina Sľúková, Aňa Geislerová, Dominika Zajcz, Peter Ondrejička, Ingrid Timková, Roman Polák či Peter Bebjak. Za kamerou stál Adam Suzin, strih mal na starosti Nikodem Chabior, obaja z Poľska. Hudbu zložil Jonatan Pastirčák. Slovenskými producentami filmu Otec sú Veronika Paštéková a Anton Škreko z DANAE Production. Film vznikol v koprodukcii s českou spoločnosťou moloko film a poľskou spoločnosťou Lava Films. Koproducentami sú Česká televízia a TV JOJ.

Otec film Dominika Morávková, Milan Ondrík, Tereza Nvotová a Aňa Geislerová pred premiérou filmu Otec na festivale v Benátkach. Foto: DANAE Production
Dominika Morávková, Milan Ondrík, Tereza Nvotová a Aňa Geislerová uviedli film Otec na festivale v Benátkach. Foto: DANAE Production

Môže sa to stať každému

Tereza Nvotová upozorňuje, že to, čo sa stalo hrdinovi filmu Otec sa môže naozaj stať úplne každému. Syndróm zabudnutého dieťaťa sa týka rovnako mužov ako žien, bez rozdielu veku, rasy či spoločenskej triedy. „Tento film sa inšpiroval nielen tým slovenským skutočným príbehom, alebo tými slovenskými, ktoré sa tu stali, ale aj ďalšími, ktoré sa dejú po celom svete. Je to preto, že keď sa tieto príbehy dejú, tak sa dejú až nápadne rovnako. Často sa dejú milujúcim rodičom, ktorí majú nejakú výchylku v dennej rutine,“ povedala Nvotová. Zjednodušene podľa nej ide o určitú poruchu pamäte, ktorá má niekoľko funkcií a tie môžu ísť proti sebe, dokonca nám môžu vytvárať falošné spomienky.    

Otec (r. Tereza Nvotová, Slovensko/Česko/Poľsko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: predbežne 1 396 327 (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 662 536 eur vrátane podpory v programe 5.1 Podpora audiovizuálneho priemyslu)
Distribučná premiéra: 11. septembra 2025

 

 

Autor:

Peter Bebjak a Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

spravodlivé podmienky pre tvorcov Diskusný panel počas konferencie Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za spravodlivé podmienky pre európskych tvorcov a tvorkyne). Foto: Tomasz Kaczor, Creative Europe Desk Poland

ohlasy Aj kreativita je práca

Minulý mesiac som sa vo Varšave zúčastnil konferencie, ktorá tematizovala sociálnu situáciu a pracovné podmienky v kultúre. Práca v kultúre má totiž svoje špecifiká. Vo vysokej miere je projektového charakteru, s čím je spojená nestabilita príjmov. Núti k štatútu SZČO, aj keď má charakter závislej činnosti, alebo je slabo finančne ohodnotená nielen vzhľadom na vzdelanie, v mnohých prípadoch je, dokonca, neplatená. Pre ľudí pracujúcich v kultúre to okrem iného znamená finančnú neistotu, sťažený prístup k sociálnemu zabezpečeniu či nutnosť viacerých zamestnaní, neraz mimo odboru – prípadne rovno odchod z odboru. Navyše, možnosť kolektívne vyjednávať je legislatívne obmedzená. Situácia sa však pomaly mení – respektíve, minimálne sa o potrebe štruktúrnych zmien viac diskutuje. Zápas za lepšie pracovné podmienky v kultúre trvá už dlho. Zdá sa však, že nedávna pandémia naplno odhalila, v akých prekérnych podmienkach ľudia pracujúci v kultúre dlhodobo fungujú. Viaceré krajiny to viedlo k snahám o reformy. Napríklad poľská vláda nedávno schválila návrh zákona o sociálnom poistení umelkýň a umelcov a momentálne sa o ňom rokuje v parlamente. V tomto kontexte organizovala 11. júna poľská kancelária Creative Europe Desk v spolupráci s Európskym audiovizuálnym observatóriom spomínanú konferenciu s názvom Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za...
Prameň Záber z filmu Prameň. Foto: Filmtopia

Prameň – ako sa stane, že aj dobrý človek napomáha zlu?

Po svetovej premiére na MFF Karlovy Vary prichádza najnovší film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského Prameň od 23. júla aj do slovenských kín. Ešte predtým ho uvedú v sérii predpremiér od 14. júla v bratislavských kinách Lumiére, Edison Filmhub a Nostalgia a takisto v kinách v Rimavskej Sobote a Nitre. Snímka sa vracia do Československa 80. rokov a rozpráva o nútených sterilizáciách Rómok. V Karlových Varoch sa film premietal v Hlavnej súťaži a získal Cenu FIPRESCI pre najlepší film Hlavnej súťaže. „Presvedčila ma najmä téma filmu, ktorá nielenže nebola nikdy v našom prostredí autorsky spracovaná, ale je veľmi málo adresovanou časťou našej histórie. Napriek tomu, že sú nútené sterilizácie rómskych žien niečo, čo spájame hlavne s minulým režimom, faktom je, že pokračovali aj v 90. rokoch, a existuje presvedčenie, že sa do nejakej miery dejú dodnes,“ povedala producentka Prameňa Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Film produkovala spolu s Ivanom Ostrochovským a Albertom Malinovským. Chcel urobiť film o nádeji „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ hovorí Ivan Ostrochovský. Pod film sa spolu s Marekom Leščákom podpísal aj...
Zobraziť všetky články