Otec film Peter Bebjak a Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production
Písmo: A- | A+

Po úspešnej svetovej premiére na festivale v Benátkach otvorí film Otec Terezy Nvotovej 10. septembra piešťanský festival Cinematik. O deň neskôr príde aj do slovenských kín.

Film Otec sa inšpiroval skutočným prípadom, keď otec zabudol svoj dvojročnú dcérku v rozpálenom aute a dieťa umrelo. Dušan Budzak napísal o tomto prípade, ktorý sa stal jeho dobrému priateľovi, knihu. Autor niekoľkých trilerov prišiel v roku 2019 za producentkou Veronikou Paštékovou z DANAE Production. Pôvodne mal nápad na iný projekt – kriminálny seriál. Ona však navrhla, že filmové spracovanie by si zaslúžil práve tragický príbeh otca.

Zistila som, že nejde o ojedinelý prípad – práve naopak. Vo svete sa odohrali desiatky podobných tragédií, ktoré spája syndróm zabudnutého dieťaťa. Ako matky sa ma tento príbeh hlboko dotkol,“ hovorí Veronika Paštéková. „Nikdy predtým som o ,syndróme zabudnutého dieťaťaʻ nepočula. Nebola som si istá, či máme odvahu tento film natočiť. Spomenula som si na mediálny hon, rýchle súdy, krutosť. Potom som si však uvedomila, že tento príbeh potrebuje priestor v ktorom ho budeme môcť porozprávať pravdivo, tak aby aj ľudia, ktorí potrebovali pri týchto prípadoch obviňovať a trestať, mohli uvidieť to, čo im bolo ukryté,“ dodala Paštéková.

Spolu s Dušanom Budzakom oslovili s nápadom na film režisérku Terezu Nvotovú. Podľa Budzaka sú kniha a film svojím spôsobom, aj keď nie celkom, dva rozdielne príbehy. „Tereza už na začiatku prišla s tým, že to nebude jedna k jednej. Keby som ju mal citovať, tak povedala: Ja to natočím, ale po svojom!. Bude to buď takto, alebo nijako,“ spomína Budzak. „Urobila veľmi dobrú selekciu. Polovicu knihy vynechala a tou druhou sa nechala iba inšpirovať. Bol som veľmi šťastný, že ma prizvala k tomu, aby sme to mohli potom písať spolu.

Príbeh, ktorý jej nedal pokoj

Samotná Nvotová si najskôr myslela, že ponuku odmietne. Jej prvá reakcia bola, že je to veľmi ťažký, tragický a smutný príbeh. Spočiatku nevedela, ako by k nemu pristúpila tak, aby na diváka iba „nehodila“ ťažobu, s ktorou potom musí z kina odísť. Príbeh Otca jej však zostal ležať v hlave. „Ten príbeh zostal so mnou a nevedel odísť. A to bol moment, keď som spozornela, že v ňom je ešte niečo iné, než len to smutné, tá tragédia a to, čo sa dá veľmi rýchlo interpretovať, ako to poznáme z novinových článkov,“ povedala režisérka.  

Pochopila som, že ten príbeh má v sebe omnoho viac vrstiev, ktoré vo mne vyvolávajú otázky a otvárajú vo mne citlivosť. Aby som dokázala pochopiť, čo sa tam stalo, musím prijať to, že tiež nerobím všetko správne a som schopná aj takejto fatálnej chyby. Musíme prijať svoju vlastnú krehkosť. A to, že nie sme takí, akí by sme chceli byť. Cez takéto prijatie môžeme potom lepšie pristúpiť aj k druhým ľuďom,“ myslí si Nvotová. „Ten film je o empatii, o otváraní nejakej našej citlivosti, otváraní brán, ktoré máme väčšinou zavreté, pretože sa bojíme ich otvoriť. Bojíme sa vidieť samých seba takých, akí naozaj sme,“ dodala režisérka.

Dúfa, že jej najnovší film ponúkne diváčkam a divákom viac než len pohľad na zúfalstvo rodiča, ktorý nevie vrátiť čas. „Aj v iných mojich filmoch ste mohli vidieť, že nerobím filmy, ktoré sú iba: Tu máš niečo ťažké a choď domov. Vždy sa snažím nájsť nejakú nádej a niečo, čo nás možno posunie trošku ďalej. Možno každého iným spôsobom,“ dodala režisérka.  

Postava, ktorá sa nedá zahrať, iba prežiť

Kľúčový pre film bol výber protagonistu. S producentkou sa zhodli na Milanovi Ondríkovi. Podľa neho bola jedna vec prijať predstavu, že si musí prežiť to, čím si prechádzal hrdina filmu. „Pretože takéto typy postáv sa nedajú iba zahrať. Bol som si vedomý toho, že sa musím do nej vnoriť,“ povedal Ondrík.

Druhá vec bola, že Nvotová sa rozhodla, že celý film nakrúti na niekoľko dlhých záberov. Publiku umožnia vidieť filmový svet tak, aby sa k hlavnej postave a tomu, čo prežíva, dostali čo najbližšie. Herca však nútia sústavne zostať v postave bez toho, aby sa spoľahol na strih. „Vďaka Terezinej silnej viere a dôvere sa to nejako podarilo. Keď sme dokončili posledný záber, jeden z najťažších, tak som padol na kolená a povedal: Ďakujem, pane Bože! Ale povedal som si aj to, že keby sa ten materiál nejako vymazal a máme to robiť ešte raz, tak poviem, že nie,“ vyznal sa Ondrík.

Spolu s Milanom Ondríkom vo filme účinkujú Dominika Morávková, Martina Sľúková, Aňa Geislerová, Dominika Zajcz, Peter Ondrejička, Ingrid Timková, Roman Polák či Peter Bebjak. Za kamerou stál Adam Suzin, strih mal na starosti Nikodem Chabior, obaja z Poľska. Hudbu zložil Jonatan Pastirčák. Slovenskými producentami filmu Otec sú Veronika Paštéková a Anton Škreko z DANAE Production. Film vznikol v koprodukcii s českou spoločnosťou moloko film a poľskou spoločnosťou Lava Films. Koproducentami sú Česká televízia a TV JOJ.

Otec film Dominika Morávková, Milan Ondrík, Tereza Nvotová a Aňa Geislerová pred premiérou filmu Otec na festivale v Benátkach. Foto: DANAE Production
Dominika Morávková, Milan Ondrík, Tereza Nvotová a Aňa Geislerová uviedli film Otec na festivale v Benátkach. Foto: DANAE Production

Môže sa to stať každému

Tereza Nvotová upozorňuje, že to, čo sa stalo hrdinovi filmu Otec sa môže naozaj stať úplne každému. Syndróm zabudnutého dieťaťa sa týka rovnako mužov ako žien, bez rozdielu veku, rasy či spoločenskej triedy. „Tento film sa inšpiroval nielen tým slovenským skutočným príbehom, alebo tými slovenskými, ktoré sa tu stali, ale aj ďalšími, ktoré sa dejú po celom svete. Je to preto, že keď sa tieto príbehy dejú, tak sa dejú až nápadne rovnako. Často sa dejú milujúcim rodičom, ktorí majú nejakú výchylku v dennej rutine,“ povedala Nvotová. Zjednodušene podľa nej ide o určitú poruchu pamäte, ktorá má niekoľko funkcií a tie môžu ísť proti sebe, dokonca nám môžu vytvárať falošné spomienky.    

Otec (r. Tereza Nvotová, Slovensko/Česko/Poľsko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: predbežne 1 396 327 (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 662 536 eur vrátane podpory v programe 5.1 Podpora audiovizuálneho priemyslu)
Distribučná premiéra: 11. septembra 2025

 

 

Autor:

Peter Bebjak a Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Mestečko Twin Peaks Kino Lumière uvedie seriál Mestečko Twin Peaks. Foto: MPLC (Motion Picture Licensing Company Limited).

Ešte ste neboli v Twin Peaks? Teraz máte šancu v kine

Premietať seriál na plátne kina je na Slovensku mimoriadna udalosť. Vo svete však nejde o ojedinelú záležitosť. Kino Lumière sa vybralo touto u nás nevyšliapanou cestou a pre divákov a diváčky pripravilo premietanie kultového seriálu Mestečko Twin Peaks. V čase svojho vzniku v roku 1990 úplne zmenil seriálovú tvorbu a zaviedol filmovú kvalitu aj do televízie. Seriál žne slávu dodnes a Kino Lumière pozýva na prvé dve jeho série a prequel Twin Peaks: Oheň so mnou poď (1992) od 17. apríla do 4. mája 2026. Mestečko Twin Peaks je mysteriózny televízny seriál, ktorý vytvorili David Lynch a Mark Frost. Kino Lumière ho uvádza v nadväznosti na úspešnú minuloročnú výberovú retrospektívu tvorby Davida Lyncha, ktorá do kina pritiahla množstvo divákov a diváčok. „V čase svojho vzniku seriál priniesol zásadnú inováciu toho, čo publikum od seriálu očakáva,“ hovorí filmová teoretička Katarína Mišíková, ktorá je kurátorkou tvorby Davida Lyncha pre Kino Lumière a seriál lektorsky aj uvedie. „V ére postmoderny zmiešal populárne seriálové prvky s intertextuálnymi odkazmi na popkultúru i vysoké umenie. Dokázal vytvoriť fanúšikovskú komunitu, ktorá každý týždeň chcela vedieť, kam sa posunie záhada Twin Peaks. Tiež nastavil celkom iný štylistický štandard pre televíziu: vďaka konceptu, ktorý vytvorili David Lynch a Mark Frost, si seriál udržal mimoriadne jednoliatu vizuálnu štylizáciu, do veľkej miery postavenú práve...
Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
Zobraziť všetky články