Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete. 

Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film. 

Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín.

Dala jej všetko, čo má

Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019. 

Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka. 

Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má. 

Ohromujúca úprimnosť

Kláru Tasovskú oslovil príbeh ženy, spontánne odhaľujúcej vlastnú identitu cez fotografie seba a svojho okolia. Vnútorná sloboda, nespútanosť a nekonvenčnosť, zachytený okamih, atmosféra, letmý pohľad na veci okolo, to všetko dokázala Libuše Jarcovjáková dostať do hľadáčika a v zábere ukázať čosi, čo sa skrýva pod povrchom.

„Hneď na prvom stretnutí som Libuši hovorila, že mi ide predovšetkým o to, aby bol film čo najviac ako ona sama. Tá veľká otvorenosť a úprimnosť, s akou je schopná rozprávať o ženských témach, sa mi zdala ohromujúca,“ zverejnila svoj pohľad režisérka. 

Libuša odjakživa fotila štýlom, akým sa dnes ľudia fotia na sociálne siete, hoci to robila s iným zámerom a v dobe, keď sa iní fotografi snažili o štylizáciu a dokonalosť. Režisérku fascinovalo, ako fotografiami dodnes vypovedá o spoločnosti a o svete, v ktorom žila, oveľa viac a hlbšie než dnešné umenie influencerstva. 

Prežívame, čo sme prežívali

Sama fotografka sa čuduje, ako sa vôbec mohlo stať, že tak obsedantne dokumentovala takmer všetko, čo sa okolo nej a v nej dialo. 

Fotiť v duchu bressonovskej dokumentaristickej tradície ju vraj nebavilo, aj keď by to vedela. „Miera subjektivity je a bude pre mňa to najväčšie merítko,“ napísala si do denníka.

To bol pádny dôvod, aby sa pre Kláru Tasovskú stala ideálnou ženskou hrdinkou. V príbehu fotografky cítila mnoho univerzálnych tém, vnútorných konfliktov aj osobných dilem. „Libuše ich síce prežívala pred rokmi, ale sú stále aktuálne a pálčivé a mnohé z nás ich prežívajú práve teraz,“ hovorí režisérka.

Proces tvorby znamenal pre tím dva roky každodennej práce. Najprv bolo treba usporiadať Libušin archív a zorientovať sa v ňom. Navyše, nie všetky fotografie existovali v digitálnej podobe, takže museli prehľadať negatívy. V strižni sa pracovalo s tisíckami snímok, v jednom momente bolo vraj v zložke asi dvadsaťtisíc záberov. 

„Súbežne s poznávaním fotografického archívu vznikala z denníkových záznamov kostra ,ideálneho‘ rozprávania, ktorá sa však neustále menila podľa toho, čo ponúkali samotné fotografie z jednotlivých životných etáp. Pristupovali sme k nim ako k subjektívnemu obrazovému denníku,“ opisuje režisérka svoje postupy. 

Ako kocka cukru v čaji

Po dokončení filmu vyjadrila fotografka veľkú radosť z toho, ako sa s jej fotografiami pracovalo. Vyniesli podľa nej na svetlo mnoho zabudnutých okamihov, dostali súčasný priestor a kontext. Ako hovorí, vždy sa sústreďovala na neortodoxnú vizualitu a nechcela si ju dať nikým vziať. 

„Čo dnes považujem za hrôzu, je, že väčšina ľudí si zamieňa fotenie krásnych vecí za krásne fotografie,“ povedala v ankete pre Dokumentmagazin.sk. Paradoxne aj preto môže intímna sonda do jej života rezonovať.

Mladým študentom, ktorých dnes vyučuje, radí: „Foťte tie najobyčajnejšie veci okolo seba, ulicu, psa, mamu, pretože všetko sa strašne rýchlo mení a mizne. Keby som bola v mladosti fotila ulicu desaťkrát častejšie, nebolo by to na škodu. Je to, ako keď hodíte kocku cukru do čaju. Žiadna téma nie je obyčajná, žiadna skutočnosť nie je obyčajná. Foťte, čo je vám blízke.“

Libuše Jarcovjáková (1952)

• * Pochádza z umeleckej rodiny.
• * V roku 1982 absolvovala štúdium fotografie na FAMU v Prahe.
• * Pracovala v tlačiarni, viackrát vycestovala do Japonska.
• * Dlhodobo dokumentovala rómsku a vietnamskú menšinu v normalizačnom Československu, ako aj pražský T-Club zameraný na queer komunitu. 
• * Po roku 1985 sa legálne vysťahovala do Západného Berlína, ubytovala sa v tureckej štvrti a zarábala si pomocnými prácami. 
• * Po návrate do Československa začala učiť fotografiu na Strednej priemyselnej škole grafickej v Prahe. 
• * V roku 2017 vydala rozsiahlu monografiu Černé roky pohybujúcu sa na pomedzí literárneho denníka a fotografickej knihy. 
• * V roku 2019 mala veľký úspech jej samostatná výstava Evokativ ako hlavné podujatie prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres dʼArles.
• * Od roku 2023 vedie ateliér fotografie na Fakulte dizajnu a umenia v Plzni.