Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia

Sesterstvo ľadovej vody

Písmo: A- | A+

Tvorba Pala Korca sa pohybuje na pomedzí hranej a dokumentárnej, natočil napríklad hrané dokumenty Cesta do raja a Čakáreň, dokumenty Propeler, Desať minút lásky, Exponáty alebo príbehy z kaštieľa či hraný televízny film Pod hladinou. Na deň otužilcov, 24. októbra, prichádza do slovenskej kinodistribúcie jeho film Akvabely z Prandorfa.

„Otužovanie mi dáva pocit nekonečnej slobody. Človek prekračuje svoje limity, posúva hranice. To sa nedá opísať, to treba zažiť,“ hovorí Monika Slížiková, jedna z piatich protagonistiek filmu, vďaka ktorej sa režisér Palo Korec dostal k celej skupine „akvabel“. Dedinka Devičany neďaleko Banskej Štiavnice kedysi niesla názov Prandorf a je domovom piatich žien – Moniky Slížikovej, Gabriely Homolovej, Silvie Kňažovičovej, Moniky Výbohovej a Mariany Bátovskej –, ktoré sa chceli oslobodiť stereotypu každodenných  povinností a starostlivosti o rodinu a domácnosť. A dostali sa k otužovaniu.

 „Pochopil som, že je to pre ne istá výzva. Je to iba taká malá revolta, ale v tom konzervatívnom uzavretom svete dediny je už aj tá veľmi výrazná,“ hovorí Korec. Film by mal byť podľa jeho vlastných slov aj konfrontáciou s prostredím, ktoré čokoľvek vykračujúce mimo vychodených ciest kategoricky odmieta. Päť žien aktom otužovania v ľadovej vode, do ktorej si vysekajú sekerou v zamrznutej hladine dieru, narúša rodové stereotypy a v tejto nezvyčajnej voľnočasovej aktivite nachádza radosť a uvoľnenie. Tajch Veľká Vodárenská je pre ne terapeutickým miestom. ,,Zabávajte sa! A nielen pri filme, ale hlavne v živote. Nečakajte na nič a nikoho. Zábavu nám v živote neurobí nikto lepšiu, ako si ju urobíme sami,“ hovorí protagonistka filmu Monika Slížiková.

Nakrúcanie filmu bolo závislé od počasia a komplikoval ho aj fakt, že otužovanie je z bezpečnostných dôvodov pomerne prísne časovo ohraničené, najmä, ak je teplota hlbšie pod nulou. Protagonistky režiséra prekvapili svojou otvorenosťou napriek tomu, že nemali skúsenosť s prítomnosťou pred kamerami. „V pôvodnom námete som chcel viac pracovať s mužmi, ale narazil som. Presvedčiť tých pánov bol velikánsky problém. Nakoniec som musel film postaviť trochu inak, ako som plánoval,“ približuje režisér. „Námet s ktorým za mnou prišli režisér Palo Korec a kameraman Ján Meliš ma veľmi zaujal. Film na pozadí v podstate aj úsmevných reálií zobrazuje, ako sa postupne a pomaly mení Slovensko a jeho obyvatelia,“ hovorí producent filmu Peter Neveďal (FilmWorx s.r.o.).

Film Akvabely z Prandorfa mal premiéru na Art Filme v Košiciach v Medzinárodnej súťaži filmov zo strednej a východnej Európy a uvedený bol aj na MFF Cinematik. Bude aj súčasťou otvorenia otužileckej sezóny na tajchu Klinger v Banskej Štiavnici 26. októbra 2024.  


Akvabely z Prandorfa (r. Palo Korec, Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 16 590 eur* (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 6500 eur*)
Distribučná premiéra: 24. 10. 2024

*údaje z registračného systému AVF

Autor:

Záber z filmu Akvabely z Prandorfa (r. Palo Korec) / Zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ

Svetový deň audiovizuálneho dedičstva oslávi Kino Lumière projekciou filmu Vtáčkovia, siroty a blázni

Slovenský filmový ústav (SFÚ) ako inštitúcia filmového dedičstva si dňa 27. októbra každoročne pripomína Svetový deň audiovizuálneho dedičstva na Slovensku. V Kine Lumière pri tejto príležitosti uvedie zo svojich zbierok digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, ktorý mal tento mesiac svetovú premiéru na prestížnom festivale klasických filmov Lumière vo francúzskom Lyone. Projekcia sa uskutoční v utorok 27. októbra, film lektorsky uvedie Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. V novej podobe Jakubiskov digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni uvedie SFÚ v Kine Lumière v slovenskej premiére. „Pri digitálnom reštaurovaní v 4K sme vychádzali z filmových prvkov uchovávaných v SFÚ, konkrétne z dobového duplikačného pozitívu, pričom sme rešpektovali mierne modifikovanú verziu filmu z roku 1990, ktorá bola v jednej scéne skrátená,“ približuje prácu na digitalizovaní a reštaurovaní filmu Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. „Pri zvukovej zložke sme vychádzali z negatívu zvuku tejto verzie. Na farebných korekciách kinematografického diela sme, žiaľ, už nemohli spolupracovať s jeho kameramanom Igorom Lutherom, preto sme oslovili kameramana Stanislava Doršica, ktorý sa spolupodieľal na viacerých Jakubiskových filmoch, a pri tomto filme pôsobil ako asistent kamery.“ V novej podobe mal film svetovú premiéru len pred pár dňami na festivale klasických filmov Lumière v Lyone. „Takýchto prestížnych festivalov je vo svete iba pár, preto nás potešilo, že opätovne...
Záber z filmu Divočina režisérky Evženie Brabcovej. Foto: CinemArt

Do kín prichádza tajomná dráma o odpustení. Je to Divočina

Časom človek v živote získava skúsenosť, že skutočnú divočinu nemusí zažiť v horách či pralesoch, nachádza sa v jeho blízkosti, a nepredstavuje ju ani žiadne zviera, ale napríklad situácia v rodinnom kruhu. Prišla na to aj Marta, manželka a matka dvoch detí, ktorá sa rozhodla riešiť toxický vzťah a hľadať svoju hodnotu. Psychologický film Divočina prináša do slovenských kín intímnu autorskú výpoveď českej režisérky Evženie Brabcovej. Dať priestor nádeji Marta sa rozhodne odísť z toxického vzťahu s manželom Milanom a so svojimi dvoma dcérami hľadá útočisko na odľahlom mieste u svojho starnúceho otca. Namiesto kľudu, ktorý očakávala, sa však ocitne vo svete jeho čudáctva a posadnutosti spojenej s blížiacou sa apokalypsou. Do príprav na prežitie konca sveta zapája otec aj Martu a svoje vnučky. Všadeprítomné divé svine, spomienky z detstva aj silnejúci pocit, že stráca kontrolu nad vlastným životom, sa pre Martu postupne menia na nočnú moru. S príchodom manžela naberá situácia dramatický vývoj. Rodinná dráma Divočina je celovečerným debutom režisérky Evženie Brabcovej. Otvára v ňom témy, o ktorých sa v českom filme príliš nehovorí – počnúc toxickými vzťahmi cez skryté domáce násilie až po fenomén prepperstva – životného štýlu založenom na prípravách na krízové situácie. Podľa slov produkcie sa pritom snaží vyhnúť depresívnemu sociálnemu tónu a dať priestor nádeji.  Nenápadná hrdinka Režisérka sa vo filmovom príbehu čiastočne inšpirovala vlastnou...
MFDF Ji.hlava 2026 Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: filmsomnia

Zóny nikoho a ďalšie slovenské filmy na MFDF Ji.hlava 2026

Jubilejný 30. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa začína v piatok 23. októbra 2026 a potrvá do 1. novembra 2026. Až 106 filmov uvedie vo svetovej premiére. Celkovo má v programe viac ako 350 filmov, medzi nimi aj viaceré slovenské a koprodukčne slovenské snímky. Festival má hneď niekoľko súťažných sekcií. Tou hlavnou je Opus Bonum. Organizátori do nej vyberajú „pozoruhodné dokumentárne filmy roku z rôznorodej kolekcie reprezentujúcej tendencie svetového dokumentu“. MFDF Ji.hlava 2026 uvedie v sekcii šestnásť snímok, Slovensko zastupujú dve. Realitu musia vytesňovať Medzinárodnú premiéru má v Jihlave dokumentárna snímka Viery Čákanyovej, Lucie Kašovej a Barbory Sliepkovej Zóny nikoho. V žánrovo pestrom autorskom prístupe ponúka film zložený z troch epizód pohľad na tri najzávažnejšie environmentálne záťaže na Slovensku. Zameral sa na bratislavskú Dynamitku a súvisiacu Vrakunskú skládku, gudrónové jamy v Predajnej a na oblasť tzv. Trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Programové vyhlásenie vlády kedysi sľúbilo, že záťaže, ktoré sú ešte dedičstvom socializmu, budú odstránené do roku 2024. „Problém sme zdedili zo socializmu, no za 37 rokov demokracie sme sa s ním nedokázali vysporiadať,“ povedala režisérka Lucia Kašová, ktorá je zároveň autorkou námetu. „Ľudia žijúci v blízkosti toxických skládok musia realitu vytesňovať, aby v nej vôbec dokázali psychicky prežiť. Tým sa však prehlbuje ich letargia a nedôvera v štátne inštitúcie,“ hovoria autorky filmu spoločne. Zóny nikoho...
Zobraziť všetky články