Záber z filmu Akvabely z Prandorfa / Zdroj: Filmtopia

Sesterstvo ľadovej vody

Písmo: A- | A+

Tvorba Pala Korca sa pohybuje na pomedzí hranej a dokumentárnej, natočil napríklad hrané dokumenty Cesta do raja a Čakáreň, dokumenty Propeler, Desať minút lásky, Exponáty alebo príbehy z kaštieľa či hraný televízny film Pod hladinou. Na deň otužilcov, 24. októbra, prichádza do slovenskej kinodistribúcie jeho film Akvabely z Prandorfa.

Otužovanie mi dáva pocit nekonečnej slobody. Človek prekračuje svoje limity, posúva hranice. To sa nedá opísať, to treba zažiť,“ hovorí Monika Slížiková, jedna z piatich protagonistiek filmu, vďaka ktorej sa režisér Palo Korec dostal k celej skupine „akvabel“. Dedinka Devičany neďaleko Banskej Štiavnice kedysi niesla názov Prandorf a je domovom piatich žien – Moniky Slížikovej, Gabriely Homolovej, Silvie Kňažovičovej, Moniky Výbohovej a Mariany Bátovskej –, ktoré sa chceli oslobodiť stereotypu každodenných  povinností a starostlivosti o rodinu a domácnosť. A dostali sa k otužovaniu.

 „Pochopil som, že je to pre ne istá výzva. Je to iba taká malá revolta, ale v tom konzervatívnom uzavretom svete dediny je už aj tá veľmi výrazná,“ hovorí Korec. Film by mal byť podľa jeho vlastných slov aj konfrontáciou s prostredím, ktoré čokoľvek vykračujúce mimo vychodených ciest kategoricky odmieta. Päť žien aktom otužovania v ľadovej vode, do ktorej si vysekajú sekerou v zamrznutej hladine dieru, narúša rodové stereotypy a v tejto nezvyčajnej voľnočasovej aktivite nachádza radosť a uvoľnenie. Tajch Veľká Vodárenská je pre ne terapeutickým miestom. ,,Zabávajte sa! A nielen pri filme, ale hlavne v živote. Nečakajte na nič a nikoho. Zábavu nám v živote neurobí nikto lepšiu, ako si ju urobíme sami,“ hovorí protagonistka filmu Monika Slížiková.

Nakrúcanie filmu bolo závislé od počasia a komplikoval ho aj fakt, že otužovanie je z bezpečnostných dôvodov pomerne prísne časovo ohraničené, najmä, ak je teplota hlbšie pod nulou. Protagonistky režiséra prekvapili svojou otvorenosťou napriek tomu, že nemali skúsenosť s prítomnosťou pred kamerami. „V pôvodnom námete som chcel viac pracovať s mužmi, ale narazil som. Presvedčiť tých pánov bol velikánsky problém. Nakoniec som musel film postaviť trochu inak, ako som plánoval,“ približuje režisér. „Námet s ktorým za mnou prišli režisér Palo Korec a kameraman Ján Meliš ma veľmi zaujal. Film na pozadí v podstate aj úsmevných reálií zobrazuje, ako sa postupne a pomaly mení Slovensko a jeho obyvatelia,“ hovorí producent filmu Peter Neveďal (FilmWorx s.r.o.).

Film Akvabely z Prandorfa mal premiéru na Art Filme v Košiciach v Medzinárodnej súťaži filmov zo strednej a východnej Európy a uvedený bol aj na MFF Cinematik. Bude aj súčasťou otvorenia otužileckej sezóny na tajchu Klinger v Banskej Štiavnici 26. októbra 2024.  


Akvabely z Prandorfa (r. Palo Korec, Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 16 590 eur* (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 6500 eur*)
Distribučná premiéra: 24. 10. 2024

*údaje z registračného systému AVF

Autor:

Záber z filmu Akvabely z Prandorfa (r. Palo Korec) / Zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články