Záber z filmu Rok vdovy (r. Veronika Lišková)

Smrťou sa to nekončí

Písmo: A- | A+

So smrťou blízkeho človeka sa časom stretne každý, no nikto na ňu nie je pripravený. To, čo sa človeku deje so životom, keď mu niekto umrie, pritom často býva v našej spoločnosti tabu. Trúchlime osamote a na pleciach často nesieme bremeno, ktoré jeden človek nedokáže uniesť. Hraný debut dokumentaristky Veroniky Liškovej Rok vdovy sa voľne inšpiroval rovnomennými denníkmi Zuzany Pokornej publikovanými v časopise Respekt.

Tlmočníčka Petra sa vplyvom tragickej udalosti musí zmieriť s tým, že sa vo svojich štyridsiatich rokoch stala vdovou. Čoskoro zistí, že zármutok nie je jedinou výzvou, ktorej musí čeliť. Pridáva sa starostlivosť o dospievajúcu dcéru a tlak zo strany svokry. A potom je tu ešte celá byrokratická mašinéria, ktorá smrťou človeka ožíva – hypotéky, pôžičky, nájmy, poplatky, nekonečné dedičské konanie. Medzi troskami svojho života však Petra krok za krokom nachádza odvahu na nový začiatok.

Chceli sme, aby Rok vdovy priniesol na plátna kín silný realistický príbeh zo súčasnosti, ktorý bude citlivo hovoriť o veciach, na ktoré naša spoločnosť radšej nemyslí. Príbeh nielen o strate životného partnera a trúchlení, ale hlavne o novom začiatku a sile žiť svoj život sám či sama za seba. A tiež o tom, že je nutné nachádzať vlastnú vnútornú slobodu a nezávislosť, aby sme ju dokázali dopriať aj našim blízkym,” uviedla v presskite režisérka, ktorá predtým nakrútila dokumenty Danielov svetNávštevníci.

Z denníkov Zuzany Pokornej sme čerpali inšpiráciu predovšetkým v subjektívnej forme rozprávania, pretože celý film je viazaný na protagonistku Petru v podaní Pavly Beretovej. Z pôvodných textov sme tiež vzali pôdorys roku. Ako režisérke sa mi veľmi pozdávala predstava, že budem pracovať so štyrmi ročnými obdobiami. Videla som v tom šancu pracovať s kontrastom toho, ako so smrťou zaobchádza príroda a zároveň prirodzený cyklus roka, verzus ako sa so smrťou vyrovnáva spoločnosť,“ povedala Lišková. „Pôvodné denníky boli pre nás inšpiratívne aj z hľadiska byrokratickej linky. Zuzana Pokorná tieto situácie veľmi zaujímavo uchopila a opísala až kafkovskú cestu cez jednotlivé úrady, ktorá ju čakala behom prvého roka jej vdovského života.“

Scenár filmu napísal režisérkin manžel, scenárista Eugen Liška. Za scenár – krehkú a dojemnú štúdiu procesu trúchlenia v našom súčasnom svete – získal v roku 2018 hlavnú cenu Filmovej nadácie.

Predstaviteľku hlavnej úlohy Pavlu Beretovú si režisérka vybrala ako „silnú herečku, ktorá celú drámu utiahne. Jej postava počas takmer celého filmu neopustí plátno.

trailer k filmu Rok vdovy

Keď prišla Pavla na kasting, bola úplne skvelá a presvedčila nás v podstate okamžite. Má veľký dar rozumieť situácii straty niekoho blízkeho. V živote prežila niekoľko neľahkých odchodov svojich blízkych a verím, že túto skúsenosť má vpísanú aj do svojej neverbálnej podoby herectva, do spôsobu, akým pracuje s telom, ako vie zahrať veci bez dialógu skrz nuansy mimiky. Za prácu s ňou som veľmi vďačná profesionálne i ľudsky a stretávanie s ňou bolo zásadnou súčasťou príprav filmu,“ priblížila režisérka obsadenie hlavnej postavy.

Okrem Beretovej vo filme hrajú aj Julie Šoucová ako dcéra a Zuzana Kronerová ako svokra. „Scenár bol výborný a hlavne podľa skutočnej udalosti opisujúci, čo zažíva vdova, akými tragikomickými situáciami prechádza, na aké byrokratické prekážky naráža na úradoch a s akým zástupom absurdít sa stretáva. Verím, že tento príbeh by mohol pomôcť vdovám a vdovcom na ich ďalšej ceste. Je to rozhodne potrebný film,“povedala Kronerová, ktorá ocenila aj to, že v Roku vdovy je niekoľko situácií, rovnako ako aj v živote, keď si človek uvedomí, že „i v tých najtragickejších momentoch sa môže a musí smiať“.  

Na filme, ktorý je česko-slovensko-chorvátskou koprodukciou, sa zo slovenských tvorcov podieľali kameraman Dušan Husár a hudobný skladateľ Jonatan Pastirčák (Pjoni). Slovenskými koproducentmi filmu sú Peter Kerekes a Anna Mach Rumanová zo spoločnosti kerekesfilm.

Rok vdovy (r. Veronika Lišková, Česko/Slovensko/Chorvátsko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 1 038 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 101 250 eur)
Distribučná premiéra: 7. 11. 2024

Autor:

Záber z filmu Rok vdovy / Zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články