Záber z filmu Rok vdovy (r. Veronika Lišková)

Smrťou sa to nekončí

Písmo: A- | A+

So smrťou blízkeho človeka sa časom stretne každý, no nikto na ňu nie je pripravený. To, čo sa človeku deje so životom, keď mu niekto umrie, pritom často býva v našej spoločnosti tabu. Trúchlime osamote a na pleciach často nesieme bremeno, ktoré jeden človek nedokáže uniesť. Hraný debut dokumentaristky Veroniky Liškovej Rok vdovy sa voľne inšpiroval rovnomennými denníkmi Zuzany Pokornej publikovanými v časopise Respekt.

Tlmočníčka Petra sa vplyvom tragickej udalosti musí zmieriť s tým, že sa vo svojich štyridsiatich rokoch stala vdovou. Čoskoro zistí, že zármutok nie je jedinou výzvou, ktorej musí čeliť. Pridáva sa starostlivosť o dospievajúcu dcéru a tlak zo strany svokry. A potom je tu ešte celá byrokratická mašinéria, ktorá smrťou človeka ožíva – hypotéky, pôžičky, nájmy, poplatky, nekonečné dedičské konanie. Medzi troskami svojho života však Petra krok za krokom nachádza odvahu na nový začiatok.

Chceli sme, aby Rok vdovy priniesol na plátna kín silný realistický príbeh zo súčasnosti, ktorý bude citlivo hovoriť o veciach, na ktoré naša spoločnosť radšej nemyslí. Príbeh nielen o strate životného partnera a trúchlení, ale hlavne o novom začiatku a sile žiť svoj život sám či sama za seba. A tiež o tom, že je nutné nachádzať vlastnú vnútornú slobodu a nezávislosť, aby sme ju dokázali dopriať aj našim blízkym,” uviedla v presskite režisérka, ktorá predtým nakrútila dokumenty Danielov svetNávštevníci.

Z denníkov Zuzany Pokornej sme čerpali inšpiráciu predovšetkým v subjektívnej forme rozprávania, pretože celý film je viazaný na protagonistku Petru v podaní Pavly Beretovej. Z pôvodných textov sme tiež vzali pôdorys roku. Ako režisérke sa mi veľmi pozdávala predstava, že budem pracovať so štyrmi ročnými obdobiami. Videla som v tom šancu pracovať s kontrastom toho, ako so smrťou zaobchádza príroda a zároveň prirodzený cyklus roka, verzus ako sa so smrťou vyrovnáva spoločnosť,“ povedala Lišková. „Pôvodné denníky boli pre nás inšpiratívne aj z hľadiska byrokratickej linky. Zuzana Pokorná tieto situácie veľmi zaujímavo uchopila a opísala až kafkovskú cestu cez jednotlivé úrady, ktorá ju čakala behom prvého roka jej vdovského života.“

Scenár filmu napísal režisérkin manžel, scenárista Eugen Liška. Za scenár – krehkú a dojemnú štúdiu procesu trúchlenia v našom súčasnom svete – získal v roku 2018 hlavnú cenu Filmovej nadácie.

Predstaviteľku hlavnej úlohy Pavlu Beretovú si režisérka vybrala ako „silnú herečku, ktorá celú drámu utiahne. Jej postava počas takmer celého filmu neopustí plátno.

trailer k filmu Rok vdovy

Keď prišla Pavla na kasting, bola úplne skvelá a presvedčila nás v podstate okamžite. Má veľký dar rozumieť situácii straty niekoho blízkeho. V živote prežila niekoľko neľahkých odchodov svojich blízkych a verím, že túto skúsenosť má vpísanú aj do svojej neverbálnej podoby herectva, do spôsobu, akým pracuje s telom, ako vie zahrať veci bez dialógu skrz nuansy mimiky. Za prácu s ňou som veľmi vďačná profesionálne i ľudsky a stretávanie s ňou bolo zásadnou súčasťou príprav filmu,“ priblížila režisérka obsadenie hlavnej postavy.

Okrem Beretovej vo filme hrajú aj Julie Šoucová ako dcéra a Zuzana Kronerová ako svokra. „Scenár bol výborný a hlavne podľa skutočnej udalosti opisujúci, čo zažíva vdova, akými tragikomickými situáciami prechádza, na aké byrokratické prekážky naráža na úradoch a s akým zástupom absurdít sa stretáva. Verím, že tento príbeh by mohol pomôcť vdovám a vdovcom na ich ďalšej ceste. Je to rozhodne potrebný film,“povedala Kronerová, ktorá ocenila aj to, že v Roku vdovy je niekoľko situácií, rovnako ako aj v živote, keď si človek uvedomí, že „i v tých najtragickejších momentoch sa môže a musí smiať“.  

Na filme, ktorý je česko-slovensko-chorvátskou koprodukciou, sa zo slovenských tvorcov podieľali kameraman Dušan Husár a hudobný skladateľ Jonatan Pastirčák (Pjoni). Slovenskými koproducentmi filmu sú Peter Kerekes a Anna Mach Rumanová zo spoločnosti kerekesfilm.

Rok vdovy (r. Veronika Lišková, Česko/Slovensko/Chorvátsko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 1 038 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 101 250 eur)
Distribučná premiéra: 7. 11. 2024

Autor:

Záber z filmu Rok vdovy / Zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ceny českej filmovej kritiky 2025 Fotografia z filmu Otec

Ceny českej kritiky získali Zbormajster aj Otec

Cenu českej filmovej kritiky pre najlepší film roka získal v sobotu 7. februára Zbormajster producentov Jiřího Konečného a Ivana Ostrochovského. V kategórii réžia českí filmoví kritici a kritičky dali prednosť Tereze Nvotovej, ktorú ocenili za slovensko-česko-poľský film Otec. „Slovenský film a slovenská kultúra dnes nie sú už iba v ohrození, sú naozaj v štádiu systematickej deštrukcie a to zo strany vlády Roberta Fica, ktorý sa mstí umelcom prostredníctvom ministerky kultúry za to, že od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a odhaleniu naozaj hlbokej korupcie, sme stáli a stále stojíme na námestiach,“ povedala Tereza Nvotová. „Keď sa slobodné umenie a slobodné médiá zakážu, tak je to aj krok ku koncu slobodnej spoločnosti. Myslím si, že tu v Česku už začínate tušiť, o čom hovorím. Je to taký nebezpečný vírus, ktorý sa, bohužiaľ, šíri na celom svete a myslím si, že jediným liekom je nebáť sa a nebyť ticho,“ dodala režisérka, ktorá zároveň vyjadrila obavy v súvislosti s nezávislosťou fungovania Audiovizuálneho fondu. Bolestivá debata Otec aj Zbormajster mali po šesť nominácií a celkovo získali po dve ceny. Cenu pre najlepšieho herca získal protagonista Otca Milan Ondrík. Ako najlepšiu herečku ocenili debutantku Kateřinu Falbrovú. V snímke režiséra Ondřeja Provazníka Zbormajster stvárnila zneužívanú zboristku. „Ten film sme robili preto, aby sme upozornili na situáciu obetí, aby sme im ten film venovali ako určitý hold,...
Týždeň vo filme 1975 konferencia Helsinki 1975

Týždeň vo filme 1966: Kultúry nikdy nie je veľa

Potom, čo sa v roku 1965 autonómnosť tvorby týždenníka – od plánovania obsahu až po záverečné spracovanie – vrátila do bratislavskej redakcie, tvorcovia sa snažili dať slovenskému žurnálu vlastnú tvár, vrátiť mu atraktívnosť, aby divák počas jeho premietania v kinách (pred hraným filmom) nestál radšej vo foyeri. Úlohu aktuálneho informátora už desať rokov plnilo televízne spravodajstvo. Bolo treba hľadať témy s dlhšou platnosťou dosahu a teritoriálne obsiahnuť podľa možnosti celý svet. Nie vždy sa to podarilo, ale... Výrobcov filmových žurnálov združovala medzinárodná organizácia I.N.A. (International Newsreel Association). Bratislavská redakcia bola jej členom (samozrejme popri pražskej), pretože nešlo o zastúpenie štátov, ale výrobcov/spoločností. Delegáti, tradične šéfredaktori, sa každoročne schádzali na konferencii. Na jej programe bolo pravidelne aj premietanie jednotlivých týždenníkov. Tie sa špeciálne pre túto príležitosť nepripravovali, vyberali sa k termínu konferencie. Ale išlo o prestíž. V plynúcom roku sme sa teda prezentovali číslom 8. Bolo prijaté veľmi pozitívne, ako vôbec jedno z najlepších, ktoré boli premietnuté. To pre nás znamenalo veľa a zdvihlo to naše sebavedomie! Tento prívlastok osmičke ostal, a myslím, že právom. Napokon, divák si utvorí obraz sám... Kolekciu jarných týždenníkov roku 1966 charakterizuje explózia šotov s témou kultúry a umenia: Premiéra hry Rolfa Hochhutha Zástupca Turné baletu SND vo Švajčiarsku a Taliansku Výstava kinetického umenia v Esslingene (NSR) Spieva Juliette Gréco Výstava...
Zobraziť všetky články