Záber z filmu Rok vdovy (r. Veronika Lišková)

Smrťou sa to nekončí

Písmo: A- | A+

So smrťou blízkeho človeka sa časom stretne každý, no nikto na ňu nie je pripravený. To, čo sa človeku deje so životom, keď mu niekto umrie, pritom často býva v našej spoločnosti tabu. Trúchlime osamote a na pleciach často nesieme bremeno, ktoré jeden človek nedokáže uniesť. Hraný debut dokumentaristky Veroniky Liškovej Rok vdovy sa voľne inšpiroval rovnomennými denníkmi Zuzany Pokornej publikovanými v časopise Respekt.

Tlmočníčka Petra sa vplyvom tragickej udalosti musí zmieriť s tým, že sa vo svojich štyridsiatich rokoch stala vdovou. Čoskoro zistí, že zármutok nie je jedinou výzvou, ktorej musí čeliť. Pridáva sa starostlivosť o dospievajúcu dcéru a tlak zo strany svokry. A potom je tu ešte celá byrokratická mašinéria, ktorá smrťou človeka ožíva – hypotéky, pôžičky, nájmy, poplatky, nekonečné dedičské konanie. Medzi troskami svojho života však Petra krok za krokom nachádza odvahu na nový začiatok.

Chceli sme, aby Rok vdovy priniesol na plátna kín silný realistický príbeh zo súčasnosti, ktorý bude citlivo hovoriť o veciach, na ktoré naša spoločnosť radšej nemyslí. Príbeh nielen o strate životného partnera a trúchlení, ale hlavne o novom začiatku a sile žiť svoj život sám či sama za seba. A tiež o tom, že je nutné nachádzať vlastnú vnútornú slobodu a nezávislosť, aby sme ju dokázali dopriať aj našim blízkym,” uviedla v presskite režisérka, ktorá predtým nakrútila dokumenty Danielov svetNávštevníci.

Z denníkov Zuzany Pokornej sme čerpali inšpiráciu predovšetkým v subjektívnej forme rozprávania, pretože celý film je viazaný na protagonistku Petru v podaní Pavly Beretovej. Z pôvodných textov sme tiež vzali pôdorys roku. Ako režisérke sa mi veľmi pozdávala predstava, že budem pracovať so štyrmi ročnými obdobiami. Videla som v tom šancu pracovať s kontrastom toho, ako so smrťou zaobchádza príroda a zároveň prirodzený cyklus roka, verzus ako sa so smrťou vyrovnáva spoločnosť,“ povedala Lišková. „Pôvodné denníky boli pre nás inšpiratívne aj z hľadiska byrokratickej linky. Zuzana Pokorná tieto situácie veľmi zaujímavo uchopila a opísala až kafkovskú cestu cez jednotlivé úrady, ktorá ju čakala behom prvého roka jej vdovského života.“

Scenár filmu napísal režisérkin manžel, scenárista Eugen Liška. Za scenár – krehkú a dojemnú štúdiu procesu trúchlenia v našom súčasnom svete – získal v roku 2018 hlavnú cenu Filmovej nadácie.

Predstaviteľku hlavnej úlohy Pavlu Beretovú si režisérka vybrala ako „silnú herečku, ktorá celú drámu utiahne. Jej postava počas takmer celého filmu neopustí plátno.

trailer k filmu Rok vdovy

Keď prišla Pavla na kasting, bola úplne skvelá a presvedčila nás v podstate okamžite. Má veľký dar rozumieť situácii straty niekoho blízkeho. V živote prežila niekoľko neľahkých odchodov svojich blízkych a verím, že túto skúsenosť má vpísanú aj do svojej neverbálnej podoby herectva, do spôsobu, akým pracuje s telom, ako vie zahrať veci bez dialógu skrz nuansy mimiky. Za prácu s ňou som veľmi vďačná profesionálne i ľudsky a stretávanie s ňou bolo zásadnou súčasťou príprav filmu,“ priblížila režisérka obsadenie hlavnej postavy.

Okrem Beretovej vo filme hrajú aj Julie Šoucová ako dcéra a Zuzana Kronerová ako svokra. „Scenár bol výborný a hlavne podľa skutočnej udalosti opisujúci, čo zažíva vdova, akými tragikomickými situáciami prechádza, na aké byrokratické prekážky naráža na úradoch a s akým zástupom absurdít sa stretáva. Verím, že tento príbeh by mohol pomôcť vdovám a vdovcom na ich ďalšej ceste. Je to rozhodne potrebný film,“povedala Kronerová, ktorá ocenila aj to, že v Roku vdovy je niekoľko situácií, rovnako ako aj v živote, keď si človek uvedomí, že „i v tých najtragickejších momentoch sa môže a musí smiať“.  

Na filme, ktorý je česko-slovensko-chorvátskou koprodukciou, sa zo slovenských tvorcov podieľali kameraman Dušan Husár a hudobný skladateľ Jonatan Pastirčák (Pjoni). Slovenskými koproducentmi filmu sú Peter Kerekes a Anna Mach Rumanová zo spoločnosti kerekesfilm.

Rok vdovy (r. Veronika Lišková, Česko/Slovensko/Chorvátsko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 1 038 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 101 250 eur)
Distribučná premiéra: 7. 11. 2024

Autor:

Záber z filmu Rok vdovy / Zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Jana Kovalčiková a Milan Ondrík vo filme Láska režiséra Marka Škopa. Foto: Filmtopia

Hľadá samu seba, ale bez lásky to nepôjde

Režisér Marko Škop vo filme Láska skúma, ako prijímame smrť, v čom sme dozreli a v čom sme stále deti. Anna pracuje ako lekárka, každý deň sa v službe stretáva s ľuďmi, ktorí ju potrebujú. S kolegami má korektné, no nie najlepšie vzťahy, do svojej práce však vkladá všetko, čo v sebe nosí. Aj to, čo by nemala. Cestu jej mentálneho dozrievania v samostatne mysliacu bytosť spracoval režisér Marko Škop v novej psychologickej dráme Láska v hlavnej úlohe s herečkou Janou Kovalčikovou. Do slovenských kín prichádza 24. septembra. Mama, ktorá svoje nešťastie v živote nedokázala spracovať, vypestovala vo svojej dcére Anne závislosť od vlastných démonov. Namiesto toho, aby pomyselnú pupočnú šnúru v správny čas odstrihla, živila ju a naťahovala, doslova ju omotala dcére okolo krku. Manipuluje ňou, aby si mala na kom vybíjať frustráciu. Keďže Anna od svojej matky lásku nedostala, berie si ju od iných a vracia im ju iba zdanlivo. Chcela by síce nájsť vo vzťahoch pevný bod, no v skutočnosti matkino správanie opakuje. Túžbu po prijatí si napĺňa prehnanou starostlivosťou o pacientov, najmä o smrteľne chorého Jána s diagnózou ALS. Ten však má svoju milujúcu manželku. Čiastkový objekt Režisér Marko Škop sa s nevyliečiteľnou chorobou ALS stretol v osobnom živote. Vo vážnej situácii, počas ktorej ostala jeho mama pripútaná na lôžko a nezaobišla...
Igric 2026 Dušan Dušek Foto: Miro Nôta

ohlasy Igric 2026

Igric ako slávnostné podujatie vyznel bizarne a hraničil s gýčom. Porota však ocenila mnoho skvelých osobností slovenskej kinematografie. Tá upútavka na náš film je asi veľmi nedočkavá, keď sa už dvakrát objavila mimo poradia, zavtipkoval herec Juraj Loj, keď sa na plátne – už v správnom okamihu – objavil ako Vítězslav Mácha v česko-slovenskom filme Zbormajster. Vzápätí si na piatkovom slávnostnom odovzdávaní filmových cien Igric za rok 2025 prevzal tvorivú prémiu za mužský herecký výkon. Zdvorilo poďakoval a vo svojom krátkom príhovore vrúcne spomínal aj svoju manželku Zuzanu Kanócz, ktorá ho neúnavne podporuje aj vo chvíľach, keď jeho sebavedomie klesá a on podlieha vnútornej neistote. Bol úprimný a hovoril presvedčivo. O postave z filmu, ktorú stvárnil, sa však nevyjadroval, hoci bol za ňu konečne ocenený. Čo ostalo porote V Česku tento príbeh muža, sexuálne zneužívajúceho maloleté dievčatá, síce získal Cenu českej filmovej kritiky za najlepší film minulého roka a hlavná predstaviteľka Kateřina Falbrová si dokonca prevzala Českého leva. Cestu koprodukčnej drámy inšpirovanej skutočnými udalosťami do televízneho vysielania však na čas zahatala žaloba jednej z reálnych obetí dirigenta speváckeho zboru Bambini di Praga. Pred polrokom to pravdepodobne mohlo mať vplyv aj na ocenenia Slnko v sieti. Zbormajster nezískal cenu v žiadnej z kategórií. Pritom niet pochýb, že herecký výkon Juraja...
Eduard Grečner Filmový režisér Eduard Grečner v roku 2021. Foto: Miro Nôta

Eduard Grečner

Hoci sa mu podarilo realizovať iba niekoľko celovečerných filmov pre kiná, patrí k najvýznamnejším slovenským filmovým režisérom. A zrejme i k najstarším žijúcim. Filmový a dabingový režisér, scenárista, básnik a pedagóg Eduard Grečner sa 21. septembra dožíva 95 rokov. „Umelecké formovanie Eduarda Grečnera vnímam ako určitý evolučný proces. Pôvodne začal na pražskej FAMU študovať filmovú réžiu, zo zdravotných dôvodov však v štúdiu nemohol pokračovať a nakoniec sa stal absolventom odboru scenáristiky,“ povedal režisér Maroš Brázda, ktorý o Grečnerovi pred niekoľkými rokmi nakrútil dokumentárny portrét Pravda je to najdôležitejšie. „Chýbali mu cvičenia, prax, ktorú iní režiséri nadobúdali už počas štúdia. On prax získaval až pri samotnej tvorbe. Istý čas síce pôsobil ako asistent Štefana Uhra, nejaké skúsenosti teda získal pozorovaním, teoretické znalosti si ale v praxi mohol overiť až pri vlastnom nakrúcaní. Z tohto pohľadu sa režisérom stal ,priskoroʻ. Na druhej strane ako filmár – teoretik vedel už dávno predtým veľmi presne postulovať požiadavky, ako by sa kinematografia mala vyvíjať a ako sa vymedziť voči predchádzajúcej generácii, aby sa konečne stala súmerateľnou s inými kinematografiami vo svete,“ dodal. Od básní k filmu Umeleckú kariéru začínal Grečner poéziou v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď ju publikoval časopisecky. „Akákoľvek tvorba je vzácna a viac-menej záhadná. Veľmi veľa vecí som napísal ako poéziu, kým som prišiel na to, že...
Zobraziť všetky články