Záber z filmu Rok vdovy (r. Veronika Lišková)

Smrťou sa to nekončí

Písmo: A- | A+

So smrťou blízkeho človeka sa časom stretne každý, no nikto na ňu nie je pripravený. To, čo sa človeku deje so životom, keď mu niekto umrie, pritom často býva v našej spoločnosti tabu. Trúchlime osamote a na pleciach často nesieme bremeno, ktoré jeden človek nedokáže uniesť. Hraný debut dokumentaristky Veroniky Liškovej Rok vdovy sa voľne inšpiroval rovnomennými denníkmi Zuzany Pokornej publikovanými v časopise Respekt.

Tlmočníčka Petra sa vplyvom tragickej udalosti musí zmieriť s tým, že sa vo svojich štyridsiatich rokoch stala vdovou. Čoskoro zistí, že zármutok nie je jedinou výzvou, ktorej musí čeliť. Pridáva sa starostlivosť o dospievajúcu dcéru a tlak zo strany svokry. A potom je tu ešte celá byrokratická mašinéria, ktorá smrťou človeka ožíva – hypotéky, pôžičky, nájmy, poplatky, nekonečné dedičské konanie. Medzi troskami svojho života však Petra krok za krokom nachádza odvahu na nový začiatok.

„Chceli sme, aby Rok vdovy priniesol na plátna kín silný realistický príbeh zo súčasnosti, ktorý bude citlivo hovoriť o veciach, na ktoré naša spoločnosť radšej nemyslí. Príbeh nielen o strate životného partnera a trúchlení, ale hlavne o novom začiatku a sile žiť svoj život sám či sama za seba. A tiež o tom, že je nutné nachádzať vlastnú vnútornú slobodu a nezávislosť, aby sme ju dokázali dopriať aj našim blízkym,” uviedla v presskite režisérka, ktorá predtým nakrútila dokumenty Danielov svet a Návštevníci.

„Z denníkov Zuzany Pokornej sme čerpali inšpiráciu predovšetkým v subjektívnej forme rozprávania, pretože celý film je viazaný na protagonistku Petru v podaní Pavly Beretovej. Z pôvodných textov sme tiež vzali pôdorys roku. Ako režisérke sa mi veľmi pozdávala predstava, že budem pracovať so štyrmi ročnými obdobiami. Videla som v tom šancu pracovať s kontrastom toho, ako so smrťou zaobchádza príroda a zároveň prirodzený cyklus roka, verzus ako sa so smrťou vyrovnáva spoločnosť,“ povedala Lišková. „Pôvodné denníky boli pre nás inšpiratívne aj z hľadiska byrokratickej linky. Zuzana Pokorná tieto situácie veľmi zaujímavo uchopila a opísala až kafkovskú cestu cez jednotlivé úrady, ktorá ju čakala behom prvého roka jej vdovského života.“

Scenár filmu napísal režisérkin manžel, scenárista Eugen Liška. Za scenár – krehkú a dojemnú štúdiu procesu trúchlenia v našom súčasnom svete – získal v roku 2018 hlavnú cenu Filmovej nadácie.

Predstaviteľku hlavnej úlohy Pavlu Beretovú si režisérka vybrala ako „silnú herečku, ktorá celú drámu utiahne“. Jej postava počas takmer celého filmu neopustí plátno.

trailer k filmu Rok vdovy

„Keď prišla Pavla na kasting, bola úplne skvelá a presvedčila nás v podstate okamžite. Má veľký dar rozumieť situácii straty niekoho blízkeho. V živote prežila niekoľko neľahkých odchodov svojich blízkych a verím, že túto skúsenosť má vpísanú aj do svojej neverbálnej podoby herectva, do spôsobu, akým pracuje s telom, ako vie zahrať veci bez dialógu skrz nuansy mimiky. Za prácu s ňou som veľmi vďačná profesionálne i ľudsky a stretávanie s ňou bolo zásadnou súčasťou príprav filmu,“ priblížila režisérka obsadenie hlavnej postavy.

Okrem Beretovej vo filme hrajú aj Julie Šoucová ako dcéra a Zuzana Kronerová ako svokra. „Scenár bol výborný a hlavne podľa skutočnej udalosti opisujúci, čo zažíva vdova, akými tragikomickými situáciami prechádza, na aké byrokratické prekážky naráža na úradoch a s akým zástupom absurdít sa stretáva. Verím, že tento príbeh by mohol pomôcť vdovám a vdovcom na ich ďalšej ceste. Je to rozhodne potrebný film,“povedala Kronerová, ktorá ocenila aj to, že v Roku vdovy je niekoľko situácií, rovnako ako aj v živote, keď si človek uvedomí, že „i v tých najtragickejších momentoch sa môže a musí smiať“.  

Na filme, ktorý je česko-slovensko-chorvátskou koprodukciou, sa zo slovenských tvorcov podieľali kameraman Dušan Husár a hudobný skladateľ Jonatan Pastirčák (Pjoni). Slovenskými koproducentmi filmu sú Peter Kerekes a Anna Mach Rumanová zo spoločnosti kerekesfilm.

Rok vdovy (r. Veronika Lišková, Česko/Slovensko/Chorvátsko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 1 038 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 101 250 eur)
Distribučná premiéra: 7. 11. 2024

Autor:

Záber z filmu Rok vdovy / Zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články