Záber z filmu Rok vdovy (r. Veronika Lišková)

Smrťou sa to nekončí

Písmo: A- | A+

So smrťou blízkeho človeka sa časom stretne každý, no nikto na ňu nie je pripravený. To, čo sa človeku deje so životom, keď mu niekto umrie, pritom často býva v našej spoločnosti tabu. Trúchlime osamote a na pleciach často nesieme bremeno, ktoré jeden človek nedokáže uniesť. Hraný debut dokumentaristky Veroniky Liškovej Rok vdovy sa voľne inšpiroval rovnomennými denníkmi Zuzany Pokornej publikovanými v časopise Respekt.

Tlmočníčka Petra sa vplyvom tragickej udalosti musí zmieriť s tým, že sa vo svojich štyridsiatich rokoch stala vdovou. Čoskoro zistí, že zármutok nie je jedinou výzvou, ktorej musí čeliť. Pridáva sa starostlivosť o dospievajúcu dcéru a tlak zo strany svokry. A potom je tu ešte celá byrokratická mašinéria, ktorá smrťou človeka ožíva – hypotéky, pôžičky, nájmy, poplatky, nekonečné dedičské konanie. Medzi troskami svojho života však Petra krok za krokom nachádza odvahu na nový začiatok.

Chceli sme, aby Rok vdovy priniesol na plátna kín silný realistický príbeh zo súčasnosti, ktorý bude citlivo hovoriť o veciach, na ktoré naša spoločnosť radšej nemyslí. Príbeh nielen o strate životného partnera a trúchlení, ale hlavne o novom začiatku a sile žiť svoj život sám či sama za seba. A tiež o tom, že je nutné nachádzať vlastnú vnútornú slobodu a nezávislosť, aby sme ju dokázali dopriať aj našim blízkym,” uviedla v presskite režisérka, ktorá predtým nakrútila dokumenty Danielov svetNávštevníci.

Z denníkov Zuzany Pokornej sme čerpali inšpiráciu predovšetkým v subjektívnej forme rozprávania, pretože celý film je viazaný na protagonistku Petru v podaní Pavly Beretovej. Z pôvodných textov sme tiež vzali pôdorys roku. Ako režisérke sa mi veľmi pozdávala predstava, že budem pracovať so štyrmi ročnými obdobiami. Videla som v tom šancu pracovať s kontrastom toho, ako so smrťou zaobchádza príroda a zároveň prirodzený cyklus roka, verzus ako sa so smrťou vyrovnáva spoločnosť,“ povedala Lišková. „Pôvodné denníky boli pre nás inšpiratívne aj z hľadiska byrokratickej linky. Zuzana Pokorná tieto situácie veľmi zaujímavo uchopila a opísala až kafkovskú cestu cez jednotlivé úrady, ktorá ju čakala behom prvého roka jej vdovského života.“

Scenár filmu napísal režisérkin manžel, scenárista Eugen Liška. Za scenár – krehkú a dojemnú štúdiu procesu trúchlenia v našom súčasnom svete – získal v roku 2018 hlavnú cenu Filmovej nadácie.

Predstaviteľku hlavnej úlohy Pavlu Beretovú si režisérka vybrala ako „silnú herečku, ktorá celú drámu utiahne. Jej postava počas takmer celého filmu neopustí plátno.

trailer k filmu Rok vdovy

Keď prišla Pavla na kasting, bola úplne skvelá a presvedčila nás v podstate okamžite. Má veľký dar rozumieť situácii straty niekoho blízkeho. V živote prežila niekoľko neľahkých odchodov svojich blízkych a verím, že túto skúsenosť má vpísanú aj do svojej neverbálnej podoby herectva, do spôsobu, akým pracuje s telom, ako vie zahrať veci bez dialógu skrz nuansy mimiky. Za prácu s ňou som veľmi vďačná profesionálne i ľudsky a stretávanie s ňou bolo zásadnou súčasťou príprav filmu,“ priblížila režisérka obsadenie hlavnej postavy.

Okrem Beretovej vo filme hrajú aj Julie Šoucová ako dcéra a Zuzana Kronerová ako svokra. „Scenár bol výborný a hlavne podľa skutočnej udalosti opisujúci, čo zažíva vdova, akými tragikomickými situáciami prechádza, na aké byrokratické prekážky naráža na úradoch a s akým zástupom absurdít sa stretáva. Verím, že tento príbeh by mohol pomôcť vdovám a vdovcom na ich ďalšej ceste. Je to rozhodne potrebný film,“povedala Kronerová, ktorá ocenila aj to, že v Roku vdovy je niekoľko situácií, rovnako ako aj v živote, keď si človek uvedomí, že „i v tých najtragickejších momentoch sa môže a musí smiať“.  

Na filme, ktorý je česko-slovensko-chorvátskou koprodukciou, sa zo slovenských tvorcov podieľali kameraman Dušan Husár a hudobný skladateľ Jonatan Pastirčák (Pjoni). Slovenskými koproducentmi filmu sú Peter Kerekes a Anna Mach Rumanová zo spoločnosti kerekesfilm.

Rok vdovy (r. Veronika Lišková, Česko/Slovensko/Chorvátsko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 1 038 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 101 250 eur)
Distribučná premiéra: 7. 11. 2024

Autor:

Záber z filmu Rok vdovy / Zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Filmová kritička a redaktorka Emília Kincelová. Foto: Miro Nôta

rozhovor Emília Kincelová

Desaťročia pestuje filmovú kritiku na Slovensku, stále čaká na film o Tisovi. Ulica je nervózna. Tak vníma Emília Kincelová momenty, keď to v spoločnosti politicky vrie. V mladosti uverila takejto predtuche, čo jej zachránilo život. Z prvej novinárskej skúsenosti začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia musela rýchlo vytriezvieť – opovážila sa totiž komentovať globálny obchod so zbraňami. Tvrdí, že je rada, keď sa niečo deje, i keď nie vždy jej je do smiechu. Možno aj táto črta ju predurčila venovať sa napokon celý život filmovej publicistike a kritike. Pamätá si rôzne obdobia slovenskej kinematografie. V marci oslávila deväťdesiate narodeniny a tvrdí, že slovenský film pozabudol na to, čo hýbe svetom. Pochádzate z Lučenca. Máte zmiešané korene?  Ak máte na mysli maďarské korene, tie nemám, hoci po maďarsky hovorím. Je to celé trochu zložitejšie. Nie ste prvé, čo sa ma na to pýtate. Zrejme ostala v mnohých falošná predstava, že celé južné Slovensko je maďarské. Omyl. Žilo tam veľa Slovákov, možno viac ako Maďarov, a aj iné národnosti – Nemci, Bulhari a iní. Mesto Lučenec však počas druhej svetovej vojny spadalo pod Maďarsko. Čo to znamenalo pre vašu rodinu? Otec bol právnik, starý otec sudca, ale už na penzii. Vo všeobecnosti Slováci, ktorí pracovali v advokácii a vo verejnej správe, nemohli v Maďarsku vykonávať prax. Dosť...
Peter Dubecký Zlatá kamera Peter Dubecký s cenou Zlatá kamera a Fero Fenič. Foto: IFF Art Film/Marek Rohaľ

Hercovu misiu si prevzala Anna Šišková, Zlatú kameru Peter Dubecký

Tridsiatydruhý ročník Medzinárodného filmového festivalu Art Film sa začal v piatok 19. júna 2026 v košickej Kunsthalle slávnostným odovzdávaním čestných cien. Organizátori si tentoraz pre návštevníkov festivalu prichystali prekvapenie. Hoci držiteľov čestných cien ohlasujú vopred, udelenie Zlatej kamery Petrovi Dubeckému držali až do otvorenia festivalu v tajnosti.   Cenu Zlatá kamera za výrazný prínos pre oblasť kinematografie prišiel počas večera vyhlásiť režisér, scenárista, producent a zakladateľ českého festivalu Febiofest Fero Fenič. Vyhlasovanie na úvod nechtiac zdramatizoval strašidelne vyzerajúcim pádom z pódia. Našťastie sa však pozbieral a mohol tak odovzdať Zlatú kameru generálnemu riaditeľovi Slovenského filmového ústavu Petrovi Dubeckému. „Film milujem od svojich troch-štyroch rokov, keď otec premietal a ja som mu pri tom pomáhal. Zostalo to v rodine. Toto ocenenie si absolútne vážim. Mandát v Slovenskom filmovom ústave mám ešte rok a pol, takže skúsim ešte veľa vecí urobiť pre kultúru, ktorá v súčasnosti naozaj nie je v dobrej kondícii,“ povedal pri preberaní ceny Dubecký. Okrem vedenia Slovenského filmového ústavu roky viedol aj Asociáciu slovenských filmových klubov. Do júna 2025 pôsobil ako predseda Rady ASFK. Takisto pôsobí ako prezident MFF Febiofest Bratislava. Ďalšiu Zlatú kameru si neskôr prevezme nemecký režisér Fatih Akin. Misia robiť svet lepším Za mimoriadny prínos hereckému umeniu ocenil festival tento...
recenzia Backrooms: Za stenou Renate Reinsve vo filme Backrooms: Za stenou. Foto: Forum Film

recenzia Backrooms: Za stenou

Nezávislá americká produkčná a distribučná spoločnosť A24 uviedla v posledných rokoch niekoľko úspešných autorských filmov – spomedzi nich napríklad sci-fi komédiu Všetko, všade, naraz (2022), ktorá vyhrala sedem Oscarov. A24 sa vo svojej tvorbe zameriava na netradičné snímky, často bizarné horory redefinujúce limity tohto žánru. Psychologický horor Backrooms: Za stenou (2026) sa stal od jeho májovej premiéry ich najzárobkovejším filmom. Režíroval ho len dvadsaťročný Kane Parsons. Úspech filmu Backrooms: Za stenou vychádza z popularity jeho predchodcu, internetového seriálu založeného na fiktívnych found footage záznamoch. Kane Parsons ho vytvoril v roku 2022 ako reakciu na virálnu fotografiu vyprázdneného kancelárskeho interiéru, vďaka ktorej sa „the backrooms” stali hororovou povesťou o desivých fiktívnych priestoroch. Parsons pracuje s vizuálom pôvodnej fotografie aj v seriáli, a neskôr aj vo svojom celovečernom filme. Oba zasadzuje do nekonečného bludiska, náhodne rozdeleného priečkami so žltou tapetou, pokrytého celoplošným kobercom a nepríjemným bzučiacim osvetlením. Desivé priestory Film pracuje s prvkami found footage, no nestavia na nich celý príbeh. Sledujeme dve línie hlavných postáv, terapeutku Mary Kline (Renate Reinsve) a jej klienta Clarka (Chiwetel Ejiofor), majiteľa krachujúceho obchodu s nábytkom. Clarke sa pre nezhody s manželkou a problémy s alkoholom dočasne presťahuje do svojho obchodu. No časom zisťuje, že sa...
Zobraziť všetky články