Píše sa rok 1945 a aj Maďari žijúci na území dnešného južného Slovenska začínajú pociťovať dôsledky druhej svetovej vojny. Postavila ich na stranu porazených, stratili občianstvo aj volebné právo. V traumou poznačenom spoločenskom ovzduší ktosi v dedinke Tornaľa na Gemeri spácha atentát – do okien žandárskej stanice vhodí odistený ručný granát. 

Žiadni mŕtvi nie sú, čin sa však stane rozbuškou pre veľkú etnickú honbu. Keďže prvé svedectvá hovoria o mladých páchateľoch, do väzby sa dostanú chlapci a mladí muži od dvanástich rokov, dokonca aj Židia, ktorí sa ledva vrátili z koncentračných táborov. Vypočúvajú a týrajú ich. Celý čin napokon vezme na seba devätnásťročný chlapec Béla Hancsovszky. 

Zázračný motor je diskusia

O udalosti sa medzi tamojšími obyvateľmi nikdy veľa nehovorilo, téma sa neotvárala a otázky s ňou súvisiace sa, pochopiteľne, v budovateľskom období socializmu nenastolili. Dnes, po osemdesiatich rokoch, už niet takmer nikoho, kto by si presne pamätal, čo sa vtedy stalo. 

Možno bolo len otázkou času, kedy záhadný príbeh pritiahne pozornosť režiséra Sándora Laczkóa. Vo svojich doterajších filmových dokumentoch V ruskom zajatí (2016) a V západnom zajatí (2017) sa venoval histórii obyvateľov južného Slovenska, zrejme tak naďabil na príbeh Bélu Hancsovszkého. Nakrútil o ňom rovnomenný film. Poskladal ho z historických prameňov, ku ktorým sa dostal cez viaceré archívy na území troch krajín.

„Všetko sa začalo počas diskusie s historikmi z Fórum inštitútu pre výskum menšín v Šamoríne v súvislosti s analýzou politickej a spoločenskej situácie v Československu v roku 1945,“ hovorí režisér pre Film.sk. „Veľa sme toho o Hancsovszkom ešte vtedy nevedeli, existovalo len zopár článkov, ale prípad nebol objasnený.“ 

Preto sa historici Attila Simon a Árpád Popély vydali do archívov. Z ich rešerší vznikla rekonštrukcia príbehu a scenár.

Alibi od krčmára

Film Hancsovszky vďaka podrobnému historickému výskumu odhaľuje mnoho nezodpovedaných otázok, no na všetky sa odpovedať nepodarilo. Jednou z tých najzáhadnejších je, či bombový útok skutočne spáchal Béla Hancsovszky, a ak áno, či mu v tom niekto pomáhal. 

Po množstve domových prehliadok, zastrašovaní tamojších obyvateľov a zadržaní viacerých osôb v Tornali sa totiž Béla Hancsovszky k atentátu sám prihlásil a ku všetkému sa priznal. O niekoľko dní neskôr v dome jeho rodiny vykonali prehliadku a našiel sa aj samopal a rozbuška. Druhým hlavným podozrivým sa stal Bélov mladší brat, sedemnásťročný István a zo spoluúčasti a šírenia fašizmu v Maďarsku zároveň obvinili len štrnásťročného chlapca z Budapešti Ferenca Böhma. 

Okrem Hancsovszkého priznania však niet žiadnych dôkazov, priami svedkovia údajného útočníka neidentifikujú a miestny krčmár mu dokonca poskytuje alibi. Napriek tomu je odsúdený na smrť. 

Materiál určil štýl, aj to bolelo

Keďže rôznorodých dokumentov a písomností o prípade sa pozbieralo veľa, bolo treba priebežne zvažovať, akou formou sa s nimi popasovať. Vznik scenára bol podľa slov režiséra bolestný proces. Pracoval na ňom dva roky za pomoci historikov a ako spoluautorku si prizval dramaturgičku Emese Vargovú z Jókaiho divadla v Komárne. 

Pozbieraný materiál určil štýl a žáner, akým sa tvorivý tím prejavil, pričom tvorcovia stáli aj pred dilemou, ako príbeh rozohrať, aby v ňom zazneli aj mnohé otázniky súvisiace s historickou vernosťou. Napokon mu pripísali podobu hraného dokumentu. Mnohé scény sa nakrúcali na pôvodnom mieste, v Tornali, ale napríklad aj v priestoroch pevnostného systému v Komárne.

Terorista alebo hrdina?

„Neviem, či chcem alebo či vôbec viem film kategorizovať, ide o mix všetkého – klasického dokumentu, hovoriacich hláv, hraných pasáží, akčných scén,“ hovorí režisér o vývoji scenára. „Samotné spisy z archívov sú veľmi zaujímavé, ale sú to len vety na papieri, ktoré na obrazovku nestačia. Vždy, keď sme narazili na tému, ktorú sme nevedeli prerozprávať klasickou formou, siahli sme po iných nástrojoch,“ vysvetľuje.

Historické fakty a ich spracovanie vníma Laczkó iba ako jednu časť príbehu. Podľa neho ide v rovnakej miere o morálnu dilemu, či akt bol alebo nebol teroristickým činom a či Hancsovszkého vôbec môžeme vnímať ako hrdinu. 

„A potom je tu aspekt zabudnutého príbehu, ktorý počas komunizmu nemohol byť zverejnený. Vychádzal som z presvedčenia, že tejto téme sa nebude venovať nikto. Preto som cítil potrebu film natočiť,“ potvrdzuje pre Film.sk.

Od Bratislavy po Budapešť

Dôležitým odkazom podľa neho je, že veci nie sú len čierne a biele, najmä teraz, keď sa veľmi radi vyjadrujeme kategoricky. „Myslím si, že na históriu sa nemôžeme pozerať len selektívne a takpovediac dnešnými okuliarmi. Musíme ju vnímať ako celok spoločenských, kultúrnych a politických interakcií v čase a v priestore. Samozrejme, verím, že každý si v príbehu nájde aj to svoje.“

Základom postavy Bélu Hancsovského sú jeho vyjadrenia a výpovede na polícii a na súdnom pojednávaní. Podľa spisov išlo o veľmi šikovného a inteligentného mladého muža, ktorý vedel po maďarsky, po slovensky aj po francúzsky. Vytvoreniu charakteru predchádzalo množstvo diskusií, najmä o podvedomí a motiváciách postavy. Úlohu napokon režisér zveril mladému talentovanému hercovi Bencemu Héglimu. 

Do ďalších úloh obsadil Petra Oszlíka, Tamása Gála, Fanni Hostomskú, Mila Kráľa a ďalšie zaujímavé, aj menej známe herecké osobnosti. S viacerými pracoval v minulosti na iných projektoch a časť filmového štábu prizval aj z Maďarska. „Nebude to homogénny film, vytvoril sa veľmi zmiešaný tím veľmi skúsených aj menej skúsených ľudí, od Bratislavy cez južné Slovensko až po Budapešť. Postupne sme sa zžili takmer ako rodina,“ približuje atmosféru nakrúcania režisér. 

Pre komunitu, nie pre seba

S každou historickou udalosťou sa viažu individuálne životné skúsenosti, nové poznanie. Keď sa niekto pokúša uprieť slobodu či právo, vždy sa nájde niekto, kto sa pokúsi klásť fatálny odpor. 

Hancsovszky podľa režiséra nekonal racionálne a neodhadol ani dôsledky svojho konania, o to ľahšie sa jeho čin následne spolitizoval. „Sám budúci prezident Gustáv Husák, vtedy ešte len povereník vnútra, sa veľmi angažoval v tom, aby bolo maďarské obyvateľstvo vysídlené z Tornale. Z prerozprávaní vieme, že na miestno verejnom zhromaždení vystúpil s tvrdým protimaďarským prejavom,“ spomína režisér v rozhovore pre denník Paraméter.

Dej filmu nechcel zamerať výlučne na akt atentátu, chcel vykresliť celospoločenskú situáciu, napätie medzi obyvateľstvom a národnosťami v dôsledku meniacich sa hraníc. 

Pripomína, že na pochopenie situácie musíme porozumieť prostrediu a životným podmienkam, v ktorých aktéri žili. Príbeh môže byť dnes podľa neho poučný aj pre mladých, lebo skúma hranice ľudskej slobody a poukazuje aj na univerzálne hodnoty, aby sa podobné príbehy neopakovali.

„Podľa môjho názoru Hancsovszky konal v záujme svojej komunity. Ak atentát naozaj spáchal, pravdepodobne veril, že upriami pozornosť medzinárodného spoločenstva na to, čo sa deje s maďarským obyvateľstvom. Ak atentát nespáchal, tak sa obetoval pre ostatných.“