Záber z filmu Nočný pokoj / Zdroj: CinemArt SK

Zhubná špirála vlastnej paranoje

Písmo: A- | A+

Zahryzne sa do človeka a postupne nahlodáva jeho vnútorný pokoj. Berie si kúsok po kúsku a búra osobnosť. Aj keď zdanlivo človek žije obyčajný naplnený život, pod povrchom to v ňom vrie. Nový česko-slovenský film Nočný pokoj režiséra Michala Hogenauera ukazuje postupný rozklad osobnosti pod náporom strachu a neustáleho napätia.

M. je dobre situovaný muž stredného veku, ktorý počas pracovnej cesty na letisku spozoruje podozrivo vyzerajúceho mladíka tmavej pleti. Zdanlivo bezvýznamná výmena pohľadov a niekoľkých slov však roztočí špirálu nečakaných udalostí. Hrdinu sa postupne začnú zmocňovať strach a paranoja. Vylomené dvere jeho domova sú ďalším jasným dôkazom hroziaceho nebezpečenstva. M. sa snaží vo víre veľkomesta odhaliť svojho prenasledovateľa a zároveň sa pripraviť na možný útok. Jeho plány na obranu ho však vedú do čoraz temnejších situácií.

„Nočný pokoj sa snaží zachytiť a vypestovať neurčitý pocit nebezpečenstva. Strach a patologické obavy z neidentifikovaných, neznámych či dokonca iluzórnych hrozieb prenikajúcich do západnej kultúry a spoločnosti, ktorá sa v skutočnosti obáva straty svojho privilegovaného životného štýlu. Naším cieľom je vykresliť portrét osamelého muža, ktorý podľahne hrôzam, ktoré si sám vykonštruoval. Obraz muža, ktorý sa z obav o budúcnosť spoločnosti sám odcudzí ľudskému spoločenstvu,“ uviedol režisér filmu Michal Hogenauer.

Podľa slovenskej koproducentky Kataríny Krnáčovej hovorí film o tom najhoršom strachu, ktorý môže byť, a to strachu z neznámeho. „Považujem ho za najhorší preto, že takýto strach nepozná limity, nemá žiadne hranice, lebo nemá konkrétnu tvár. Je aplikovateľný na čokoľvek a taktiež môže vzniknúť z čohokoľvek. Má však obrovskú silu, a ako aj náš film ukazuje, dokáže človeka dostať do zhubnej špirály vlastnej paranoje, odkiaľ niekedy už niet návratu,“ hovorí pre Film.sk.

Situácia, v ktorej sa M. ocitá na začiatku filmu, sa v skutočnosti prihodila scenáristovi Václavovi Kadrnkovi, ktorý ju v scenári rozvíja do sugestívnej paranoje. V hlavnej postave, ktorú stvárňuje Pavel Gajdoš, sa po tomto náhodnom incidente stupňuje nedôvera k okoliu. Začína sa to posadnutosťou bezpečnosťou, pokračuje plánom odísť z mesta a končí nákupom veľmi špecifického tovaru. Nič nie je jednoznačné, nepriateľ nemá tvár a pomaly ju stráca aj M.

Ten scenár sme vždy vnímali ako ponornú sondu do duše človeka súčasnosti. Takže skôr než o triler ide o psychologický portrét,“ vysvetlil pre Český rozhlas Václav Kadrnka. „Ale zároveň sme sa s tými žánrami aspoň trochu hrali. Dôležité však je, ako film pôsobí na divákov ako celok,“doplnil ho Hogenauer.Priestor tak dostáva samotný divák a jeho vlastné pocity.

Atmosféru filmu pomáhajú vykresľovať aj lokácie – filmári sa vybrali nakrúcať do menej príjemných oblastí Prahy. „Chceli sme mesto ukázať z jeho temnejšej, špinavšej stránky,“uviedol režisér. Ďalším prvkom v prospech atmosféry je ambientná, elektronická hudba Jakuba Kudláča. „Nočný pokoj je minimalistický slow-burn triler s detektívnymi prvkami a psychologickým pozadím. Oceňujem filmy, ktoré nie sú jasne zakotvené v žánri, ale prestupujú hranice a majú vyššie ambície. Aj ako diváčka vyhľadávam spôsob rozprávania, ktorý ma dokáže prekvapiť, a témy, ktoré priamo ukazujú na neduhy súčasnej spoločnosti a pritom diváka nepoučujú, ale bavia. Verím, že práve toto bude na našom novom koprodukčnom filme to vzácne a atraktívne pre divákov v kinách,“ dodáva Krnáčová.

Okrem Pavla Gajdoša v hlavnej úlohe sa vo vedľajších rolách predstavia Judit Pecháček a Michal Isteník. Nočný pokoj mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Pching-jao v Číne.

Nočný pokoj (Noční klid, r. Michal Hogenauer, Česko/Slovensko, 2023)
Celkový rozpočet filmu: cca 540 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 90 000 eur)
Distribučná premiéra: 5. 12. 2024

Autor:

Záber z filmu Nočný pokoj / Zdroj: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články