Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť.
Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša.
Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu.
Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana.
Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich).
Vtáčiky zvonia na smrť
Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí alebo blížiacich sa hrozieb, signalizátorov orientácie v čase, zvolávateľov veriacich do kostola. Sú ako kovové vtáčiky, neustále upozorňujúce na podstatu situácie. Oznámenie niečej smrti je závažná udalosť, bez ohľadu na spoločensky danú „dôležitosť“ človeka. Tento motív sa ako nejaký mýticky obor, čo čaká a zlovestne sa pripomína za zasneženou horou, vo filme viackrát efektívne zopakuje.
Zvony pre bosých doťahujú do extrémov líniu odhaľovania jemných, nejednoznačných hĺbok histórie, o ktoré sa Barabáš pokúšal v Piesni o sivom holubovi. Tradične by sme Staška a Ondreja pre ich úlohy vo vojne označili za kladných hrdinov a zadržaného nemeckého vojaka za antagonistu. Ibaže v reálnom živote to tak nefunguje. Stašek a Ondrej sa medzi sebou neustále hašteria, až by si nohy i ruky polámali.
Stašek je uvoľnenejší a nejde rigorózne podľa pravidiel ako Ondrej. Ten zase vášnivo verí, že nájdu veliteľstvo štábu, aby preukázali Nemcovi spravodlivosť. Pri tom je poznať, že sa riadi pravidlami, ktoré dávno nemajú pevný zakorenený základ. Ľudské ideály a zákony stratili zmysel a právoplatnosť. Ide už iba o rýdze prežitie. Čo iné ostáva?
Na druhej strane vojny je Hans, naivne zmýšľajúci o svojej úlohe vojaka. Tiež verí v princípy, síce v inej podobe, ale je nimi morálne zaslepený. Silná stránka filmu jednoznačne spočíva v hereckých schopnostiach Ivana Rajniaka a Vlada Müllera a na ich vzájomnej dynamike.
Prečítajte si aj:
Osobnosti – Ivan Rajniak
Foto: SFÚ
Každý niečo stratí
Hlavné posolstvo spočíva v rozklade zastaralých zásad a ošúchaných floskúl, ktorými sa oháňali oficiálne výklady vojny, ale aj reprezentatívne mocnosti počas nej. Barabáš s Bukovčanom sa rozhodli vyslať psychologickú sondu do duší postáv a odkryť pravdu starú ako čas – vojna si nevyberá stranu, nikoho neuprednostňuje, nikoho neušetrí a nikomu nebozkáva zakrvavené ruky. Každý trpí a každý niečo stratí.
Aby sa tvorcovia uistili, že toto posolstvo nebude stratené v preklade, zahrnú do príbehu civilný pohľad bývalej barmanky Verony v podaní poľskej herečky Ewy Krzyżewskej. Jej prítomnosť pôsobí najskôr prekvapujúco, možno aj trochu „od veci“. Verona však významne posúva dej od smrtiacej zimy k vrúcnemu objatiu a ku štipke nádeje. Prináša do filmu inú, relevantnú perspektívu toho, ako vojna dokáže hocikoho postihnúť. Bez jej postavy by v príbehu chýbala.
Staromilská kvalita
O hudobnú stránku sa postaral Zdeněk Liška a jeho prínos sa nesie v duchu orchestrálnej alebo barokovej čembalovej hudby. Prináša staromilskú kvalitu a takmer v kontrapunkte voči vážnemu zobrazeniu situácií ukazuje, že toto všetko je divadlo, hra zosmiešňujúca hrajúcich aktérov. Podtrhuje tým absurdnosť vojny, najmä keď sa odohrá dramaticky vypätá situácia.
Čembalo má vo svojej náture ostrejší tón, nedoznieva tak ako klavír, počujeme ho iba v danom momente nasleduje rázne ticho, podobné ako po streľbe. Zároveň tým autor hudby zdôrazňuje prchavosť života v kontexte veľkých dejín. V zvukovej stope sa nachádzajú aj elektronické ruchy, pôsobia vleklo a ťahavo, ale aj ponuro a temne, naznačujúc prichádzajúcu smrť.
Atmosféru dolaďuje zasadenie deja do lokácie nešpecifikovaných zasnežených hôr. Vďaka snímaniu kamery Vincenta Rosinca fungujú ako nezainteresovaní svedkovia v úzadí. Mlčky pozorujú dianie postáv, zároveň sú neustálou pripomienkou ich duševnej prázdnoty a stratených ideálov.
Premena medziľudských vzťahov
Zvony pre bosých by sa dali vnímať ako film o medziľudských vzťahoch a ich postupných premenách. V existenčných situáciách, keď sú ľudia oprostení od všetkých ilúzií, musia dbať na myšlienku ďalšieho prežitého dňa a čistú biologickú potrebu spolužitia. Film vďaka tomu ukazuje komplexný prerod všetkých štyroch postáv. Začínajú pevne s vlastnou ideou o vojne a postupne sa ich rozmer videnia a vnímania sveta mení, komplikuje.
Zvony pre bosých sú ako snehová vločka v horách, vykryštalizovaná svojou úprimnosťou, najmä potom, ako sa v 70. rokoch začala éra normalizácie, s ktorou sa vrátilo zobrazenie „oficiálnej“ histórie druhej svetovej vojny a odboja. Film je vo svojom prevedení chladný a nemilosrdný ako zasnežená hora, ale má o to cennejšie miesto v dejinách slovenskej kinematografie.
