Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana.
Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť.
Nechá sa viesť, desiť aj dojímať
V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť.
Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské kino“. Lenže mňa v celej Truffautovej tvorbe baví jeho „ženský gén“. A je aj v mojom obľúbenom Poslednom metre.
Vždy to príde
V podstate som diváčka, ktorá sa nechá viesť, desiť i dojímať, pátram po príbehu, po spôsobe jeho zobrazenia. A ak je na konci katarzia, všetko spojí do emočného oblúka a znepokojí ma to, tak potom dlho neviem zaspať a chcem sa o tom rozprávať. Príkladom takéhoto filmu je pre mňa Hanekeho Biela stužka. Videla som ju v rámci romantického rande a celý večer sa zvrtol na jeden z najkrajších a najdlhších rozhovorov v mojom živote o ľudských povahách a o tom, z čoho sa vlastne zrodil nacizmus.
Najdesivejšou stránkou nacizmu a fašizmu je podľa mňa jeho zverstvo pretavené do šoa. Je mnoho filmov, ktoré o ňom hovoria. Keď som však videla Saulovho syna Lászlóa Nemesa, nakrúteného spôsobom zbesilého survival campu, mala som taký intenzívny a autentický zážitok, akoby som bola jedným z tých vylúčených, peklom ideológie odsúdených ľudí na splynovanie. Miera permanentného ohrozenia je natoľko intenzívna, že
