Alexandra Strelingera som prvýkrát stretol na prijímacích skúškach na štúdium dokumentárneho filmu na VŠMU. Tam som prvýkrát videl ten jeho charakteristický výraz. Vždy, keď sa mu niečo páčilo, začali mu žiariť oči a podvedome sa stále viac usmieval.

Keby nebolo jeho, určite by ma na školu nezobrali. Najmä keď som na otázku Martina Slivku, prečo na mojich záberoch nie sú žiadni ľudia, odpovedal, že ich nenávidím a nezaslúžia si, aby boli na mojich fotkách. Vtedy celá komisia na sekundu zmeravela a na otázku ďalšieho z členov, že čo chcem teda robiť na katedre dokumentárneho filmu, Strelinger za mňa so svojím typickým ohňom v očiach a chlapčenským úsmevom odpovedal: „Ale on nemusí točiť filmy o ľuďoch, môže točiť prírodopisné či experimentálne filmy.“ Dnes viem, že keby nebolo jeho, určite by som nebol tým, kým som. A zrejme by ani nikdy nedošlo k môjmu vnútornému prerodu, keď som sa napriek počiatočnej nenávisti k ľuďom, začal živiť ich portrétovaním.

Domnievam sa, že Strelinger vo mne videl skôr kameramana dokumentov než režiséra alebo skôr než ja vytušil, že skončím ako fotograf a na film a dianie okolo neho sa budem pozerať cez fotoaparát. On sám bol nielen kameramanom, ale aj vynikajúcim fotografom a zo svojej povahy miloval dokumentárnu fotografiu. Nemal rád pozlátko, mal rád život so všetkými chybami a nedostatkami. Úlohu fotografa videl v zachytávaní a ukazovaní života takého, aký naozaj je, aby sa na základe tohto svedectva mohlo ľudstvo meniť svet k lepšiemu. Bol to veľkým humanista. Ako východisko všetkého nášho snaženia nám vždy odporúčal stálu výstavu fotografií The Family of Man v Luxembursku. Vždy nám pritom prízvukoval, že naša práca má smerovať k tomu, aby aj na základe nej bol svet krajší, ľudskejší a aby sme mohli už navždy žiť bez chudoby a vojen.

Dobrý fotograf či kameraman bol podľa Strelingera ten, čo do diania vstupoval len minimálne a vedel si poradiť s každou situáciou. Naučil nás, čo robiť, aby sme vedeli odovzdať čo najlepší možný výsledok nielen vtedy, keď všetko klape a je krásne, ale najmä vtedy, keď nič nie je k dispozícii. Keď sa nedarí, keď je zlé svetlo, keď prší… Pretože dobrý fotograf nie je ten, kto nafotí krásnu snímku vtedy, keď sú podmienky ideálne, kvalitný fotograf sa ukáže vtedy, keď okolnosti idú proti nemu a nič nefunguje. Ukazoval nám, že také snímky dokázal nafotiť napríklad Robert Capa, keď po ňom strieľali alebo bol v prvej línii vyloďovania v Normandii v Deň D.

Pamätám si, ako sme čakali pred každou hodinou s ním tam kdesi v útrobách starej budovy na Ventúrskej ulici na druhom poschodí zadnej časti bez okien. Ako sme tam sedeli a tešili sa na ďalšie rozprávanie o záberoch ktoré sme za posledný týždeň nafotili. Aj sme sa tešili, aj sme sa trochu báli. Aspoň ja som to tak vždy cítil. Lebo hodnotenie prác s ním bola nielen veľká zábava, ale aj veľký stres. Vždy bol milý, úprimný, no aj prísny. Vždy nás najprv nechal sa v tom vykúpať samých. Práce sme si hodnotili navzájom, potom prišla dlhá diskusia a až na záver nám povedal svoje hodnotenie. A to už sme po celý čas videli podľa jeho plamienkov v očiach a jeho až detsky úprimnom chlapčenskom uchechtávaní, ako na tom sme. Najhoršie bolo, ak naše fotografie prešiel bez slova. Vtedy sme vedeli, že sme niečo neurobili dobre alebo že sme odovzdali niečo, čo nezodpovedá jeho očakávaniam od nás. Vždy na záver hodiny sa išlo pred učebňu na cigaretu a tam hodnotenie prechádzalo do voľnej diskusie.

Dalo sa s ním nekonečne dlho rozprávať. Bol veľmi inšpiratívny, mal zvláštny druh humoru a vedel byť až nepríjemne úprimný, no vždy pravdivý a bez zbytočných slov. Pamätám si, a nie som sám, ako nám vedel povedať rovno do očí: „Tvoja práca bola najlepšia zo všetkých, dávam ti ju za tri.“ A keď sa človek z toho spamätal a opýtal sa, prečo dostal najhoršiu známku zo všetkých napriek tomu, že si vypočul najlepšie hodnotenie, Strelinger len stroho odpovedal: „Bolo to skvelé, ale od teba som očakával oveľa viac.“ Tak nám vedel v krátkosti dať pochvalu a riadnu facku zároveň. To nás potom veľmi dlho mrzelo.

Raz som mu ukazoval prvý zostrih jedného z mojich ročníkových filmov, keď sme sedeli v strižni s kameramanom Norbertom Hudecom, tiež jeho žiakom, a opýtal som sa ho, čo si o tom myslí. Chytil nás obidvoch za ruku a vyviedol nás von zapáliť si. Tam sme chvíľu len tak mlčky stáli a fajčili, až sa nakoniec na nás pozrel a povedal: „Chlapci, ja tomu už veľmi nerozumiem, som na to už príliš starý, ale je to skvelé, pokračujte v tom.“ A to bol presne on. Tak, ako bol vždy za každých okolností otvorený, úprimný a priamy k nám, taký vedel byť aj k sebe.

Potom jedného dňa ukončil pedagogickú činnosť, odsťahoval sa do Prahy a my sme s ním ostali už iba v telefonickom či poštovom, neskôr len v mailovom kontakte. Vždy keď mal nejakú výstavu alebo pri inej príležitosti zavítal do Bratislavy, snažili sme sa dať dohromady a stretnúť sa s ním. Jedného dňa, aby sa to jednoduchšie organizovalo, založil dokumentarista Marek Kuboš skupinu a nazval ju Strelingerovci. A to je podľa mňa potvrdenie toho, akým bol skvelým pedagógom, a uznanie, že svojou prítomnosťou na škole ovplyvnil veľa tvorcov naprieč generáciami.