Aj v Taliansku napádajú intelektuálov a dochádza k polemikám, ale politik si nemôže dovoliť na niekoho osobne ukazovať prstom. Takú skúsenosť má Barbora Bobulová. Úspešná herečka zo Slovenska, ktorú si talianska kinematografia zamilovala už pred niekoľkými desiatkami rokov, pricestovala v týchto dňoch na Slovensko, kde jej vzdáva hold tohtoročný festival talianskeho filmu Cinevitaj. Premieta najlepšie filmy, v ktorých účinkuje. Hoci na Slovensko sa rada vracia, stav spoločnosti nepovažuje za dobrý. Podobný pocit ju skľučuje, keď sa rozhliadne všade do sveta. Preto pripomína, že jediná cesta k lepšiemu životu vedie cez rešpekt a pevné mosty medzi nami.
Túžili ste ako dieťa vidieť Taliansko?
Akosi ma tam život nasmeroval už v detstve. Mala som už vtedy za sebou prvé nakrúcanie v dvanástich a potom som ako štrnásťročná natočila prvý celovečerný film Vlakári, s ktorým sme v tom čase vycestovali na festival detských filmov do talianskeho Giffoni. Keďže som bola dosť snaživé dieťa, veľmi som sa chcela učiť aj nejaký cudzí jazyk. Povedala som to mame. Ona v tom mala hneď jasno: veď sa uč taliančinu, Taliani majú nádhernú kinematografiu! A mne nebolo viac treba. Veľmi sa mi cestou zapáčilo to krásne buon giorno, ciao, ciao bella, bellissima…
Takže ste mali silnú motiváciu.
Ako každá mama, chcela ma usmerniť. Samej by mi učenie taliančiny nenapadlo. Takže keď ma postrčila, išla som rovno do knižnice a požičala som si učebnicu taliančiny pre samoukov. Doteraz mám takú doma.
Boli ste snaživá aj preto, že ste najmladšou z troch sestier?
V rodine si zo mňa trošku robili aj žarty, otec mi stále hovoril, ty si taký rarášek. Nebola som plánované dieťa, skôr dieťa nečakanej náhody. Mama sa proti tehotenstvu síce aj chránila, ale predsa sa zadarilo. Možno preto vo mne rástlo úsilie niečo dokázať, potvrdiť, že si zaslúžim byť na tomto svete. So sestrami som sa neporovnávala, mali úplne iné záujmy, neinklinovali k herectvu. Ja som sa rada predvádzala, v škole aj v rodinných kruhoch. Recitovala som, rada som zabávala spoločnosť, stále som dakoho napodobňovala. Keď bol nejaký sviatok, vždy ma volali, Barborka, poď nám zahrať nejakú scénku. Najradšej som mala tie s Vladimírom Menšíkom, vedela som ich naspamäť.
Ako vám bolo na festivale v Giffoni za čias bývalého režimu?
Pozvali nás tam ako hlavných hrdinov filmu spolu s Jaroslavom Šmídom. Bol s nami aj režisér Juraj Lihosit. Keďže sme cestovali za železnú oponu, vybavovali mi diplomatický pas. Išli sme vlakom z Viedne a mali sme aj tlmočníčku. Prestupovali sme v Ríme. Prvý a obrovský šok som zažila, keď som tam vystúpila na hlavnej stanici Termini. Po prvý raz v živote som videla žobrákov a táto spomienka mi veľmi utkvela v pamäti. Vtedy som si myslela, že náš svet je lepší, lebo u nás žobráci a ľudia bez domova nie sú. Nemohla som to ako dieťa vidieť inak. Zároveň sa mi ten iný svet zdal veľmi dynamický, priam chaotický, ale aj nesmierne farebný. Fascinoval ma. Vtedy by mi však ani náhodou nenapadlo, že na hlavnej stanici Termini raz budem pravidelne sadať na vlaky, ktoré ma budú prevážať po Taliansku, a už vôbec nie, že Rím sa stane mojím domovom.
Krátko nato padol u nás režim. Ako ovplyvní taká udalosť život pätnásťročného dieťaťa?
Študovala som vtedy na gymnáziu vo Vrútkach. Pamätám si, že sme všetci doma sledovali dianie v televízii a zaujímalo ma to. Potom si spomínam, že nám rodičia solidárni s revolúciou pripínali trikolóry, s ktorými sme išli do školy. Už neviem, kto bol v triede prvý, ale som hrdá, že aj moji rodičia mali tú odvahu. V Prahe a v Bratislave to bolo určite dynamickejšie. V malom meste majú ľudia asi väčší strach, preto prebiehajú revolúcie vo veľkých mestách.
Ale o to dôležitejšie je, keď sa ľudia v malých mestách k revolúcii pripoja. Oceňujete, že vás rodičia takto viedli?
Nikdy neboli v komunistickej strane, no nevychovávali ma tak, aby som sa cítila ako Johanka z Arcu. Nemám revolučné sklony. Ale možno aj to, že človek sa v istú chvíľu zbalí a odíde, je istý revolučný akt.
Vy ste sa takto zbalili hneď po skončení VŠMU a odišli ste do Talianska. Mohli ste, hranice už boli otvorené. Ako sa k tomu rodičia stavali?
Nikdy mi nebránili v mojich iniciatívach. A pritom práve spomínaný film Vlakári vyvolal medzi ľuďmi v ich okolí pohoršenie. Je to krehký ľúbostný príbeh dvoch tínedžerov, pubertálna láska. A ako pätnásťročná tam odhaľujem kúsok prsa. Pamätám si, že keď šiel film do kín, začali sa množiť anonymné telefonáty. Moji rodičia si v nich vypočuli, že ich dcéra je prostitútka a vyzlieka sa vo filmoch. Našťastie, boli v tomto chápaví a nad vecou. Skôr oni upokojovali mňa a prízvukovali, aby som si na takéto veci jednoducho zvykla, lebo vždy to odniekiaľ príde. Ľudia dokážu byť zlomyseľní.
Nechýbali vám v Taliansku rodičia?
Nebolo to jednoduché, ale vždy som cítila, že mi rodičia dôverovali. Nešla som do úplne neznámeho sveta, mala som za sebou už dva filmy natočené v Taliansku. Ale fakt je, že v tom čase som nemala ani mobilný telefón. Len raz za pár dní som šla do telefónnej búdky, z ktorej sa dali robiť medzinárodné hovory, a zavolala som domov, že žijem a všetko je v poriadku. Pod krídla si ma vzala agentka a stala sa mojou druhou mamou. Ako keby si ma adoptovala, naozaj sa o mňa starala. Zároveň som začala žiť s jedným hercom. Oni dvaja sa stali mojimi opornými bodmi.
Rodičia vám radili, aby ste si zvykli, že ľudia vedia byť zlí. Išlo to?
Pravdu povediac, nechcela som si na to zvykať, možno aj preto som si v duchu hovorila, nechcem zostať na Slovensku, bude lepšie ísť tam, kde sa takéto veci nestávajú.
A to sa vám odchodom potvrdilo?
Myslím, že áno. Niežeby inde nečíhal bulvár, lebo ten je všade, ale vo svete som sa rýchlejšie naučila nezaťažovať sa hlúpymi rečami. Samozrejme, neviem si vysvetliť, prečo ľudí priťahuje spôsob rozmýšľania, v ktorom sa baží po senzácii, aj keď ide o bludy. Zvláštna črta. Hovorí to veľa o povrchnosti.
Váš prvý film na talianskej pôde sa volal Infiltrato. Príznačný názov, infiltrovali ste sa do talianskej kinematografie. Ako to celé prebiehalo?
Vtedy som už mala isté základy taliančiny, takže na kastingu som vedela zašveholiť buon giorno a tak. Pamätám si, že odo mňa chceli, aby som im niečo zahrala, a ja som tam zahrala Shakespearov monológ Júlie, lebo v tom čase som ju práve stvárňovala v Slovenskom národnom divadle. Na základe toho si ma vybrali. Vtedy som po prvý raz letela sama do Ríma.
Vnímate to dnes ako šťastie?
Je v tom určite aj kus šťastia. Myslím, že herectvo je aj o tom, na koho natrafíte v správnom čase a na správnom mieste. Samozrejme, treba k tomu kus talentu, trpezlivosti, húževnatosti. Ako šťastie vnímam napríklad to, že práve na nakrúcaní prvého filmu som stretla moju taliansku agentku a získala agentúru, ktorá ma zastrešila a mohla som v Taliansku ďalej pracovať. Vďaka tomu ma potom zavolali do filmu Princ Homburský. Nakrúcal ho Marco Bellocchio, jeden z najuznávanejších talianskych režisérov. Priznám sa, vtedy som ani nevedela, kto to je.
Ako ste reagovali, keď sa ozvali?
Hovorila som si, preboha, ako to poviem mojim spolužiakom? Sklamem ich a budú to chápať ako zradu. Mali sme totiž naštudovanú veľmi krásnu školskú inscenáciu Fernando Krapp mi napísal list v réžii Doda Gombára. Veľa sme s ňou cestovali do zahraničia. Keď ma zavolali do Ríma na konkurz, práve sme mali hrať niekde vo Francúzsku. Vnútorne som sa už pripravila, že do Talianska nepôjdem, ale rozhodla som sa ešte ísť za naším dekanom Milanom Čorbom. Mala som ho veľmi rada, bol to úžasný človek a zostali mi naňho krásne spomienky. Hovorím mu, mám takýto problém, neviem, čo robiť. A on okamžite vyhŕkol – čo to hovoríte, Barbora, že nejdete do Ríma? Vy ste sa zbláznili, vy neviete, kto je Marco Bellocchio? Neopovážte sa tam neísť! Spolužiakom to predsa vysvetlíte, pochopia to. Keby boli na vašom mieste, tiež by neváhali. Nakoniec to dopadlo tak, že som stihla ísť na konkurz a odtiaľ som letela rovno na predstavenie do Francúzska. Myslím, že keby ma Milan Čorba vtedy nepovzbudil, nešla by som do Talianska.
Keď ste sa usadili, hrali ste tam aj v divadle?
Spočiatku ma intenzívne vtiahlo aj divadlo, hrala som Dostojevského Krotkú v réžii uznávaného Gabriela Laviu. Mala som vtedy ešte pomerne silný akcent, ale režisérovi to neprekážalo. Bral to tak, že Dostojevskému slovanský prízvuk neublíži, práve naopak.
Páčilo sa vám to?
Nebolo to repertoárové divadlo, fungovalo tak ako mnoho iných divadiel v Taliansku. Hru sme naskúšali a potom sa hrala tri mesiace každý boží večer. Bolo to veľmi náročné, v prípade úspešnej hry mohlo turné bežne trvať aj šesť, dokonca deväť mesiacov. Predstavte si tú istú hru každý deň, k tomu kočovanie, cestovanie od Turína až po Sicíliu. Takýto režim sa nedal prepojiť s nakrúcaním. Navyše, herci sa v jednotlivých žánroch a druhoch kategorizovali. O tom som spočiatku nevedela.
Čo to presne znamenalo?
Hercov delili na filmových, divadelných a televíznych a obsadzovali ich iba v jednej z týchto kategórií. Tých, čo robili televízne projekty, nebrali do filmov. Televízna tvorba sa vtedy brala za podradnejšiu. Dnes, v čase streamovacích platforiem, je to už inak.
Ste si vždy istá, že vstupujete do projektu so správnymi ľuďmi a že sa viete za seba a zaň postaviť?
Priznám sa, nie som si vždy istá. Spolupracovala som napríklad na viacerých debutových filmoch, to býva vždy krok do neznáma. Na rozdiel od divadla, kde som mala oveľa silnejší pocit, že ako herečka ovplyvňujem výsledok, vo filme to tak necítim, hoci chcem podať perfektný výkon. Je to do veľkej miery aj otázka dobrého scenára. A tých je naozaj málo. V poslednom období sa v Taliansku píšu pomerne povrchné scenáre. Herci si musia veľmi často upravovať dialógy, pretože im nesedia. Nájsť dobrý text je veľmi vzácne.
Kedy ste naposledy držali v rukách dobrý scenár?
