Andrej Mojžiš vo filme Drak sa vracia. Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský, Milan Švehlík
Písmo: A- | A+

Slovenský herec Andrej Mojžiš desaťročia pôsobil v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského, kam nastúpil na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Okrem divadelných dosiek svoj herecký talent preniesol aj na plátna kín či televízne obrazovky. Narodil sa 16. októbra pred 100 rokmi v Kremnici. Zomrel vo veku 94 rokov 4. februára 2020 vo Zvolene.

Neprehrával, neexhiboval

Vďaka svojmu prirodzenému hereckému prejavu a vnútornému šarmu si Andrej Mojžiš dokázal získať rešpekt režisérov i divákov v rôznych filmových žánroch. Jeho filmová kariéra sa začala už v šesťdesiatych rokoch, keď sa objavil v jednej z vedľajších postáv v dnes už kultovom filme Drak sa vracia (1967) režiséra Eduarda Grečnera. Hoci nešlo o úlohu hlavného hrdinu, Mojžiš dokázal aj na malom priestore zaujať civilným prejavom. Táto črta sa stala dôležitou a veľmi podstatnou počas celej jeho ďalšej hereckej kariéry.

Ďalšia tvorba sa v prípade Mojžiša niesla najmä v historickej a folklórnej línii. Objavil sa vo filmoch ako Očovské pastorále (r. Jozef Zachar, 1973) či Sebechlebskí hudci (r. Jozef Zachar, 1975). Spolupracoval aj s režisérom Martinom Ťapákom. Často stvárňoval dedinských múdrych mužov alebo duchovne založené postavy. Vo filme Let asfaltového holuba (r. Vladimír Balco, 1990) si zahral dekana.

Jeho prejav bol vždy ukotvený v autentickosti – nikdy neprehrával, neexhiboval, ale staval na sile slova, presne modelovanej emócii a prirodzenom rytme. To mu umožnilo pôsobiť dôveryhodne v rolách, ktoré si vyžadovali vážnosť, autoritu, ale aj tichú empatiu.

V očiach má vpísané všetky tie hrôzy

K Mojžišovým významným filmovým úlohám patrí postava Metodeja v obľúbenej detskej rozprávke Sokoliar Tomáš (r. Václav Vorlíček, 2000). Jeho múdre slová a pohladenie správne nasmerujú v ďalšom vývoji jeho dve vnúčatá. Dobrosrdečnosť niekedy prechádza až do naivity, ktorá sa do istej miery dá pochopiť. Tento filmový príbeh mu umožnil znovu predviesť svoju silu minimalistického herectva a pripomenúť sa mladším generáciám divákov. Ešte neskôr sa objavil aj vo filme Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), dráme z obdobia holokaustu, ktorá bola inšpirovaná skutočnými udalosťami. Andrej Mojžiš tu opätovne potvrdil, že jeho nespochybniteľný talent je prítomný aj vo vyššom veku. Stále ponúka veľmi presvedčivý výkon a prejav. V očiach má vpísané všetky tie hrôzy, ktoré jeho filmová postava prežila.

Okrem filmov sa Andrej Mojžiš pravidelne objavoval aj v televíznych inscenáciách a rozprávkach. V 70. a 80. rokoch bol súčasťou mnohých televíznych dramatizácií diel klasickej slovenskej i svetovej literatúry. Diváci si ho pamätajú z inscenácií na obrazovkách ako dôstojného otca, kňaza, sudcu alebo staršieho vzdelanca.

Pokojný prejav a presná dikcia

Jeho hlas a pokojný prejav a presná dikcia boli zároveň častým sprievodcom rozhlasových hier a literárnych pásiem. Najmä spolupráca s Banskobystrickým rozhlasovým štúdiom bola pre neho dôležitou súčasťou tvorivého života, a to aj v časoch, keď už na divadelných doskách vystupoval len sporadicky. Aj keď nikdy netúžil po filmovej sláve a väčšinu svojho profesionálneho života zasvätil regionálnemu divadlu, jeho filmové a televízne postavy majú trvalé miesto v pamäti slovenských divákov. Mojžiš bol hercom, ktorý nepotreboval titulné role, aby zaujal. Dokázal vnášať ľudskosť a hĺbku aj do zdanlivo malých postáv. Vďaka svojej civilnosti, vnútornej kultivovanosti a hereckej pokore sa stal ideálnym predstaviteľom postáv, ktoré vyžarovali rešpekt, múdrosť a tichú autoritu.

Jeho filmové a televízne výkony patria k tým, ktoré nestrácajú na výpovednej hodnote ani dnes. Andrej Mojžiš tak zostáva dôkazom, že aj herec pôsobiaci prevažne v jednom regióne môže zanechať stopu v národnej kinematografii.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Miroslav Ulman, publicista, odborník z Audiovizuálneho informačného centra SFÚ. Foto: Miro Nôta

rozhovor Miroslav Ulman

Filmový publicista Miroslav Ulman dodnes opatruje notes plný filmov, ktoré túžil za totality vidieť. Kedysi dokonca musel skladať skúšky, aby sa mohol stať členom filmového klubu. Dnes ho teší, že objavuje, čo všetko robia obce pre to, aby si ľudia aj v najzabudnutejšej dedine mohli pozrieť film. Ako výskumník v bielom plášti začínal v Závodoch ťažkého strojárstva za čias, keď jeden počítač zaberal celú miestnosť. Osud však chcel, aby sa začal venovať filmu a zhromažďovaniu podkladov, ktoré s ním súvisia. Preto platí, že keď vám niekde taký údaj chýba, pokojne sa naňho obráťte. Dnes sa jeho obrovský archív informácií síce zmestí do mobilu, no o to väčší priestor potrebuje pre svoju zbierku kníh, časopisov, bulletinov, platní a všelijakých iných trofejí, bez ktorých si život nevie predstaviť. Miroslav Ulman je skrátka zberateľ a funguje aj ako živá encyklopédia. Zamyslí sa, spomenie si, zavŕta sa do archívov, vyhľadá, zistí, sprostredkuje. Niekoľko desiatok rokov spracúva štatistiky o všetkom, čo sa v domácej aj zahraničnej audiovízii na Slovensku šuchne. Človek by neveril, že k tomu všetkému ho priviedli šport a kybernetika. Ako filmový publicista a redaktor viacerých filmových časopisov stihol popri tom prebrázdiť mnohé európske filmové festivaly a viesť rozhovory so svetovými hviezdami filmového plátna, na ktoré sa nezabúda. Kedy ste sa stali takým...
Metamorfóza vlákna Záber z filmu Metamorfóza vlákna. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Údery aj pohladenia

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Martina Slivku Metamorfóza vlákna (1968) poetikou nadväzuje na autorov predošlý film Voda a práca (1963), no odkazuje aj na ďalšie populárno-vedecké filmy. Od mučenia k nehe Metamorfóza vlákna je sprvu dramatický proces. Suché, buničité rastliny podstupujú mučenie – bitie, lámanie, mlátenie, česanie železnými ostňami, trhanie či šľahanie povrazom. Hudba Ilju Zeljenku akoby chcela bolestivosť týchto úkonov ešte zdôrazniť, priam až ritualizovať. Rytmizuje ich bubon a sláčikové pizzicatá. Xylofón napokon každý pohyb premení na divo rozbehnutý stroj. No výsledkom je hebkosť: na žrdi na priedomí visí rad plavých copov, jemne zvlnených a pripravených na ďalšie spracovanie. Husle už iba jemne kvília. Ľudské ruky jednotlivé vlasy slabým trhnutím oddeľujú a ukladajú ich na drevený klát. Po bolesti prichádza okamih nehy. Z kúdele jemných kučeravých chĺpkov na praslici prsty vykrútia nitku. Zaslúži si bozk. Naozaj: ženské pery nitku nepatrne zvlhčia. Hudba je teraz ešte ilustratívnejšia ako pri predošlom mučení: ozve sa harfa. Nie každé vlákno má však toľko šťastia ako tenká niť. Hrubšie povrazy sa uťahujú pevne, tie najhrubšie spletá dohromady povraznícky...
Sára Chripáková a Jozef Pantlikáš vo filme Potopa režiséra Martina Gondu. Foto: SilverArt

Potopa je slovenským kandidátom na Oscara

V prostredí slovenskej kinematografie bude 99. ročník Oscarov – prestížnej ceny Akadémie filmových umení a vied – príležitosťou pre film Potopa. Drámu Potopa režiséra Martina Gondu posiela ako kandidáta v súťažnej kategórii Najlepší medzinárodný film členstvo Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Rovnako ako v roku 2025, aj toho roku členstvo SFTA vyberalo spomedzi 5 hraných filmov. Na snímke, ktorá tohto roku získala aj najviac ocenení Slnko v sieti (6) za rok 2025, sa zhodla nadpolovičná väčšina filmárskej obce. „Film Potopa je naozaj výnimočné dielo slovenskej audiovizuálnej tvorby. Nielen svojím umeleckým spracovaním, ale aj témou. Tá je síce lokálne ukotvená, no zároveň má výrazný hodnotový presah, ktorý jej dáva univerzálny rozmer. Veď s núteným vysťahovaním jednotlivcov či spoločenstiev sa ľudstvo stretáva naprieč dejinami aj teritóriami. Film tak má výrazné šance osloviť medzinárodné publikum, čo je dôležitý aspekt nášho výberu. Veríme, že aj americká Akadémia filmových umení a vied pozitívne ocení kreatívnu kvalitu tohto diela a jeho tému, ktorá je vo svete stále aktuálna,‟ povedal Martin Šmatlák, viceprezident Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Prečítajte si aj rozhovor s Martinom Gondom, režisérom filmu Potopa:Starinská nádrž napája celý východ, len nie susednú dedinu Foto: Miro Nôta Slovensko súčasťou už tridsaťkrát Udeľovanie Oscarov prebehne 14. marca 2027. Bude to...
Zobraziť všetky články