Andrej Mojžiš vo filme Drak sa vracia. Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský, Milan Švehlík
Písmo: A- | A+

Slovenský herec Andrej Mojžiš desaťročia pôsobil v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského, kam nastúpil na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Okrem divadelných dosiek svoj herecký talent preniesol aj na plátna kín či televízne obrazovky. Narodil sa 16. októbra pred 100 rokmi v Kremnici. Zomrel vo veku 94 rokov 4. februára 2020 vo Zvolene.

Neprehrával, neexhiboval

Vďaka svojmu prirodzenému hereckému prejavu a vnútornému šarmu si Andrej Mojžiš dokázal získať rešpekt režisérov i divákov v rôznych filmových žánroch. Jeho filmová kariéra sa začala už v šesťdesiatych rokoch, keď sa objavil v jednej z vedľajších postáv v dnes už kultovom filme Drak sa vracia (1967) režiséra Eduarda Grečnera. Hoci nešlo o úlohu hlavného hrdinu, Mojžiš dokázal aj na malom priestore zaujať civilným prejavom. Táto črta sa stala dôležitou a veľmi podstatnou počas celej jeho ďalšej hereckej kariéry.

Ďalšia tvorba sa v prípade Mojžiša niesla najmä v historickej a folklórnej línii. Objavil sa vo filmoch ako Očovské pastorále (r. Jozef Zachar, 1973) či Sebechlebskí hudci (r. Jozef Zachar, 1975). Spolupracoval aj s režisérom Martinom Ťapákom. Často stvárňoval dedinských múdrych mužov alebo duchovne založené postavy. Vo filme Let asfaltového holuba (r. Vladimír Balco, 1990) si zahral dekana.

Jeho prejav bol vždy ukotvený v autentickosti – nikdy neprehrával, neexhiboval, ale staval na sile slova, presne modelovanej emócii a prirodzenom rytme. To mu umožnilo pôsobiť dôveryhodne v rolách, ktoré si vyžadovali vážnosť, autoritu, ale aj tichú empatiu.

V očiach má vpísané všetky tie hrôzy

K Mojžišovým významným filmovým úlohám patrí postava Metodeja v obľúbenej detskej rozprávke Sokoliar Tomáš (r. Václav Vorlíček, 2000). Jeho múdre slová a pohladenie správne nasmerujú v ďalšom vývoji jeho dve vnúčatá. Dobrosrdečnosť niekedy prechádza až do naivity, ktorá sa do istej miery dá pochopiť. Tento filmový príbeh mu umožnil znovu predviesť svoju silu minimalistického herectva a pripomenúť sa mladším generáciám divákov. Ešte neskôr sa objavil aj vo filme Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), dráme z obdobia holokaustu, ktorá bola inšpirovaná skutočnými udalosťami. Andrej Mojžiš tu opätovne potvrdil, že jeho nespochybniteľný talent je prítomný aj vo vyššom veku. Stále ponúka veľmi presvedčivý výkon a prejav. V očiach má vpísané všetky tie hrôzy, ktoré jeho filmová postava prežila.

Okrem filmov sa Andrej Mojžiš pravidelne objavoval aj v televíznych inscenáciách a rozprávkach. V 70. a 80. rokoch bol súčasťou mnohých televíznych dramatizácií diel klasickej slovenskej i svetovej literatúry. Diváci si ho pamätajú z inscenácií na obrazovkách ako dôstojného otca, kňaza, sudcu alebo staršieho vzdelanca.

Pokojný prejav a presná dikcia

Jeho hlas a pokojný prejav a presná dikcia boli zároveň častým sprievodcom rozhlasových hier a literárnych pásiem. Najmä spolupráca s Banskobystrickým rozhlasovým štúdiom bola pre neho dôležitou súčasťou tvorivého života, a to aj v časoch, keď už na divadelných doskách vystupoval len sporadicky. Aj keď nikdy netúžil po filmovej sláve a väčšinu svojho profesionálneho života zasvätil regionálnemu divadlu, jeho filmové a televízne postavy majú trvalé miesto v pamäti slovenských divákov. Mojžiš bol hercom, ktorý nepotreboval titulné role, aby zaujal. Dokázal vnášať ľudskosť a hĺbku aj do zdanlivo malých postáv. Vďaka svojej civilnosti, vnútornej kultivovanosti a hereckej pokore sa stal ideálnym predstaviteľom postáv, ktoré vyžarovali rešpekt, múdrosť a tichú autoritu.

Jeho filmové a televízne výkony patria k tým, ktoré nestrácajú na výpovednej hodnote ani dnes. Andrej Mojžiš tak zostáva dôkazom, že aj herec pôsobiaci prevažne v jednom regióne môže zanechať stopu v národnej kinematografii.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia pod vedením Tomáša Danaya. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým táto partia neodišla na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články