Andrej Mojžiš vo filme Drak sa vracia. Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský, Milan Švehlík
Písmo: A- | A+

Slovenský herec Andrej Mojžiš desaťročia pôsobil v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského, kam nastúpil na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Okrem divadelných dosiek svoj herecký talent preniesol aj na plátna kín či televízne obrazovky. Narodil sa 16. októbra pred 100 rokmi v Kremnici. Zomrel vo veku 94 rokov 4. februára 2020 vo Zvolene.

Neprehrával, neexhiboval

Vďaka svojmu prirodzenému hereckému prejavu a vnútornému šarmu si Andrej Mojžiš dokázal získať rešpekt režisérov i divákov v rôznych filmových žánroch. Jeho filmová kariéra sa začala už v šesťdesiatych rokoch, keď sa objavil v jednej z vedľajších postáv v dnes už kultovom filme Drak sa vracia (1967) režiséra Eduarda Grečnera. Hoci nešlo o úlohu hlavného hrdinu, Mojžiš dokázal aj na malom priestore zaujať civilným prejavom. Táto črta sa stala dôležitou a veľmi podstatnou počas celej jeho ďalšej hereckej kariéry.

Ďalšia tvorba sa v prípade Mojžiša niesla najmä v historickej a folklórnej línii. Objavil sa vo filmoch ako Očovské pastorále (r. Jozef Zachar, 1973) či Sebechlebskí hudci (r. Jozef Zachar, 1975). Spolupracoval aj s režisérom Martinom Ťapákom. Často stvárňoval dedinských múdrych mužov alebo duchovne založené postavy. Vo filme Let asfaltového holuba (r. Vladimír Balco, 1990) si zahral dekana.

Jeho prejav bol vždy ukotvený v autentickosti – nikdy neprehrával, neexhiboval, ale staval na sile slova, presne modelovanej emócii a prirodzenom rytme. To mu umožnilo pôsobiť dôveryhodne v rolách, ktoré si vyžadovali vážnosť, autoritu, ale aj tichú empatiu.

V očiach má vpísané všetky tie hrôzy

K Mojžišovým významným filmovým úlohám patrí postava Metodeja v obľúbenej detskej rozprávke Sokoliar Tomáš (r. Václav Vorlíček, 2000). Jeho múdre slová a pohladenie správne nasmerujú v ďalšom vývoji jeho dve vnúčatá. Dobrosrdečnosť niekedy prechádza až do naivity, ktorá sa do istej miery dá pochopiť. Tento filmový príbeh mu umožnil znovu predviesť svoju silu minimalistického herectva a pripomenúť sa mladším generáciám divákov. Ešte neskôr sa objavil aj vo filme Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), dráme z obdobia holokaustu, ktorá bola inšpirovaná skutočnými udalosťami. Andrej Mojžiš tu opätovne potvrdil, že jeho nespochybniteľný talent je prítomný aj vo vyššom veku. Stále ponúka veľmi presvedčivý výkon a prejav. V očiach má vpísané všetky tie hrôzy, ktoré jeho filmová postava prežila.

Okrem filmov sa Andrej Mojžiš pravidelne objavoval aj v televíznych inscenáciách a rozprávkach. V 70. a 80. rokoch bol súčasťou mnohých televíznych dramatizácií diel klasickej slovenskej i svetovej literatúry. Diváci si ho pamätajú z inscenácií na obrazovkách ako dôstojného otca, kňaza, sudcu alebo staršieho vzdelanca.

Pokojný prejav a presná dikcia

Jeho hlas a pokojný prejav a presná dikcia boli zároveň častým sprievodcom rozhlasových hier a literárnych pásiem. Najmä spolupráca s Banskobystrickým rozhlasovým štúdiom bola pre neho dôležitou súčasťou tvorivého života, a to aj v časoch, keď už na divadelných doskách vystupoval len sporadicky. Aj keď nikdy netúžil po filmovej sláve a väčšinu svojho profesionálneho života zasvätil regionálnemu divadlu, jeho filmové a televízne postavy majú trvalé miesto v pamäti slovenských divákov. Mojžiš bol hercom, ktorý nepotreboval titulné role, aby zaujal. Dokázal vnášať ľudskosť a hĺbku aj do zdanlivo malých postáv. Vďaka svojej civilnosti, vnútornej kultivovanosti a hereckej pokore sa stal ideálnym predstaviteľom postáv, ktoré vyžarovali rešpekt, múdrosť a tichú autoritu.

Jeho filmové a televízne výkony patria k tým, ktoré nestrácajú na výpovednej hodnote ani dnes. Andrej Mojžiš tak zostáva dôkazom, že aj herec pôsobiaci prevažne v jednom regióne môže zanechať stopu v národnej kinematografii.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

film Štúr Lukáš Pelč ako Ľudovít Štúr a Ivana Kološová ako Adela Ostrolúcka v pripravovanom filme Štúr. Foto: Tina Botková

Štúr príde do kín v januári 2026

Desiaty celovečerný film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Štúr príde do kín 15. januára 2026. Práve začiatkom roka 2026 si pripomenieme 170. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra. V hlavných úlohách filmu Štúr sa predstavia Lukáš Pelč (Ľudovít Štúr), Ivana Kološová (Adela Ostrolúcka), Richard Autner, Marko Igonda, František Kovár, Jana Kvantiková, Daniel Žulčák, Csongor Kassai, Zuzana Konečná a ďalší. Vznik filmu podporili Audiovizuálny fond, scenár podporil Literárny fond. Štúr vzniká v produkcii spoločnosti The Factory s.r.o., koprodukuje ho STVR. Mariana Čengel Solčanská napísala aj scenár a na filme pracuje od roku 2020. Film je adaptáciou režisérkinho románu Milenec Adely Ostrolúckej (2024). Štúra tak publikum spozná očami zamilovanej ženy. Kodifikátor spisovnej slovenčiny tragicky zahynul ako 40-ročný po nešťastnom postrelení na poľovačke. Prežil život bohatý na dobrodružstvá, búrlivé dejiny a spoločenské premeny. Pre tých, ktorých zaujíma filmové zákulisie, pripravili vo Vysokých Tatrách na Hrebienku výstavu spojenú so vznikom tohoto výpravného filmu. Predstaví fotografie z nakrúcania a filmové kostýmy Michaely Mokrej. „Veríme, že výstava na Hrebienku priláka množstvo ľudí a sme veľmi vďační našim partnerom v Tatrách, že nám umožnili túto krásnu vec zrealizovať,“ povedal Lukáš Pelč, ktorý okrem toho, že stvárnil hlavnú postavu, film aj produkuje. Prvá klapka snímky Štúr padla na jeseň 2024. Nakrúcalo sa v Bratislave, v...
recenzia Dukla. Záber z filmu Dukla. Foto: Slovak Motion Picture

recenzia Dukla

Použiť brechtovský princíp vo filme chce nepochybne odvahu, i keď v kinematografii sa to občas deje. Ale použiť tento typ scudzovacieho efektu v bábkovom filme je riziko. Vo filme Dukla sa riskovať jeho tvorcom jednoznačne oplatilo. Princíp je použitý funkčne a Bertold Brecht by mal radosť. Napätie medzi desivým príbehom a formou, priznanou bábkohrou, sa stalo v Dukle metódou, ktorá rôznymi naratívnymi taktikami vytvára silnú a apelatívnu výpoveď. A čo je mimoriadne dôležité, robí tak (vďaka svojej štruktúre) bez akéhokoľvek pátosu. Podarilo sa tu vytvoriť presvedčivú ilúziu situácie pohyblivého frontu počas vojny – s tým má často problém dokonca i hraný film. https://youtu.be/Don-O4UcvY4?si=T0PfaqWgn3gbNx5n Príbeh je recepčne otvorený, vyrozprávaný štandardne a lineárne, rámcovaný úvodnou a záverečnou scénou pred televízorom, delený na niekoľko nadväzujúcich kapitoliek. Fabula nie je nijako komplikovaná, sujet nepoužíva naratívne ozvláštnenia. Ani nemusí, pretože tým povestným, neoformalisticky povedané „ozvláštnením“ je celá výrazová zložka, včítane dvoch sekvencií s transparentne priznanými rukami ovládajúcimi postavy – bábky. Významy sa tak vytvárajú na základe štylizovaných vizuálnych a auditívnych znakov, ktoré odkazujú na znaky iluzívnej skutočnosti a tie odkazujú na referenčné znaky historickej reality. Táto semiotická hra s interpretáciou interpretácie ale nekončí ako nejaký otravný model. Naopak, ako som spomenul vyššie, pôsobí autenticky a zakladá silnú recepčnú platformu emocionálneho pôsobenia. Je potešujúce, že film Dukla vznikol. V budúcnosti pri výročiach druhej...
29. MFDF Ji.hlava Ilustračné foto. Foto: MFDF Ji.hlava/Lukáš Veselý

ohlasy 29. MFDF Ji.hlava

Na 29. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava uviedli viac ako tristo filmov v súťažných aj nesúťažných sekciách. Nechýbali kurátorované pásma, industry program a sprievodné podujatia. Druhá desaťdňová Ji.hlava trvala od 24. októbra do 2. novembra. V retrospektívach sa zamerala na kolektívny film a tému jedla vo filme. V nadväznosti na minulý ročník premietla niekoľko filmov taiwanského režiséra Cai Ming-lianga, ktorý tentoraz v Jihlave počas festivalu nakrútil snímku zo svojej série Walker. Festivalovú znelku pripravil ukrajinský režisér Sergej Loznica. V párminútovej dokrútke zachytil nenápadný, ale rušivý fragment z ukrajinského metra v Dnipre. Ťažoba striebra Ji.hlava spravidla otvára aktuálne spoločenské témy, viac či menej explicitne formuluje otázky týkajúce sa ľudského prežívania v rôznych politických a ekonomických systémoch či počas medzinárodných vojnových konfliktov. Poľská režisérka Natalia Koniarz a kameraman Stanisław Cuske ocenení za film Striebro. Foto: MFDF Ji.hlava/Jan Hromadko Film Striebro, ktorý vyhral hlavnú festivalovú súťažnú sekciu Opus Bonum, približuje život baníkov pracujúcich v najvyššie položenej bani na striebornej hore v Bolívii. Poľská režisérka Natalia Koniarz sleduje banícky kolektív pri náročnom hľadaní a extrahovaní strieborných žíl, ako aj život rodín v izolovanej osade pod vrcholom hory. Baníci pracujú sami na seba, nie sú pod žiadnou firmou, vykorisťuje ich len systém sám. Často...
Zobraziť všetky články