Andrej Mojžiš vo filme Drak sa vracia. Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský, Milan Švehlík
Písmo: A- | A+

Slovenský herec Andrej Mojžiš desaťročia pôsobil v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského, kam nastúpil na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Okrem divadelných dosiek svoj herecký talent preniesol aj na plátna kín či televízne obrazovky. Narodil sa 16. októbra pred 100 rokmi v Kremnici. Zomrel vo veku 94 rokov 4. februára 2020 vo Zvolene.

Neprehrával, neexhiboval

Vďaka svojmu prirodzenému hereckému prejavu a vnútornému šarmu si Andrej Mojžiš dokázal získať rešpekt režisérov i divákov v rôznych filmových žánroch. Jeho filmová kariéra sa začala už v šesťdesiatych rokoch, keď sa objavil v jednej z vedľajších postáv v dnes už kultovom filme Drak sa vracia (1967) režiséra Eduarda Grečnera. Hoci nešlo o úlohu hlavného hrdinu, Mojžiš dokázal aj na malom priestore zaujať civilným prejavom. Táto črta sa stala dôležitou a veľmi podstatnou počas celej jeho ďalšej hereckej kariéry.

Ďalšia tvorba sa v prípade Mojžiša niesla najmä v historickej a folklórnej línii. Objavil sa vo filmoch ako Očovské pastorále (r. Jozef Zachar, 1973) či Sebechlebskí hudci (r. Jozef Zachar, 1975). Spolupracoval aj s režisérom Martinom Ťapákom. Často stvárňoval dedinských múdrych mužov alebo duchovne založené postavy. Vo filme Let asfaltového holuba (r. Vladimír Balco, 1990) si zahral dekana.

Jeho prejav bol vždy ukotvený v autentickosti – nikdy neprehrával, neexhiboval, ale staval na sile slova, presne modelovanej emócii a prirodzenom rytme. To mu umožnilo pôsobiť dôveryhodne v rolách, ktoré si vyžadovali vážnosť, autoritu, ale aj tichú empatiu.

V očiach má vpísané všetky tie hrôzy

K Mojžišovým významným filmovým úlohám patrí postava Metodeja v obľúbenej detskej rozprávke Sokoliar Tomáš (r. Václav Vorlíček, 2000). Jeho múdre slová a pohladenie správne nasmerujú v ďalšom vývoji jeho dve vnúčatá. Dobrosrdečnosť niekedy prechádza až do naivity, ktorá sa do istej miery dá pochopiť. Tento filmový príbeh mu umožnil znovu predviesť svoju silu minimalistického herectva a pripomenúť sa mladším generáciám divákov. Ešte neskôr sa objavil aj vo filme Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), dráme z obdobia holokaustu, ktorá bola inšpirovaná skutočnými udalosťami. Andrej Mojžiš tu opätovne potvrdil, že jeho nespochybniteľný talent je prítomný aj vo vyššom veku. Stále ponúka veľmi presvedčivý výkon a prejav. V očiach má vpísané všetky tie hrôzy, ktoré jeho filmová postava prežila.

Okrem filmov sa Andrej Mojžiš pravidelne objavoval aj v televíznych inscenáciách a rozprávkach. V 70. a 80. rokoch bol súčasťou mnohých televíznych dramatizácií diel klasickej slovenskej i svetovej literatúry. Diváci si ho pamätajú z inscenácií na obrazovkách ako dôstojného otca, kňaza, sudcu alebo staršieho vzdelanca.

Pokojný prejav a presná dikcia

Jeho hlas a pokojný prejav a presná dikcia boli zároveň častým sprievodcom rozhlasových hier a literárnych pásiem. Najmä spolupráca s Banskobystrickým rozhlasovým štúdiom bola pre neho dôležitou súčasťou tvorivého života, a to aj v časoch, keď už na divadelných doskách vystupoval len sporadicky. Aj keď nikdy netúžil po filmovej sláve a väčšinu svojho profesionálneho života zasvätil regionálnemu divadlu, jeho filmové a televízne postavy majú trvalé miesto v pamäti slovenských divákov. Mojžiš bol hercom, ktorý nepotreboval titulné role, aby zaujal. Dokázal vnášať ľudskosť a hĺbku aj do zdanlivo malých postáv. Vďaka svojej civilnosti, vnútornej kultivovanosti a hereckej pokore sa stal ideálnym predstaviteľom postáv, ktoré vyžarovali rešpekt, múdrosť a tichú autoritu.

Jeho filmové a televízne výkony patria k tým, ktoré nestrácajú na výpovednej hodnote ani dnes. Andrej Mojžiš tak zostáva dôkazom, že aj herec pôsobiaci prevažne v jednom regióne môže zanechať stopu v národnej kinematografii.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Leto v Lumièri za 3 eurá Záber z filmu Trojuholník smútku. Foto: ASFK

Výnimočné filmy za zvýhodnenú cenu

Počas letných mesiacov Kino Lumière tradične uvádza kvalitné filmy za dostupnú cenu. Cyklus pod názvom Leto v Lumièri za 3 eurá sa vráti k dielam z posledných rokov, ktoré získali ocenenia na prestížnych festivaloch alebo zaujali divácky. Od 15. júna do konca augusta sa denne premietne minimálne jeden film európskej alebo slovenskej proveniencie. Cyklus otvorí komediálna dráma Najhorší človek na svete (2021) Joachima Triera. Cyklus Leto v Lumièri za 3 eurá chce vrátiť do kín výnimočné oceňované filmy i obľúbené divácky navštevované diela. Ide o snímky vyrobené v posledných rokoch a ocenia ich nielen diváci, ktorí ich nestihli vidieť v kinách v čase ich distribučnej premiéry. „V priebehu leta uvedieme viac než tridsať európskych filmov za zvýhodnenú cenu. V programe nebudú chýbať filmy pre deti a mládež i filmy sprístupnené pre ľudí so sluchovým či zrakovým znevýhodnením,“ hovorí manažérka Kina Lumière Zita Hosszúová. „Program je zostavený prevažne z filmov populárneho projektu Asociácie slovenských filmových klubov €urópske filmy za 3 €čka, tento rok bude zároveň doplnený ďalšími atraktívnymi titulmi, ktoré dlhodobo patria v našom kine k veľmi populárnym, ako i oceňovanými slovenskými filmami.“ Dramaturgia filmov v projekte Leto v Lumièri za 3 eurá rešpektuje bohaté žánrové zastúpenie, výber titulov prináša rozmanité témy. Zároveň ide o filmy rôznych krajín s dôrazom na európsku i slovenskú kinematografiu. Spoločným...
klasika art film 2026 Darina Rolincová vo filme F.T. na cestách. Foto: archív SFÚ

Slovenská filmová klasika na Art Filme 2026

Medzinárodný filmový festival Art Film Košice (19. – 25. júna 2026) uvedie v sekcii Rodinné filmové striebro desať filmov zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Takmer všetky sú digitálne zreštaurované. Chronologický prierez naprieč štyrmi desaťročiami – od bezprostredne povojnových dokumentov a obžalôb z rokov 1945 a 1946 cez novovlnnú éru až po neskorý socializmus – ponúkne mix hraných filmov, dokumentárnych snímok aj propagandistických aktualít, mnohé z nich od kľúčových osobností slovenskej kinematografie. Sekcia Rodinné filmové striebro je tradičnou súčasťou programu MFF Art Film pod garanciou Slovenského filmového ústavu. Tohtoročný výber zostavili filmoví historici a teoretici – Martin Palúch (umelecký riaditeľ festivalu), Martin Kaňuch (zostavovateľ Medzinárodnej súťaže krátkych filmov) a Marián Hausner (riaditeľ Filmového archívu SFÚ). Povojnové dokumenty a obžaloby (1945 – 1948) Hneď štyri snímky výberu zachytávajú filmovú odpoveď na druhú svetovú vojnu, Slovenské národné povstanie a obdobie tesne po vojne, keď sa pripravovali povojnové súdne procesy s predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Snímka jedného zo zakladateľov slovenskej kinematografie Za slobodu (r. Paľo Bielik, 1945) sa skladá najmä z autentického materiálu nakrúteného počas Slovenského národného povstania. Bielik sa povstania zúčastnil ako propagandistický pracovník a film sa stal kľúčovým archívnym zdrojom pre neskoršie dokumenty o SNP. Premietať sa budú aj dva montážne dokumenty...
Anton Trón Herec Anton Trón na civilnej fotografii. Foto: archív SFÚ

Anton Trón

Herec Anton Trón začínal ako ochotník, filmová a televízna kamera si ho „našla“ už ako skúseného a etablovaného divadelného herca. Počas svojej filmovej kariéry spolupracoval s výraznými režisérskymi osobnosťami, účinkoval v kľúčových i divácky obľúbených filmoch slovenskej kinematografie. V júni si pripomíname 100. výročie jeho narodenia. Anton Trón začínal v amatérskom divadle vo Svite ako ochotník. Získal tu bohaté herecké skúsenosti. K profesionálnemu divadlu sa dostal v roku 1957, keď nastúpil do Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi. Divadlo sa pre neho z koníčka stalo profesiou. V tamojšom divadle v rokoch 1960 – 1963 pôsobil aj ako umelecký šéf. Keď v roku 1963 túto scénu zrušili, Trón sa dostal do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Aj tu bol neskôr, v rokoch 1980 – 1983, umeleckým šéfom. Na divadelnom javisku sa Trón „našiel“, herectvo bolo pre neho poslaním. Vychádzalo z jeho vrodeného talentu a citlivej intuície. V osemdesiatych rokoch ho kritika nazývala „stodolovským“ hercom, pretože hral ústredné postavy až v troch hrách Ivana Stodolu. Išlo o tragikomické typy, ktoré mu najviac vyhovovali a najlepšie sa v nich cítil. Jeho repertoár však obsahoval širokú škálu náročných postáv vážneho i komediálneho žánru. „Veľká je pravda v tom, že niet veľkých a malých rolí, všetky sú krásne, ak sú živo napísané, ak majú čo povedať divákovi,“ povedal v tejto súvislosti pre Prešovské noviny v roku 1984. Ružové sny aj Nevera...
Zobraziť všetky články