Andrej Mojžiš vo filme Drak sa vracia. Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský, Milan Švehlík
Písmo: A- | A+

Slovenský herec Andrej Mojžiš desaťročia pôsobil v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského, kam nastúpil na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Okrem divadelných dosiek svoj herecký talent preniesol aj na plátna kín či televízne obrazovky. Narodil sa 16. októbra pred 100 rokmi v Kremnici. Zomrel vo veku 94 rokov 4. februára 2020 vo Zvolene.

Neprehrával, neexhiboval

Vďaka svojmu prirodzenému hereckému prejavu a vnútornému šarmu si Andrej Mojžiš dokázal získať rešpekt režisérov i divákov v rôznych filmových žánroch. Jeho filmová kariéra sa začala už v šesťdesiatych rokoch, keď sa objavil v jednej z vedľajších postáv v dnes už kultovom filme Drak sa vracia (1967) režiséra Eduarda Grečnera. Hoci nešlo o úlohu hlavného hrdinu, Mojžiš dokázal aj na malom priestore zaujať civilným prejavom. Táto črta sa stala dôležitou a veľmi podstatnou počas celej jeho ďalšej hereckej kariéry.

Ďalšia tvorba sa v prípade Mojžiša niesla najmä v historickej a folklórnej línii. Objavil sa vo filmoch ako Očovské pastorále (r. Jozef Zachar, 1973) či Sebechlebskí hudci (r. Jozef Zachar, 1975). Spolupracoval aj s režisérom Martinom Ťapákom. Často stvárňoval dedinských múdrych mužov alebo duchovne založené postavy. Vo filme Let asfaltového holuba (r. Vladimír Balco, 1990) si zahral dekana.

Jeho prejav bol vždy ukotvený v autentickosti – nikdy neprehrával, neexhiboval, ale staval na sile slova, presne modelovanej emócii a prirodzenom rytme. To mu umožnilo pôsobiť dôveryhodne v rolách, ktoré si vyžadovali vážnosť, autoritu, ale aj tichú empatiu.

V očiach má vpísané všetky tie hrôzy

K Mojžišovým významným filmovým úlohám patrí postava Metodeja v obľúbenej detskej rozprávke Sokoliar Tomáš (r. Václav Vorlíček, 2000). Jeho múdre slová a pohladenie správne nasmerujú v ďalšom vývoji jeho dve vnúčatá. Dobrosrdečnosť niekedy prechádza až do naivity, ktorá sa do istej miery dá pochopiť. Tento filmový príbeh mu umožnil znovu predviesť svoju silu minimalistického herectva a pripomenúť sa mladším generáciám divákov. Ešte neskôr sa objavil aj vo filme Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), dráme z obdobia holokaustu, ktorá bola inšpirovaná skutočnými udalosťami. Andrej Mojžiš tu opätovne potvrdil, že jeho nespochybniteľný talent je prítomný aj vo vyššom veku. Stále ponúka veľmi presvedčivý výkon a prejav. V očiach má vpísané všetky tie hrôzy, ktoré jeho filmová postava prežila.

Okrem filmov sa Andrej Mojžiš pravidelne objavoval aj v televíznych inscenáciách a rozprávkach. V 70. a 80. rokoch bol súčasťou mnohých televíznych dramatizácií diel klasickej slovenskej i svetovej literatúry. Diváci si ho pamätajú z inscenácií na obrazovkách ako dôstojného otca, kňaza, sudcu alebo staršieho vzdelanca.

Pokojný prejav a presná dikcia

Jeho hlas a pokojný prejav a presná dikcia boli zároveň častým sprievodcom rozhlasových hier a literárnych pásiem. Najmä spolupráca s Banskobystrickým rozhlasovým štúdiom bola pre neho dôležitou súčasťou tvorivého života, a to aj v časoch, keď už na divadelných doskách vystupoval len sporadicky. Aj keď nikdy netúžil po filmovej sláve a väčšinu svojho profesionálneho života zasvätil regionálnemu divadlu, jeho filmové a televízne postavy majú trvalé miesto v pamäti slovenských divákov. Mojžiš bol hercom, ktorý nepotreboval titulné role, aby zaujal. Dokázal vnášať ľudskosť a hĺbku aj do zdanlivo malých postáv. Vďaka svojej civilnosti, vnútornej kultivovanosti a hereckej pokore sa stal ideálnym predstaviteľom postáv, ktoré vyžarovali rešpekt, múdrosť a tichú autoritu.

Jeho filmové a televízne výkony patria k tým, ktoré nestrácajú na výpovednej hodnote ani dnes. Andrej Mojžiš tak zostáva dôkazom, že aj herec pôsobiaci prevažne v jednom regióne môže zanechať stopu v národnej kinematografii.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 konferencia Helsinki 1975

Týždeň vo filme 1966: Kultúry nikdy nie je veľa

Potom, čo sa v roku 1965 autonómnosť tvorby týždenníka – od plánovania obsahu až po záverečné spracovanie – vrátila do bratislavskej redakcie, tvorcovia sa snažili dať slovenskému žurnálu vlastnú tvár, vrátiť mu atraktívnosť, aby divák počas jeho premietania v kinách (pred hraným filmom) nestál radšej vo foyeri. Úlohu aktuálneho informátora už desať rokov plnilo televízne spravodajstvo. Bolo treba hľadať témy s dlhšou platnosťou dosahu a teritoriálne obsiahnuť podľa možnosti celý svet. Nie vždy sa to podarilo, ale... Výrobcov filmových žurnálov združovala medzinárodná organizácia I.N.A. (International Newsreel Association). Bratislavská redakcia bola jej členom (samozrejme popri pražskej), pretože nešlo o zastúpenie štátov, ale výrobcov/spoločností. Delegáti, tradične šéfredaktori, sa každoročne schádzali na konferencii. Na jej programe bolo pravidelne aj premietanie jednotlivých týždenníkov. Tie sa špeciálne pre túto príležitosť nepripravovali, vyberali sa k termínu konferencie. Ale išlo o prestíž. V plynúcom roku sme sa teda prezentovali číslom 8. Bolo prijaté veľmi pozitívne, ako vôbec jedno z najlepších, ktoré boli premietnuté. To pre nás znamenalo veľa a zdvihlo to naše sebavedomie! Tento prívlastok osmičke ostal, a myslím, že právom. Napokon, divák si utvorí obraz sám... Kolekciu jarných týždenníkov roku 1966 charakterizuje explózia šotov s témou kultúry a umenia: Premiéra hry Rolfa Hochhutha Zástupca Turné baletu SND vo Švajčiarsku a Taliansku Výstava kinetického umenia v Esslingene (NSR) Spieva Juliette Gréco Výstava...
Zobraziť všetky články