„… som v jednom kole, no keby sa to kolo zastavilo, asi by som nebol rád, zrejme by sa dostavil abstinenčný syndróm,“ prezradil Emil Horváth v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Už dávno nie som mladší (2025). A hoci 12. novembra rozšíril divadelný, televízny i filmový herec a režisér rady osemdesiatnikov, práce má stále dosť.
„Keby ste hľadali literatúru či filmy z tohto obdobia, spočítate ich možno na prstoch jednej ruky: Obchod na korze, Karvašova Polnočná omša, Tatarkova Farská republika… Skrátka, je to obdobie, ku ktorému sa národ nechce vracať. Lebo je to čosi, čo nerobí dobré meno,“ vysvetlil, čím ho oslovila ponuka participovať na seriáli Dunaj, k vašim službám (r. Peter Magát, Peter Kelíšek, Peter Hoferica, 2023 – 2025). „Poznám ľudí, ktorí sa po vojne vystrihovali z rodinných fotografií, lebo na nich boli v gardistických uniformách. Mnohí naši významní politickí, spoločenskí či kultúrni činitelia nosili vždy ten správny politický dres – za prvej republiky, za Slovenského štátu, za komunizmu a aj po Nežnej revolúcii.“ V aktuálnom televíznom hite hrá bývalého majiteľa luxusného obchodného domu a zásadového otca rodu Rudolfa Kučeru, ktorý si svojimi postojmi vyslúžil nálepku „biely žid“.
V súčasnosti ho vidno napríklad aj v seriáli Nemocnica (r. Ján Novák, Víťa Procházka, Richard Bobek, 2021 – 2025), v predchádzajúcom desaťročí hral napríklad aj v dennom seriáli Búrlivé víno (r. Matúš Libovič, Miloš Volný, 2013 – 2017). „Účinkujem v seriáloch, lebo som herec. Nemám čas ich pozerať, lebo sa musím zúčastňovať na ich produkovaní,“ hovorí. Kým však povie áno, potrebuje sa zoznámiť so scenármi všetkých napísaných častí, dozvedieť sa viac o charaktere postavy, aj o tom, ako sa bude vyvíjať.
Prvá filmová ponuka prišla od Pavla Juráčka
Na filmovom plátne sa po prvý raz objavil v komédii Pavla Juráčka Každý mladý muž (1965). „Hral som slovenského vojaka, bola to malá postava, ten vojačik nemal ani meno.“ V tom čase študoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Rodák z Nitry, ktorý vyrastal v Martine, však na javisku debutoval oveľa skôr. Jeho otec Emil Jozef Horváth bol známym hercom, takže svet divadla odmalička dôverne poznal. Ako trinásťročný dostával za každé predstavenie komédie Topaze – jeho otec hral učiteľa, on žiaka – honorár.
Výkonom v televíznom filme Peter a Lucia (r. Tibor Rakovský, 1968) zaujal režiséra Karla Zemana natoľko, že mu zveril hlavnú mužskú postavu v dobrodružnom sci-fi filme Na kometě (1970). Scénu ako poručík Servadanc padne aj s koňom do mora, pripláva k nemu veľryba a pobozká ho, mali pôvodne nakrúcať na priehrade. Kamera aj figurína veľkej ryby boli pripravené pod vodou a začalo sa točiť. No keď mal ponor opakovať po tretí raz, zaprotestoval, že už by sa nemusel vynoriť. „Nakoniec to vymysleli inak – v ateliéri postavili velikánske akvárium, napustili ho vodou a ja som tú morskú scénu s veľkou rybou zahral za ním.“
Juraj Herz vycítil jeho tragikomickú polohu
Mimoriadne úspechy svojho času žala dnes priam kultová komédia Sladké starosti (1984), v ktorej hlavnú úlohu opäť získal bez konkurzu. „Režisér Juraj Herz ma videl u nás v Národnom, poznal ma aj z viacerých televíznych inscenácií a vycítil, že mi je blízka tragikomická poloha. A cukrár Šimon je priam prototyp takejto postavy – je to starý mládenec a celá komédia je o tom, že matka ho chce oženiť, že v hoteli ho balí jedna servírka, že hlavný čašník má s tým problém…“
Po Sladkých starostiach nakrútil na Kolibe ešte krimi Víkend za milión (r. Dušan Trančík, 1987), drámy Južná pošta (r. Stanislav Párnický, 1987) a Jaškov sen (r. Eduard Grečner, 1996), na Barrandove drámu odohrávajúcu sa v roku 1938 na česko-nemeckom pohraničí Svět nic neví (r. Jiři Svoboda, 1987) a psychologický horor Prokletí domu Hajnů (r. J. Svoboda, 1988). V kinofilmoch stvárnil „len“ dve desiatky postáv (na konte má desať českých a desať slovenských titulov), jeho herecký sumár však podstatne rozšírilo 160 postáv v televíznych inscenáciách a televíznych filmoch i hrdinovia v dvoch desiatkach divadelných záznamov.
Film a divadlo – zákonom povolená bigamia
„Na javisku aj pred kamerou som stále Emil Horváth. Zásadný rozdiel je vo výsledku mojej práce. V divadle mám svoju postavu takpovediac pod palcom, medzi mnou a divákmi je pár metrov vzduchu. Vo filme je medzi mnou a divákom kamera a neviem, čo z toho, čo som práve pred ňou zahral, v tom filme nakoniec bude. Všetko záleží od toho, čo s mojou postavou urobia režisér a strihač pri realizácii výsledného tvaru. Film sa nerodí na pľaci, ale v strižni.“
Emil Horváth bol a dodnes je predovšetkým divadelný herec. Po absolvovaní štúdia sa vrátil do Martina a stal sa členom vtedy Divadla SNP, v ktorom strávil osem sezón. Na jeho javisku bol Romeom, Lúpežníkom aj kniežaťom Myškinom. „Choď,“ povedal mu otec, keď ho v roku 1976 pozvala bratislavská Nová scéna.
A v roku 1983 prišla ponuku, ktorá sa neodmieta – odvtedy je členom Slovenského národného divadla. Podľa Mariána Labudu je pre herca divadlo manželka a film milenka. „Pekný bonmot, ale ja to poviem inak – je to zákonom povolená bigamia. Obe sú manželky, ale každá je iná. Každá má na teba iné nároky.“
K herectvu pridal aj réžiu
O réžii uvažoval už ako gymnazista, hlásil sa na pražskú FAMU. Poviedky nestačili, vyžadovali aj prax a tú nemal. Vtedy. Napokon sa režisérom stal, v roku 1990 debutoval v SND inscenáciou Camusovej hry Caligula. „Caligula nie je filozofický traktát, ale plnokrvná dráma. Navyše napísaná v žánri tragikomédie, ktoré som mal aj mám veľmi rád.“
Dodnes má na konte asi päťdesiat réžií, režíroval nielen v slovenských divadlách, ale aj v Prahe a Brne. Ako režisér sa podpísal aj pod šesť televíznych filmov. Aby toho nebolo málo, tri desaťročia pôsobil aj na VŠMU ako pedagóg.
Na domovskej scéne v SND momentálne účinkuje v piatich inscenáciách, v bratislavskom Štúdiu L+S hrá v komediálnej dráme Otec (r. Soňa Ferancová). Nezvykne sa obzerať za tým, čo bolo, nikdy si nerobil žiadne záznamy, vždy ho zaujímalo hlavne to, čo bude. „Herec je zvláštna povaha – keď má málo práce, frfle, keď jej má veľa, frfle tiež. Keď už mám frflať, tak radšej na veľa práce,“sumarizuje svoje životné skúsenosti.
