Eva Krížiková vo filme Čert nespí
Písmo: A- | A+

Uznávaná slovenská herečka by v júli tohto roku oslavovala okrúhle jubileum – deväťdesiat rokov. Opustila nás však pred viac ako štyrmi rokmi, v marci 2020. Herectvo vyštudovala na Štátnom konzervatóriu v Bratislave v triede profesora Budského. V rokoch 1953 až 1954 získala angažmán v Armádnom divadle v Martine a následne prešla do Slovenského národného divadla, kde pôsobila ako členka činoherného súboru až do roku 2015. Za vyše 60 rokov stvárnila viac ako 120 divadelných postáv. Od mladosti účinkovala aj v mnohých televíznych a rozhlasových inscenáciách, zábavných a publicistických reláciách, ale aj filmoch.

Evu Krížikovú charakterizoval úsmev a pozitívne vyžarovanie i takzvaný vnútorný smiech. Tieto umelecké kvality režiséri často zúročovali v komediálnych klasikách. Hoci Krížiková začínala v jednoduchších dievčenských rolách, neskôr jej režiséri začali ponúkať aj záporné či tragické postavy. Postupne sa v jej kariére posilnil príklon k živelným charizmatickým hrdinkám.

Rodáčka z bratislavskej Rače (v tých časoch Račisdorf) sa vo filme začala objavovať už v 50. rokoch minulého storočia. Po prvýkrát ako dievča v kantíne vo filme Lazy sa pohli (1952, r. Paľo Bielik), kde však ešte nebola uvedená v titulkovej listine. Nasledujúci rok, ako osemnásťročná, účinkovala v ďalšej Bielikovej snímke V piatok trinásteho (1953). Objavila sa tiež v komédiách, ako Štvorylka (1955, r. Jozef Medveď) či Čert nespí (1956, r. Peter Solan a František Žáček).

V roku 1959 si v kultovom diele Kapitán Dabač (r. Paľo Bielik). zahrala Bôrikovu vnučku po boku skvelého Ladislava Chudíka. Následne prišli ďalšie nezabudnuteľné postavy – Filoména v Červenom víne (1975, r. Andrej Lettrich), Štefka v komédii Pozor, ide Jozefína… (1976, r. Jozef Režucha) či Genovéva v Keď jubilant plače (1984, r. Peter Opálený). Filmové remeslo zavesila na klinec postavou Anče vo filme Suzanne (1996) režiséra Dušana Rapoša. Jej poslednou televíznou rolou sa stala Eva Šťastná v seriáli Obchod so šťastím (2008, r. Gejza Dezorz).

Filmové úlohy si Eva Krížiková cenila rovnako ako tie divadelné, rozhlasové či televízne. Všade sa snažila hrať najlepšie, ako vedela. K pamätným úlohám založeným na jej hlasovom prejave patrí predabovanie talianskej herečky Giulietty Masiny v titulnej role Jakubiskovej Perinbaby (1985) alebo hlavná postava babičky v pôvodnom rozhlasovom seriáli Králikovci (1974 – 2013), kde účinkovala spolu s Leopoldom Haverlom a Jánom Kronerom.

Neprestala pracovať ani po smrti manžela Františka Zvaríka v roku 2008. Až do zhoršenia jej zdravotného stavu v roku 2015 prinášala potešenie divákom na doskách Slovenského národného divadla. Za svoje umenie a neopakovateľné majstrovstvo získala Eva Krížiková mnoho ocenení, medzi inými cenu Andreja Bagara (1973), Herečku roka (2001) či v roku 2005 Kvet Tálie. V roku 2004 bola uvedená do Siene slávy cien OTO.

Eva Krížiková vo filme Čert nespí (1956).  FOTO: archív SFÚ / Milan Kordoš.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články