Eva Krížiková vo filme Čert nespí
Písmo: A- | A+

Uznávaná slovenská herečka by v júli tohto roku oslavovala okrúhle jubileum – deväťdesiat rokov. Opustila nás však pred viac ako štyrmi rokmi, v marci 2020. Herectvo vyštudovala na Štátnom konzervatóriu v Bratislave v triede profesora Budského. V rokoch 1953 až 1954 získala angažmán v Armádnom divadle v Martine a následne prešla do Slovenského národného divadla, kde pôsobila ako členka činoherného súboru až do roku 2015. Za vyše 60 rokov stvárnila viac ako 120 divadelných postáv. Od mladosti účinkovala aj v mnohých televíznych a rozhlasových inscenáciách, zábavných a publicistických reláciách, ale aj filmoch.

Evu Krížikovú charakterizoval úsmev a pozitívne vyžarovanie i takzvaný vnútorný smiech. Tieto umelecké kvality režiséri často zúročovali v komediálnych klasikách. Hoci Krížiková začínala v jednoduchších dievčenských rolách, neskôr jej režiséri začali ponúkať aj záporné či tragické postavy. Postupne sa v jej kariére posilnil príklon k živelným charizmatickým hrdinkám.

Rodáčka z bratislavskej Rače (v tých časoch Račisdorf) sa vo filme začala objavovať už v 50. rokoch minulého storočia. Po prvýkrát ako dievča v kantíne vo filme Lazy sa pohli (1952, r. Paľo Bielik), kde však ešte nebola uvedená v titulkovej listine. Nasledujúci rok, ako osemnásťročná, účinkovala v ďalšej Bielikovej snímke V piatok trinásteho (1953). Objavila sa tiež v komédiách, ako Štvorylka (1955, r. Jozef Medveď) či Čert nespí (1956, r. Peter Solan a František Žáček).

V roku 1959 si v kultovom diele Kapitán Dabač (r. Paľo Bielik). zahrala Bôrikovu vnučku po boku skvelého Ladislava Chudíka. Následne prišli ďalšie nezabudnuteľné postavy – Filoména v Červenom víne (1975, r. Andrej Lettrich), Štefka v komédii Pozor, ide Jozefína… (1976, r. Jozef Režucha) či Genovéva v Keď jubilant plače (1984, r. Peter Opálený). Filmové remeslo zavesila na klinec postavou Anče vo filme Suzanne (1996) režiséra Dušana Rapoša. Jej poslednou televíznou rolou sa stala Eva Šťastná v seriáli Obchod so šťastím (2008, r. Gejza Dezorz).

Filmové úlohy si Eva Krížiková cenila rovnako ako tie divadelné, rozhlasové či televízne. Všade sa snažila hrať najlepšie, ako vedela. K pamätným úlohám založeným na jej hlasovom prejave patrí predabovanie talianskej herečky Giulietty Masiny v titulnej role Jakubiskovej Perinbaby (1985) alebo hlavná postava babičky v pôvodnom rozhlasovom seriáli Králikovci (1974 – 2013), kde účinkovala spolu s Leopoldom Haverlom a Jánom Kronerom.

Neprestala pracovať ani po smrti manžela Františka Zvaríka v roku 2008. Až do zhoršenia jej zdravotného stavu v roku 2015 prinášala potešenie divákom na doskách Slovenského národného divadla. Za svoje umenie a neopakovateľné majstrovstvo získala Eva Krížiková mnoho ocenení, medzi inými cenu Andreja Bagara (1973), Herečku roka (2001) či v roku 2005 Kvet Tálie. V roku 2004 bola uvedená do Siene slávy cien OTO.

Eva Krížiková vo filme Čert nespí (1956).  FOTO: archív SFÚ / Milan Kordoš.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články