Peter Mikulík počas skúšky hry Ideálny manžel (2003). Foto: SND/Jana Nemčoková
Písmo: A- | A+

Významný divadelný a televízny režisér, pedagóg a herec Peter Mikulík zomrel 13. decembra 2025 vo veku 84 rokov. V Slovenskom národnom divadle sa podpísal pod takmer stovku divadelných réžií. Režíroval tiež množstvo televíznych inscenácií. Bol dvorným režisérom dvojice Lasica a Satinský. „Odchádza rozhľadený a pokorný divadelník s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom,“ reagovalo na jeho úmrtie Slovenské národné divadlo.

Rodák z Trenčína sa dramatickému umeniu venoval od detstva. Už ako chlapec pôsobil v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Neskôr pomýšľal na herectvo, kvôli silnejším dioptriám ho však neprijali. A tak vyštudoval na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU réžiu. Okrem toho však účinkoval v menších postavách na javisku, vo filme aj v televízii.

Roky s Lasicom a Satinským

Paralelne pôsobil v novozaloženom kabaretnom divadle Tatra revue, ktoré vzniklo v roku 1958. „V prostredí tanečnej sály so stolmi a stoličkami, po bokoch ktorej sa dalo chodiť, začala na zvýšenom pódiu svoju kariéru nielen humoristická dvojica Milan Lasica a Július Satinský, ale aj Peter Mikulík, ktorý bol režisérom týchto zväzáckych nedeľných Mládežníckych predpoludní. Ich princípom bola autorská improvizácia,“ napísala teatrologička Dagmar Podmaková v štúdii v časopise Slovenské divadlo. S Júliusom Satinským sa Mikulík zoznámil ešte počas Hviezdoslavových Kubínov ako tínedžer a neskôr sa tu obaja zoznámili aj s Milanom Lasicom.

So spolužiakom Milanom Lasicom si Peter Mikulík intelektuálne a ľudsky rozumel už od študentských čias na VŠMU. O rok starší Lasica aj po desaťročiach pripomínal, že Mikulík nebol len režisér, ale aj spolutvorca týchto predpoludní, rovnako tak programu Večer pre dvoch (1966), hraného už pod hlavičkou Divadla Lasicu a Satinského, ktoré bolo neskôr jednou zo zložiek Divadelného štúdia. Režíroval legendárne Soirée (Stretnutie s obecenstvom) v priestoroch Divadla na korze (1968) aj program Nikto nie je za dverami (1982), ktoré humoristi uvádzali v produkcii Štúdia S. Mikulíkovi bol blízky autorský dialóg Lasicu a Satinského, vyjadroval ich spoločný generačný názor na svet. Aktuálnosť ich tvorby nebola priamočiara, ale skrytá v  slovných hračkách a  vo viacnásobných významoch slova a situácií,“ dodáva Podmaková. S Lasicom a Satinským spolupracoval Peter Mikulík v podstate až do smrti Júliusa Satinského v roku 2002.

Roky v SND a na VŠMU

Do Činohry Slovenského národného divadla nastúpil Peter Mikulík začiatkom 60. rokov tiež ako herec. Od roku 1965 tu pôsobil ako interný režisér. V rokoch 1991 – 1997 bol umeleckým šéfom a riaditeľom Činohry SND. „Jeho doménou bola anglosaská dráma, absurdná a groteskná dramatika, najmä však klasické drámy psychologického razenia. Výrazné zastúpenie mali uňho inscenácie komediálneho žánru. Herecké skúsenosti sa odzrkadlili aj v jeho režijnej práci pri detailnom prepracovaní hereckej zložky jeho divadelných inscenácií,“ uviedla na svojich stránkach Vysoká škola múzických umení, keď mu v roku 2023 mu udelila Zlatú medailu VŠMU za výnimočný prínos slovenskému divadelníctvu a mimoriadne zásluhy pri rozvoji Divadelnej fakulty VŠMU.

Ako pedagóg pôsobil na VŠMU od roku 1969, čoskoro však musel zo školy z politických dôvodoch odísť a učiť mladých adeptov herectva a réžie sa vrátil až na sklonku 80. rokov. Jeho zásluhou vznikol aj medzinárodný festival divadelných škôl Istropolitana. Niekoľko rokov viedol Divadelnú fakultu VŠMU ako dekan. Roky pôsobil aj v rozhlase.

Patril k významným tvorcom takzvaných bratislavských pondelkov. Na konte má množstvo televíznych inscenácií a filmov. Režíroval aj televízny seriál Štúrovci (1991). V roku 2022 mu prezidentka Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry.

Manželkou Petra Mikulíka bola herečka Zuzana Kocúriková, ich dcéra Katarína Mikulíková pôsobí ako dramaturgička a scenáristka. Jeho bratom bol herec Pavol Mikulík (1944 – 2007).

Peter Mikulík počas skúšky hry Ideálny manžel (2003). Foto: SND/Jana Nemčoková

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Art Film 2026 ocenenia Režisér Fatih Akin s cenou Zlatá kamera. Foto: IFF Art Film/Peter Staš

Art Film 2026 ocenil snímky Navždy, Made in EU aj Miništranti

Modrého anjela pre najlepšiu snímku Medzinárodnej súťaže hraných filmov získala na 32. ročníku IFF Art Film v Košiciach rakúsko-nemecká dráma Navždy. Jej režisérke Sandre Wollner zároveň porota udelila Modrého anjela za réžiu. Snímka rozpráva o strate blízkeho človeka a na trúchlenie sa pozerá z časového odstupu. V jej záverečnej tretine sa miesi prítomnosť s minulosťou, realita so snom a vidinou. „Porota oceňuje schopnosť previesť diváctvo dvomi časovými rovinami bez toho, aby nás čo i len na okamih držala za ruku,“ zdôvodnila na pódiu výber hlavnej poroty jej členka, scenáristka Barbora Námerová. „Réžia tohto filmu nás v každom okamihu drží v napätí a vyhýba sa melodráme,“ dodala. Film navždy mal premiéru iba v máji na festivale v Cannes. Odniesol si odtiaľ hlavnú cenu sekcie Un Certain Regard. Záber z filmu Navždy. Foto: The Barricades Panama Film/Gregory Oke Modrého anjela za najlepší ženský herecký výkon získala Imogen Poots za úlohu v debute Kristen Stewart Chronológia vody. Stvárňuje ženu, ktorá naberie silu a odvahu, aby mnohé rany od života pretavila v umenie. Za mužský herecký výkon ocenili britského herca Toma Courtenaya. V britskom filme amerického režiséra Lancea Hammera Kráľovná na mori stvárnil muža, ktorému manželku berie postupujúca demencia. „Skutočne som nadšený, že som vyhral cenu Modrého anjela. Mrzí ma, že tam s vami nemôžem byť osobne, ale mám 89 rokov...
recenzia Toy Story 5: Príbeh hračiek Záber z filmu Toy Story 5: Príbeh hračiek. Foto: CinemArt SK

recenzia Toy Story 5: Príbeh hračiek

Toy Story 5: Príbeh hračiek, najnovšia snímka štúdia Pixar, prišla do kín ako jeden z najočakávanejších filmov roka. Či očakávania naplnila alebo nie je viac menej jedno, ak sa podarí naplniť pokladnice, ale tak už to v tom Hollywoode chodí. Umenie a komercia v ňom často mávajú rovnakú tvár.   Dievčatko Bonnie, ústredná vedľajšia postava filmu, v ktorom hračky žijú svoje alternatívne skutočné životy až keď sa nedívame, je asi trolinka iné, ako jej rovesníčky a rovesníci. Tiež síce trávi väčšinu svojho času vo fikčnom, fantazijnom svete, ale tento jej svet, na rozdiel od sveta iných jej rovesníkov, je viac svetom konvenčných, tradičných, fyzických hračiek, bábik, panákov, plyšákov atď. ako hračiek technologických, v jej filmovom svete reprezentovaných zeleným tabletom. Bonnie ho dostane, aby prekonala svoju inakosť. Tá totiž spočíva v tom, že Bonnie má problém socializovať sa. Nie je vyslovene asociálka, ale je veľmi ostýchavá, možno introvertka, a tak si ťažko hľadá kamarátov. Skutočných kamarátov, nie hračky. Aj keď vo svete, ktorý už má minimálne dve definujúce sociálne roviny – fyzickú a virtuálnu – offline a online, je toto zásadný problém. A začína sa film, ktorý je na jednej strane veľmi konvenčný, veď je piatykrát o tom istom, a na druhej strane je až modelovým príkladom nekonvenčnosti v rámci interpretácie.  Deti videli iný...
Zobraziť všetky články