Peter Mikulík počas skúšky hry Ideálny manžel (2003). Foto: SND/Jana Nemčoková
Písmo: A- | A+

Významný divadelný a televízny režisér, pedagóg a herec Peter Mikulík zomrel 13. decembra 2025 vo veku 84 rokov. V Slovenskom národnom divadle sa podpísal pod takmer stovku divadelných réžií. Režíroval tiež množstvo televíznych inscenácií. Bol dvorným režisérom dvojice Lasica a Satinský. „Odchádza rozhľadený a pokorný divadelník s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom,“ reagovalo na jeho úmrtie Slovenské národné divadlo.

Rodák z Trenčína sa dramatickému umeniu venoval od detstva. Už ako chlapec pôsobil v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Neskôr pomýšľal na herectvo, kvôli silnejším dioptriám ho však neprijali. A tak vyštudoval na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU réžiu. Okrem toho však účinkoval v menších postavách na javisku, vo filme aj v televízii.

Roky s Lasicom a Satinským

Paralelne pôsobil v novozaloženom kabaretnom divadle Tatra revue, ktoré vzniklo v roku 1958. „V prostredí tanečnej sály so stolmi a stoličkami, po bokoch ktorej sa dalo chodiť, začala na zvýšenom pódiu svoju kariéru nielen humoristická dvojica Milan Lasica a Július Satinský, ale aj Peter Mikulík, ktorý bol režisérom týchto zväzáckych nedeľných Mládežníckych predpoludní. Ich princípom bola autorská improvizácia,“ napísala teatrologička Dagmar Podmaková v štúdii v časopise Slovenské divadlo. S Júliusom Satinským sa Mikulík zoznámil ešte počas Hviezdoslavových Kubínov ako tínedžer a neskôr sa tu obaja zoznámili aj s Milanom Lasicom.

„So spolužiakom Milanom Lasicom si Peter Mikulík intelektuálne a ľudsky rozumel už od študentských čias na VŠMU. O rok starší Lasica aj po desaťročiach pripomínal, že Mikulík nebol len režisér, ale aj spolutvorca týchto predpoludní, rovnako tak programu Večer pre dvoch (1966), hraného už pod hlavičkou Divadla Lasicu a Satinského, ktoré bolo neskôr jednou zo zložiek Divadelného štúdia. Režíroval legendárne Soirée (Stretnutie s obecenstvom) v priestoroch Divadla na korze (1968) aj program Nikto nie je za dverami (1982), ktoré humoristi uvádzali v produkcii Štúdia S. Mikulíkovi bol blízky autorský dialóg Lasicu a Satinského, vyjadroval ich spoločný generačný názor na svet. Aktuálnosť ich tvorby nebola priamočiara, ale skrytá v  slovných hračkách a  vo viacnásobných významoch slova a situácií,“ dodáva Podmaková. S Lasicom a Satinským spolupracoval Peter Mikulík v podstate až do smrti Júliusa Satinského v roku 2002.

Roky v SND a na VŠMU

Do Činohry Slovenského národného divadla nastúpil Peter Mikulík začiatkom 60. rokov tiež ako herec. Od roku 1965 tu pôsobil ako interný režisér. V rokoch 1991 – 1997 bol umeleckým šéfom a riaditeľom Činohry SND. „Jeho doménou bola anglosaská dráma, absurdná a groteskná dramatika, najmä však klasické drámy psychologického razenia. Výrazné zastúpenie mali uňho inscenácie komediálneho žánru. Herecké skúsenosti sa odzrkadlili aj v jeho režijnej práci pri detailnom prepracovaní hereckej zložky jeho divadelných inscenácií,“ uviedla na svojich stránkach Vysoká škola múzických umení, keď mu v roku 2023 mu udelila Zlatú medailu VŠMU za výnimočný prínos slovenskému divadelníctvu a mimoriadne zásluhy pri rozvoji Divadelnej fakulty VŠMU.

Ako pedagóg pôsobil na VŠMU od roku 1969, čoskoro však musel zo školy z politických dôvodoch odísť a učiť mladých adeptov herectva a réžie sa vrátil až na sklonku 80. rokov. Jeho zásluhou vznikol aj medzinárodný festival divadelných škôl Istropolitana. Niekoľko rokov viedol Divadelnú fakultu VŠMU ako dekan. Roky pôsobil aj v rozhlase.

Patril k významným tvorcom takzvaných bratislavských pondelkov. Na konte má množstvo televíznych inscenácií a filmov. Režíroval aj televízny seriál Štúrovci (1991). V roku 2022 mu prezidentka Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry.

Manželkou Petra Mikulíka bola herečka Zuzana Kocúriková, ich dcéra Katarína Mikulíková pôsobí ako dramaturgička a scenáristka. Jeho bratom bol herec Pavol Mikulík (1944 – 2007).

Peter Mikulík počas skúšky hry Ideálny manžel (2003). Foto: SND/Jana Nemčoková

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Generál Golian režiséra Juraja Štepku. Foto: Cinemart

Generál Golian sa pýta, ako by sme sa na jeho mieste zachovali

Do slovenských kín prichádza vojnová dráma o mužovi, ktorý vrátil Slovensku tvár. Pred šiestimi rokmi sa režisér Juraj Štepka zahĺbil do štúdia archívov, historických materiálov a kníh s tematikou druhej svetovej vojny. Zaujímal sa o Jána Goliana, dôstojníka československej armády a brigádneho generála, ktorého chcel objaviť pre slovenský film. Silný príbeh tohto hrdinu stojí za to – Ján Golian spolupracoval počas vojny s ilegálnymi odbojovými skupinami a v roku 1944 viedol Slovenské národné povstanie. Režisér spolu so scenáristom Petrom Rajčákom presedeli v diskusiách s historikmi mnohé hodiny, aby sa o ňom dozvedeli čo najviac. Chceli o ňom nakrútiť historicky čo najpresnejší film, a to sa im podarilo. Po festivalovej premiére na piešťanskom Cinematiku a premiére v Banskej Bystrici a v Bratislave prichádza Generál Golian od 8. októbra do slovenských kín. Hrdinstvo alebo rodina „Jána Goliana v skutočnosti veľmi nepoznáme. Nepostavili sme mu dôstojnú sochu, nenakrútili o ňom hraný film, a pritom ide o jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín,“ povedal pre médiá režisér. Práve to bola preňho a pre scenáristu príležitosť napísať jeho príbeh a ukázať ľuďom, že aj malý národ môže mať veľkých synov. Vnímajú ho ako silného človeka, ktorý sa vedel rozhodnúť v okamihu, keď to bolo najťažšie, napriek tomu, že tušil, aké následky bude jeho rozhodnutie znamenať preňho aj pre jeho rodinu. „To...
Polnočná omša Margit Bara, Ladislav Chudík a Hana Meličková vo filme Polnočná omša. Foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

Polnočná omša  s diskusiou v Kine Lumière

Film Polnočná omša (1962) režiséra Jiřího Krejčíka vydal tento rok Slovenský filmový ústav (SFÚ) na blu-ray nosiči. Pri tejto príležitosti sa v Kine Lumière uskutoční projekcia filmu a diskusia v programovom cykle Kino-Ikon Choice. Počas nej sa zúčastnení hostia budú venovať rôznym aspektom tohto diela. Stretnutie v réžii rovnomenného filmologického časopisu Kino-Ikon sa uskutoční vo štvrtok 8. októbra o 17.00 hod. Vstup na diskusiu je voľný. Filmová adaptácia známej rovnomennej divadelnej hry Petra Karvaša Polnočná omša je dramatickým príbehom malomeštiackej rodiny Kubišových na strednom Slovensku. Jej členovia buď priamo kolaborujú s Nemcami, alebo len túžia prežiť vojnu v bezpečí. Vážnym ohrozením sa pre nich stáva návrat zraneného syna Juraja. Pred časom sa pridal k partizánom a na Štedrý večer roku 1944 sa vracia domov. Je to jeden z menej známych povstaleckých filmov. V širokouhlom zábere ho nakrútil v tom čase v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe hosťujúci český režisér Jiří Krejčík. Na scenári sa okrem Krejčíka a Karvaša podieľal aj Albert Marenčin, vtedajší vedúci I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov. Za kamerou stál Rudolf Stahl, autorom hudby bol Zdeněk Liška. Diskusia po filme bude „o histórii jeho vzniku, o peripetiách filmovej adaptácie rovnomennej predlohy Petra Karvaša v kontexte aj jej dovtedajších či neskorších divadelných adaptácií – témou budú otázky dramaturgie, či hereckého...
Fotografia z filmu 33 krokov

Neskrotní démoni tráum

Názov filmu 33 krokov vychádza zo vzdialenosti od bydliska Milana Daniela k miestu, kde ho pred rokmi napadli. Iba preto, že je Róm. Brutálny útok prežil. Okrem nepeknej jazvy cez hlavu mu však zostala aj trauma, ktorá dnes ovplyvňuje aj jeho deti. Príbehom Milana Daniela, ktorý vo filme stvárňuje hlavnú postavu, sa inšpirovala režisérska dvojica Anna a Šimon Domčekovci. Film 33 krokov mal premiéru na MFF v Karlových Varoch v súťažnej sekcii Proxima. Odniesol si Zvláštne uznanie poroty a od 8. októbra je film 33 krokov aj v slovenských kinách. Hoci sa inšpiroval skutočnými udalosťami a muž, ktorý ich prežil stvárňuje hlavného hrdinu, ide o hraný projekt – hoci na hrane dokumentu. Ide o ich spoločný celovečerný debut. „Inšpirovali sme sa reálnymi udalosťami, ale chceli sme urobiť hraný film. Nepracovali sme s napísanými dialógmi. Spôsob natáčania tiež prispel k výsledku – nemali sme dvadsať 12-hodínových dní za sebou. Rodinu sme navštevovali v malom štábe, redukovanom na minimum, na pár hodín denne. Dlhšie nebolo, skrz zdravotný stav hlavného protagonistu, často ani možné natáčať,“ vysvetľujú Anna a Šimon Domčekovci v rozhovore na stránke SFÚ. „Niekedy sa podaril záber, niekedy obraz. Počiatočné obmedzenia však prispeli k tvaru, ktorý by nebol v inom produkčnom systéme možný. Dobrou pomôckou bola aj herecká metóda Johna Cassavetesa,“...
Zobraziť všetky články