Peter Mikulík počas skúšky hry Ideálny manžel (2003). Foto: SND/Jana Nemčoková
Písmo: A- | A+

Významný divadelný a televízny režisér, pedagóg a herec Peter Mikulík zomrel 13. decembra 2025 vo veku 84 rokov. V Slovenskom národnom divadle sa podpísal pod takmer stovku divadelných réžií. Režíroval tiež množstvo televíznych inscenácií. Bol dvorným režisérom dvojice Lasica a Satinský. „Odchádza rozhľadený a pokorný divadelník s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom,“ reagovalo na jeho úmrtie Slovenské národné divadlo.

Rodák z Trenčína sa dramatickému umeniu venoval od detstva. Už ako chlapec pôsobil v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Neskôr pomýšľal na herectvo, kvôli silnejším dioptriám ho však neprijali. A tak vyštudoval na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU réžiu. Okrem toho však účinkoval v menších postavách na javisku, vo filme aj v televízii.

Roky s Lasicom a Satinským

Paralelne pôsobil v novozaloženom kabaretnom divadle Tatra revue, ktoré vzniklo v roku 1958. „V prostredí tanečnej sály so stolmi a stoličkami, po bokoch ktorej sa dalo chodiť, začala na zvýšenom pódiu svoju kariéru nielen humoristická dvojica Milan Lasica a Július Satinský, ale aj Peter Mikulík, ktorý bol režisérom týchto zväzáckych nedeľných Mládežníckych predpoludní. Ich princípom bola autorská improvizácia,“ napísala teatrologička Dagmar Podmaková v štúdii v časopise Slovenské divadlo. S Júliusom Satinským sa Mikulík zoznámil ešte počas Hviezdoslavových Kubínov ako tínedžer a neskôr sa tu obaja zoznámili aj s Milanom Lasicom.

So spolužiakom Milanom Lasicom si Peter Mikulík intelektuálne a ľudsky rozumel už od študentských čias na VŠMU. O rok starší Lasica aj po desaťročiach pripomínal, že Mikulík nebol len režisér, ale aj spolutvorca týchto predpoludní, rovnako tak programu Večer pre dvoch (1966), hraného už pod hlavičkou Divadla Lasicu a Satinského, ktoré bolo neskôr jednou zo zložiek Divadelného štúdia. Režíroval legendárne Soirée (Stretnutie s obecenstvom) v priestoroch Divadla na korze (1968) aj program Nikto nie je za dverami (1982), ktoré humoristi uvádzali v produkcii Štúdia S. Mikulíkovi bol blízky autorský dialóg Lasicu a Satinského, vyjadroval ich spoločný generačný názor na svet. Aktuálnosť ich tvorby nebola priamočiara, ale skrytá v  slovných hračkách a  vo viacnásobných významoch slova a situácií,“ dodáva Podmaková. S Lasicom a Satinským spolupracoval Peter Mikulík v podstate až do smrti Júliusa Satinského v roku 2002.

Roky v SND a na VŠMU

Do Činohry Slovenského národného divadla nastúpil Peter Mikulík začiatkom 60. rokov tiež ako herec. Od roku 1965 tu pôsobil ako interný režisér. V rokoch 1991 – 1997 bol umeleckým šéfom a riaditeľom Činohry SND. „Jeho doménou bola anglosaská dráma, absurdná a groteskná dramatika, najmä však klasické drámy psychologického razenia. Výrazné zastúpenie mali uňho inscenácie komediálneho žánru. Herecké skúsenosti sa odzrkadlili aj v jeho režijnej práci pri detailnom prepracovaní hereckej zložky jeho divadelných inscenácií,“ uviedla na svojich stránkach Vysoká škola múzických umení, keď mu v roku 2023 mu udelila Zlatú medailu VŠMU za výnimočný prínos slovenskému divadelníctvu a mimoriadne zásluhy pri rozvoji Divadelnej fakulty VŠMU.

Ako pedagóg pôsobil na VŠMU od roku 1969, čoskoro však musel zo školy z politických dôvodoch odísť a učiť mladých adeptov herectva a réžie sa vrátil až na sklonku 80. rokov. Jeho zásluhou vznikol aj medzinárodný festival divadelných škôl Istropolitana. Niekoľko rokov viedol Divadelnú fakultu VŠMU ako dekan. Roky pôsobil aj v rozhlase.

Patril k významným tvorcom takzvaných bratislavských pondelkov. Na konte má množstvo televíznych inscenácií a filmov. Režíroval aj televízny seriál Štúrovci (1991). V roku 2022 mu prezidentka Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry.

Manželkou Petra Mikulíka bola herečka Zuzana Kocúriková, ich dcéra Katarína Mikulíková pôsobí ako dramaturgička a scenáristka. Jeho bratom bol herec Pavol Mikulík (1944 – 2007).

Peter Mikulík počas skúšky hry Ideálny manžel (2003). Foto: SND/Jana Nemčoková

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová Foto: SFTA

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová

Zuzana Gindl-Tatárová v polovici 80. rokov vstúpila do sveta filmu tvorivou spoluprácou so Štefanom Uhrom ako spoluscenáristka jeho filmu o Božene Slančíkovej Timrave Šiesta veta (1986). Dramaturgicky spolupracovala na filmoch ako Správca skanzenu, Sedím na konári a je mi dobre,  Let asfaltového holuba alebo Neha, neskôr Kandidát, Čiara či Slúžka. Desiatkam ďalších filmov pomohla na svet ako národná zástupkyňa v európskom fonde na podporu kinematografie Eurimages. Pedagogicky pôsobila na FTF VŠMU a jej tzv. „veľkým seminárom“ prešla drvivá väčšina aktívnych filmárov a filmárok strednej a mladšej generácie. Bola aj prodekankou FTF VŠMU pre zahraničie a dvakrát bola vymenovaná za členku Rady AVF (2011 a 2021.) V rokoch 2002 – 2007 viedla Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, kde založila národné filmové ceny Slnko v sieti. Tento rok si sama prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Viackrát si povedala, že k cinefilstvu si sa dostala už ako päťročná, keď teba a tvojho brata stará mama vodievala do bratislavského kina Čas. Aké boli tvoje najranejšie filmové zážitky a čo z nich v tebe zostalo dodnes? Mojimi hrdinami boli vtedy Zikmund a Hanzelka a ich úžasná Tatra, alebo Frigo na mašine... Boli to odvážni a nezávislí hrdinovia. No babička nás nevodila len do kina Čas. Pravidelne sme chodili aj na detské predstavenia do „blchárne“, ako sme volali kino Mladosť. Bolo...
Milota Záber z filmu Milota. Foto: FURIA FILM

Milota otvára našej úprimnosti chalupu s modrou strechou

Vidieť umeleckého fotografa v procese tvorby znamená možnosť dotýkať sa miery slobody jeho vnútorného sveta, v ktorom sa odráža realita tak, ako ju vidí cez objektív aparátu. Ak je to Milota Havránková, sledujeme celoživotný príbeh výnimočnej a charizmatickej ženy s neomylným citom pre pevný, úprimný a podmanivý výtvarný experiment. Do kín prichádza celovečerný dokument Milota. Premiéru bude mať 30. apríla. Na správnej ceste „Na Slovensku je stále veľa žien, ktoré si zaslúžia filmové spracovanie,“ hovorí pre Filmsk.sk producentka dokumentu Milota Lívia Filusová. K myšlienke zmapovať životnú cestu jednej z najvýraznejších osobností slovenskej fotografie dospela v čase pandémie. Rozhodovala sa vtedy o uchopení novej témy, v ktorej mala byť ústrednou postavou súčasná žena – umelkyňa. Fakt, že v spoločnosti začali vládnuť dovtedy utlmené vášne degradujúce kultúrne hodnoty, ju v tom mohol len utvrdiť. Tvorba Miloty Havránkovej ju okamžite oslovila svojou originalitou, štylizáciou a najmä emóciou, ktorú z jej fotografií cítila. „Keď som si preštudovala dostupné materiály, ktoré som o Milote našla, vedela som, že som na správnej ceste. S Milotou a s jej rodinou sme odkomunikovali zámer filmu, dohodli sme si podmienky v rámci obsahu a ja som sa na temer štyri roky stala súčasťou ich života,“ hovorí. Fotografka Milota Havránková Foto: FURIA FILM Spontánne a s výsledkom Silným vizuálnym aj emocionálnym motívom filmu sa stala Milotina chalupa s...
Turisti Záber z filmu Turisti. Foto: ASFK

Turisti mimo komfortnej zóny

Po premiére na Medzinárodnom festivale krátkych filmov v Clermont-Ferrand sa krátky animovaný film slovenskej režisérky Márie Kralovič Turisti dostal aj do slovenských kín. V distribúcii sa premieta ako predfilm americkej čiernej komédie Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem (r. Mary Bronstein). Protagonistami filmu Turisti sú manželia Hana a Kornel. Ich výprava do prírody sa zmení na boj o prežitie. „Film Turisti je krátky animovaný film o hľadaní vzájomného porozumenia v pokročilom manželskom zväzku. Hana a Kornel majú neľahkú úlohu. Vyšplhať sa na kopec svojho problému a za jeho vrcholom nájsť nové perspektívne horizonty. Stávajú sa teda turistami, kde musia vyhrať boj nad vlastnými vášňami, únavou a lenivosťou pri ťažkom výstupe na vrchol,“ píše v explikácii pre Audiovizuálny fond producentka Agata Novinski. „Film je zároveň o dôležitosti poznať samého seba a mať sa rád, aby sme boli v dostatočnej miere pripravení na akékoľvek partnerské spolužitie,“ dodáva. Režisérka Mária Kraľovič má za sebou už niekoľko krátkych animovaných filmov. Jej snímka Fifi Fatale (2018) získala nomináciu na Slnko v sieti. Ako animátorka sa Kralovič podieľala aj na ďalších snímkach. Venuje sa tiež ilustrovaniu. „Lákajú ma situácie, kde je človek nútený mimo svojej komfortnej zóny zakúsiť nebezpečie, či boj o svoj život. Krutosť prírody, ktorá vie byť...
Zobraziť všetky články