Na konte má desiatky divadelných postáv, stovky filmových a televíznych rolí a množstvu hrdinov prepožičal svoj hlas aj v rozhlase. Štefan Kvietik, ktorého život bol naplnený vášňou, disciplínou a kreativitou, vždy hľadal spôsob, ako obohatiť postavu o svoje vlastné charakteristické črty, patril k najvýraznejším osobnostiam slovenského herectva. Zomrel 21. marca vo veku 90 rokov.

Aby divák nezabudol, že to hral Kvietik

„Pri hľadaní a prijímaní vnútorných kvalít mojich divadelných, filmových či televíznych postáv, ktoré musí umelec divákovi ponúknuť, som sa riadil podvedomou snahou prepožičať zasa ja im v plnej miere sám seba. Mojím krédom bolo, aby divák nezabudol, že to hral Kvietik. Dúfam, že sa mi to darilo,“ povedal v roku 2001 pre denník Národná obroda.

Teatrológ Karol Mišovic v Kvietikovom profile v časopise kød – konkrétne ø divadle v roku 2014 napísal: „Aj napriek mužnej fyziognómii sa jeho herectvo nestratilo v stereotype vyplývajúcom z tejto danosti. Vo výrazovom registri mu totiž boli vlastné aj polohy lyrickosti, nežnosti a zraniteľnosti. To z neho robilo herca flexibilného a prispôsobivého ako protichodným žánrovým polohám, tak aj protirečivým režijným poetikám.“

Štefan Kvietik sa narodil v Dolných Plachtinciach, odkiaľ pochádzal aj Ctibor Filčík (a z vedľajších dedín zase Milan Kňažko či Július Pántik, ktorý Kvietikovi pomohol na ceste k herectvu). Pôvodne túžil byť lekárom. „Tieto dve profesie majú určite veľa spoločného, obe totiž svojím spôsobom narábajú s ľudskou bytosťou, ktorá je nesmierne komplikovaná a zložitá. Či už sa obrátime na telo, alebo na dušu človeka,“ povedal Kvietik pred rokmi v rozhovore pre denník Práca.

Aj z kádrových dôvodov sa rozhodol, že namiesto medicíny vyskúša herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prijali ho a učil sa tu od takých osobností ako Janko Borodáč, Viliam Záborský či Karol L. Zachar.

Erbový reprezentant svojej generácie

Keď po absolvovaní školy dostal ponuku z Armádneho divadla v Martine, vraj mu to veľmi dobre padlo – potešil sa, že si tam zároveň odkrúti vojenčinu. Postupne sa tam však dostal aj k hereckým príležitostiam, ktoré by podľa vlastných slov vo svojom veku inde nedostal.

Ako pripomína v už spomínanom profile Karol Mišovic, vrcholom Kvietikovho dvojročného pôsobenia v Martine bola titulná postava v Shakespearovom Macbethovi, ktorú tam naštudoval pod režijným vedením hosťujúceho Jozefa Budského. V tej istej sezóne Budský hru naštudoval aj v SND, kam Kvietik nastúpil v roku 1959 a postavu naštudovanú z Martina začal alternovať s Ladislavom Chudíkom.

„Vďaka svojej mužnej postave, sýtemu hlasu, ktorý dokázal modulovať od lyrických odtieňov až do expresívneho kriku a mimickej a gestickej variability, sa stal najobsadzovanejším predstaviteľom najmladšej hereckej generácie,“ napísal Mišovic. A v texte o Kvietikovi v časopise Slovenské divadlo ešte dodáva: „Kvietik vďaka náročným príležitostiam, inšpiratívnej práci s diferentnými režijnými poetikami i rozmanitej typológii stvárňovaných postáv rýchlo vyrástol na erbového reprezentanta svojej generácie.“

Dosky ako laboratórium

V Slovenskom národnom divadle Štefan Kvietik spolupracoval s režisérmi ako Jozef Budský, Karol L. Zachar, Pavol Haspra a ďalšími. Stvárnil tu zhruba osemdesiat postáv. „Cítil som až priveľký rešpekt voči tomu, že som sa odrazu ocitol na doskách medzi svojimi pedagógmi. Z ich strany som však cítil úžasnú podporu a zároveň som nasával ten obrovský talent, ktorý sa tam koncentroval. Začali mi dôverovať aj tamojší režiséri, takže prichádzala jedna úloha za druhou, čo bolo ďalšie šťastie,“ spomínal na svoje začiatky v SND pre Film.sk.

Medzi jeho výrazné herecké kreácie patrili napríklad bača Mišo v Stodolovej Bačovej žene (r. Karol L. Zachar, 1963), Figaro v Nezvalovom Novom Figarovi (r. Tibor Rakovský, 1963), Stanley Kowalski vo Williamsovej Električke zvanej túžba (r. Július Pántik, 1964), Nick v Albeeho hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej (r. Pavol Haspra, 1965) alebo Riccardo Fontana v kontroverznom Zástupcovi Rolfa Hochhutha (r. Jozef Budský, 1966). Takisto Don Rodrigo v Corneillovom Cidovi (r. Pavol Haspra, 1972), Andrej Bolkonskij v Tolstého Vojne a mieri (r. Jozef Budský, 1974), Joe v Saroyanovom Čase tvojho žitia (r. Jozef Budský, 1973), Edmund v Shakespearovom Kráľovi Learovi (r. Pavol Haspra, 1975) a mnohé ďalšie herecky vďačné postavy.

Jeho poslednou divadelnou úlohou bol biskup Georges Folliot v Anouilhovej dráme Becket alebo Božia česť (r. Pavol Haspra, 1996). Potom sa Kvietik rozhodol opustiť Slovenské národné divadlo a v podstate tak skončiť s herectvom.

Mnohí sa pýtali, či to nebolo priskoro. „Je to oprávnená otázka. Mal som aj to šťastie, že som desať rokov sedel v divadelnej šatni s Karolom Machatom, ktorý bol podľa mňa najväčším slovenským hercom. Ako nám roky pribúdali, začali sme uvažovať aj o tom, či ostať, či ešte máme silu a či chceme ďalej pracovať v danej konštelácii. Rozhodli sme sa pre odchod,“ povedal pre Film.sk o tomto období Kvietik, ktorý po revolúcii v rokoch 1990 – 1994 pôsobil ako poslanec v Slovenskej národnej rade zvolený ako nezávislý kandidát za Slovenskú národnú stranu. „Áno, u mňa do toho vstúpilo aj politikum. V parlamente som pôsobil dve volebné obdobia, nebol som však v žiadnej strane, ani v SNS. Začiatkom 90. rokov som súhlasil s jej programom, pretože mala ako jediná v celom politickom spektre snahu o osamostatnenie Slovenska. Dočkal som sa však nepriaznivých reakcií a nerozumel som tomu, že prichádzajú aj zo SND. Aj to ovplyvnilo moje myslenie, čo ďalej. Takže sme si napokon s Karolom Machatom povedali, že skúsime, čo to s nami spraví, keď sa začneme venovať aj osobnému životu. Lebo mne dovtedy praktický život unikal pomedzi prsty, žil som takpovediac dosť vysoko nad zemou,“ dodal herec.

Pôsobil aj ako pedagóg. „Učil som na Vysokej škole múzických umení veľmi rád a dobre som si s mladými ľuďmi rozumel,“ povedal s tým, že hoci sa o ňom zvyklo hovoriť, že je prísny pedagóg, náročný na študentov bol preto, aby ich dobre pripravil do profesijného života.

Vysoká škola filmového herectva 1962

„Keď som začínal účinkovať vo filme a v televízii, musel som hľadať iné, nové herecké výrazové prostriedky, ktoré by boli prijateľné pre citlivé oko kamery. Nebolo to jednoduché, lebo naša herecká výchova bola zameraná na tvorbu divadelnú, ktorá vyžaduje iný herecký prejav. Ja som tieto dva odlišné umelecké prístupy zvládol pomerne ľahko,“ odpovedal Kvietik denníku Práca na klasickú novinársku otázku, či sa cítil lepšie pred kamerou alebo na javisku. „Ale aj tak – hlavnou doménou mojej hereckej práce bolo divadlo. Jeho dosky boli laboratóriom, kde som nekonečné hodiny testoval herecké postupy.“

Prvé výrazné filmové úlohy dostal Kvietik už začiatkom 60. rokov. Veľký význam pre jeho ďalšiu kariéru mali najmä filmy Havrania cesta (r. Martin Hollý, 1962) a Boxer a smrť (r. Peter Solan, 1962). Prvý bol začiatkom Kvietikovej spolupráce s Hollým a stvárnil v ňom postavu montéra Matúša Slameňa. Ten sa dostane do konfliktu s majstrom a súperí s ním aj o priazeň rovnakej ženy. Druhý priniesol Kvietikovi aj medzinárodný ohlas a uznanie za stvárnenie postavy väzňa v koncentračnom tábore a bývalého boxera Komínka, ktorého nacistický dôstojník donúti, aby sa stal jeho partnerom v boxerských dueloch.

„Rok 1962 – zásluhou spomínaných režisérov – znamená pre mňa vysokú školu filmového herectva. Patrí sa mi vysloviť obom slová vďaky za to, že ma naučili, čo film vyžaduje, a že som pochopil, čo kamera, toto nemilosrdné oko, znesie, a čo nie,“ povedal herec vo svojej knižnej autobiografii, ktorú s ním spísal Ján Čomaj. Zaspomínal si tiež, že Havrania cesta sa dokončovala paralelne so Solanovým filmom: „Keď som sa v Hollého filme člnkoval na jazere s Vierkou Galatíkovou, už som bol ako koncentračný väzeň z filmu Boxer a smrť ostrihaný nakrátko, takže mi v Havranej ceste dali parochňu. Keď som potom, ako scenár kázal, skončil vo vode, najprv vyplávala parochňa, až potom herec.“

Neskôr sa Kvietik objavil aj v Solanovom poviedkovom filme Tvár v okne (1963) či v jeho televíznom filme Sedem svedkov (1967). S Martinom Hollým zase nakrútil aj Jeden deň pre starú paniu (1966), drámu Mŕtvi učia živých (1983) a najmä dva diely dobrodružnej tatranskej trilógie Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971), v ktorých stvárnil horolezca Pirina.

„Ivan Bukovčan sa raz priznal, že keď scenár písal, myslel na nás. Dokonca sa vravelo, že celý príbeh filmu šil presne na našu mieru. Muselo to tak byť. Ja tomu dodnes verím, lebo my sme jeho postavy ani nemuseli hrať, len im uveriť a ich žiť! Základným princípom herectva je uveriť svojej postave. Stotožniť sa s jej myslením, vyjadrovaním a konaním. Stalo sa,“ napísal Kvietik v knihe Život bez opony o Medenej veži. Veľmi si ju cenil nielen ako film, ale aj pre kolektív spolupracovníkov, ktorí sa na ňom stretli a dokonca sa stretávali aj po rokoch od nakrútenia. V snímke sa pred kamerou Karola Kršku zišla celá plejáda hereckých osobností – Ivan Rajniak, Ivan Mistrík, Emília Vášáryová, Július Vašek, Vlado Müller či Michal Dočolomanský.

Herectvo je nádherné prekliatie

Kvietik často tvoril pár s Emíliou Vášáryovou – diváci si ich na základe toho spájali aj v súkromí. „O našom vzťahu sa hovorilo ako o hotovej veci. Ľudia mi dokonca písali, ako ich naša láska dojíma,“ spomínala Vášáryováv knihe Márie Reslovej Stále na cestě. „Robili sme spolu veľmi veľa, naša spolupráca trvala roky. Boli sme pomaly v každej divadelnej hre, hrali sme vo filmoch… Keď som končila školu, pán Kvietik bol už v Slovenskom národnom divadle a už sa pokúšal aj učiť. Keď som obhajovala diplomovú prácu, sedel v komisii. Ľudia si vás vždy stotožňujú s vašimi postavami, s tým sa nedá nič robiť. V tom čase, navyše, bola len jedna televízia. Každý mesiac nám po pondelkových inscenáciách odovzdali hrubé fascikle s listami, ktoré prišli,“ dodala k tomu v rozhovore pre Pravdu.

Ako Urban a Kristína Habdžovci tvorili s Kvietikom pár aj v ďalšej klasike, ktorú si považoval – Červenom víne (r. Andrej Lettrich, 1972/76) – a k divákom sa dostala najskôr v televíznej verzii a neskôr aj vo verzii určenej pre kiná. O snímke, v ktorej sa predstavili aj Ivan Rajniak, Karol Machata, Július Vašek, Ivan Krivosudský, Dušan Blaškovič, Ľudovít Greššo, Zuzana Kocúriková, Oľga Adamčíková, František Kovár, Michal Dočolomanský či Eva Krížiková, hovoril Kvietik ako o galérii slovenského herectva.

„Uvedomovali sme si, že cez Hečkove dramatické postavy predstavujeme osudy slovenského človeka, jeho trápenia a jeho úsilie v živote niečo dosiahnuť. Nie každý román má také šťastie, že sa ho podarí verne pretlmočiť na filmové plátno alebo televíznu obrazovku,“ napísal herec v autobiografii. „Červené víno tvorí jednu epochu mojej hereckej filmárskej práce. Myslím si, že sme divákovi ponúkli umeleckú hodnotu, ktorá ho oslovila, z ktorej mal aj emotívny zážitok a pri ktorej si mohol sprítomniť život svojich otcov. (…) Herectvo, to je nádherné prekliatie. Krásnym ho robia také zážitky, aké sme mali všetci pri nakrúcaní Červeného vína,“ dodal.

S Andrejom Lettrichom nakrútil napríklad aj televíznu vojnovú drámu Mŕtvi nespievajú (1965), kriminálky Volanie démonov (1967) a Prípad krásnej nerestnice (1973) či seriál Povstalecká história (1984). Významnou bola aj Kvietikova spolupráca s Paľom Bielikom, ktorý ho ako rybára Richardusa obsadil do jednej z hlavných úloh vo svojom historickom diváckom hite Majster kat (1966). S režisérom Vladimírom Bahnom sa stretli pri spolupráci na historickej dráme Skrytý prameň (1973), v ktorej si zahral Krištofa, rezbárskeho tovariša Majstra Pavla z Levoče. Spolupracoval aj s českými režisérmi – s Otakarom Vávrom nakrútil Romancu pre krídlovku (1966), so Zbyňkom Brynychom Oázu (1972), s Radimom Cvrčkom rozprávku Za humnami je drak (1982), s Jaroslavom Soukupom historickú drámu Záchvev strachu (1984).

Spolupráca pečatená vzájomnou dôverou

V ságe murárskeho rodu Pichandovcov Tisícročná včela (1983), podľa predlohy Petra Jaroša, zveril režisér Juraj Jakubisko Kvietikovi úlohu Sama Pichandu. „Spolupráca s režisérom Jakubiskom bola, ako hovorievam, jedným z mojich schodíkov šťastia. Počas celého natáčania bola pečatená predovšetkým vzájomnou dôverou. Mám rád pri procese tvorby istú slobodu a Juraj Jakubisko mi ju v plnej miere poskytol,“ povedal Kvietik v roku 2019 v rozhovore pre portál idnes.cz. Zazlieval mu však záľubu v zadymovaní scény. Podľa Kvietika je Jakubiskovým najlepším filmom práve Tisícročná včela. Spolu natočili aj snímku Sedím na konári a je mi dobre (1989).

Kvietikovou poslednou filmovou úlohou je veliteľ tábora v Tábore padlých žien (r. Laco Halama, 1997). O desať rokov neskôr sa divákom vojnovej drámy Patrika Lančariča Rozhovor s nepriateľom (2007) prihovoril ako rozprávač.

Štefan Kvietik získal za svoju tvorbu viacero ocenení, ako aj víťazstiev v anketách popularity. Je držiteľom Kríža prezidenta SR II. stupňa a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia.

Herectvo je otázka viery

„Štefan Kvietik patril medzi hercov, ktorí s bravúrou dokázali pretlmočiť postavy absolútne antagonistické. Jeho herectvo bolo symbiózou racionálnej mužskosti, drsnej chlapskosti, ušľachtilej vznešenosti, krehkej senzitívnosti aj komickej karikatúrnosti. Neboli mu cudzie polohy rétorické ani civilné. Svojou hereckou tvárnosťou patrí medzi legendy slovenského umenia, ktoré si zaslúžia úprimný obdiv a uznanie,“ charakterizoval a zhrnul Kvietikov prejav Karol Mišovic.

Sám Štefan Kvietik hovoril, že herectvo je otázkou viery: „Podobné je to pri hre dieťaťa, ktoré ťahá na motúziku polienko a ani na um mu nezíde, že to nie je autíčko alebo vláčik. Ruka v ruke s touto vierou ide predstavivosť, v ktorej sa skrýva hlavné čaro hereckého umenia. Človek uverí mysleniu postavy, jej činom a vzniká istý druh pravdy. Vtedy aj divák, ktorý je svedkom tohto prepojenia, prijme túto pravdu za svoju. To je to zázračné a úžasné v umení, to je to posolstvo a naplnenie hercovej práce.“