Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

Ako sa horolezecká vášeň postupne mení na potrebu pomáhať?

Písmo: A- | A+

V roku 1984 sa horolezkyňa Dina Štěrbová stala prvou ženou, ktorá zdolala himalájsku osemtisícovku Čho Oju (8021 m). Neskôr sa začala venovať humanitárnej pomoci a s kolegom Vítězslavom Dokoupilom v pakistanskom Baltistane vo výške 3500 metrov nad morom vybudovala nemocnicu nielen pre horolezcov, ale aj miestnych ľudí, ktorí dovtedy v jednej z najodľahlejších častí sveta nemali prístup k zdravotnej starostlivosti. Inšpiratívny príbeh tejto výnimočnej ženy rozpráva česko-slovenský dokumentárny film režisérky Hany Pinkavovej Za oponou veľhôr.

Priekopníčka československého horolezectva Dina Štěrbová musela bojovať s predsudkami v horolezectve aj v spoločnosti. V čase, keď zdolávala najvyššie vrcholy, nebola prítomnosť žien v tomto športe vôbec bežná. Muži ich odmietali brať na expedície, pretože by vraj na ne nemuseli mať dostatok fyzických, ale ani psychických síl. „Stretla som sa s mnohými predsudkami, niekedy až brutálnymi a hlúpymi, pričom to ešte umocňovala doba normalizácie, keď som v socialistickom horolezeckom zväze rozhodne nepatrila medzi vyvolených. Ak však človek nedokáže takéto prekážky prekonať, môže to rovno zabaliť,“ povedala dnes 84-ročná Štěrbová v presskite k filmu.

Rodáčka z Bratislavy vyštudovala matematiku, ktorú v rokoch 1964 – 1992 vyučovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Je tiež autorkou viacerých kníh. „Mojím cieľom bolo zachytiť Dinu v rôznych životných etapách a umožniť divákovi nahliadnuť do jej vnútra. Film je mozaikou spomienok, archívnych materiálov a autentických momentov z jej súčasného života. Sledovanie Diny pri jej posledných výpravách do Pakistanu, kde sa lúči s horami a zároveň dohliada na fungovanie nemocnice v Baltistane, prináša silný emocionálny oblúk,“ napísala v režijnej explikácii v presskite Hana Pinkavová. „Vizuálne som sa rozhodla pre kontrast medzi dvoma svetmi, ktoré definovali Dininu životnú cestu – medzi divokými himalájskymi masívmi a civilizačnou realitou Európy. Kým v horách sledujeme surovú krásu prírody a náročné životné podmienky miestnych obyvateľov, v Európe vidíme Dinu pri písaní kníh, rozhovoroch a spomienkach na obdobia, keď musela bojovať proti predsudkom v horolezectve aj v spoločnosti.

Film Za oponou veľhôr je podľa režisérky nielen dokument o horách, ale aj „univerzálny príbeh o hľadaní zmyslu, o zodpovednosti voči svetu a o tom, že skutočné vrcholy nie sú len tie, ktoré zdolávame fyzicky, ale aj tie, ktoré nás menia zvnútra.

Režisérka strávila so Štěrbovou mnoho hodín v rozhovoroch nielen o živote, horách a humanitárnej pomoci, ale aj o politike, samote či slobode. Podľa filmárky film nie je iba príbehom výnimočnej ženy, no snažila sa zachytiť aj obraz osobnej premeny, v ktorej sa „horolezecká vášeň mení na hlbokú potrebu pomáhať“. Štěrbová jej vraj vravela, že mala film o nej nakrútiť pred štyridsiatimi rokmi, keď ešte liezla. „Mala pravdu – vtedy by bolo viac autentických záberov z jej výstupov. Ale filmov o horolezectve je veľa. Pre mňa bolo podstatné niečo iné – čo si Dina z týchto výprav odniesla a ako ju to nasmerovalo k humanitárnej pomoci.

Film, ktorý sa natáčal v Baltistane, v Česku aj na Lomnickom štíte, sa režisérke podarilo dokončiť po päťročnom úsilí. Vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Českým producentom je Viktor Schwarcz (Cineart TV Prague), slovenskou producentkou Silvia Panáková (Dayhey). Koproducentmi sú Česká televízia a Margita Štěrbová. V slovenskej premiére bol uvedený na festivale Hory a mesto, v slovenskej kinodistribúcii je od 3. apríla.

Hana Pinkavová absolvovala dokumentárnu réžiu na FAMU a v rokoch 1981 – 1991 pracovala ako režisérka a scenáristka vo Filmovom štúdiu Gottwaldov. Od roku 1991 pôsobí ako nezávislá režisérka a scenáristka a vytvorila vyše 120 autorských dokumentárnych filmov rôznych metráží.

Za oponou veľhôr (r. Hana Pinkavová, Česko/Slovensko, 2025)

Celkový rozpočet filmu: 151 566 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 20 000 eur)

Distribučná premiéra: 3. apríla 2025

Autor:

Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články