Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

Ako sa horolezecká vášeň postupne mení na potrebu pomáhať?

Písmo: A- | A+

V roku 1984 sa horolezkyňa Dina Štěrbová stala prvou ženou, ktorá zdolala himalájsku osemtisícovku Čho Oju (8021 m). Neskôr sa začala venovať humanitárnej pomoci a s kolegom Vítězslavom Dokoupilom v pakistanskom Baltistane vo výške 3500 metrov nad morom vybudovala nemocnicu nielen pre horolezcov, ale aj miestnych ľudí, ktorí dovtedy v jednej z najodľahlejších častí sveta nemali prístup k zdravotnej starostlivosti. Inšpiratívny príbeh tejto výnimočnej ženy rozpráva česko-slovenský dokumentárny film režisérky Hany Pinkavovej Za oponou veľhôr.

Priekopníčka československého horolezectva Dina Štěrbová musela bojovať s predsudkami v horolezectve aj v spoločnosti. V čase, keď zdolávala najvyššie vrcholy, nebola prítomnosť žien v tomto športe vôbec bežná. Muži ich odmietali brať na expedície, pretože by vraj na ne nemuseli mať dostatok fyzických, ale ani psychických síl. „Stretla som sa s mnohými predsudkami, niekedy až brutálnymi a hlúpymi, pričom to ešte umocňovala doba normalizácie, keď som v socialistickom horolezeckom zväze rozhodne nepatrila medzi vyvolených. Ak však človek nedokáže takéto prekážky prekonať, môže to rovno zabaliť,“ povedala dnes 84-ročná Štěrbová v presskite k filmu.

Rodáčka z Bratislavy vyštudovala matematiku, ktorú v rokoch 1964 – 1992 vyučovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Je tiež autorkou viacerých kníh. „Mojím cieľom bolo zachytiť Dinu v rôznych životných etapách a umožniť divákovi nahliadnuť do jej vnútra. Film je mozaikou spomienok, archívnych materiálov a autentických momentov z jej súčasného života. Sledovanie Diny pri jej posledných výpravách do Pakistanu, kde sa lúči s horami a zároveň dohliada na fungovanie nemocnice v Baltistane, prináša silný emocionálny oblúk,“ napísala v režijnej explikácii v presskite Hana Pinkavová. „Vizuálne som sa rozhodla pre kontrast medzi dvoma svetmi, ktoré definovali Dininu životnú cestu – medzi divokými himalájskymi masívmi a civilizačnou realitou Európy. Kým v horách sledujeme surovú krásu prírody a náročné životné podmienky miestnych obyvateľov, v Európe vidíme Dinu pri písaní kníh, rozhovoroch a spomienkach na obdobia, keď musela bojovať proti predsudkom v horolezectve aj v spoločnosti.

Film Za oponou veľhôr je podľa režisérky nielen dokument o horách, ale aj „univerzálny príbeh o hľadaní zmyslu, o zodpovednosti voči svetu a o tom, že skutočné vrcholy nie sú len tie, ktoré zdolávame fyzicky, ale aj tie, ktoré nás menia zvnútra.

Režisérka strávila so Štěrbovou mnoho hodín v rozhovoroch nielen o živote, horách a humanitárnej pomoci, ale aj o politike, samote či slobode. Podľa filmárky film nie je iba príbehom výnimočnej ženy, no snažila sa zachytiť aj obraz osobnej premeny, v ktorej sa „horolezecká vášeň mení na hlbokú potrebu pomáhať“. Štěrbová jej vraj vravela, že mala film o nej nakrútiť pred štyridsiatimi rokmi, keď ešte liezla. „Mala pravdu – vtedy by bolo viac autentických záberov z jej výstupov. Ale filmov o horolezectve je veľa. Pre mňa bolo podstatné niečo iné – čo si Dina z týchto výprav odniesla a ako ju to nasmerovalo k humanitárnej pomoci.

Film, ktorý sa natáčal v Baltistane, v Česku aj na Lomnickom štíte, sa režisérke podarilo dokončiť po päťročnom úsilí. Vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Českým producentom je Viktor Schwarcz (Cineart TV Prague), slovenskou producentkou Silvia Panáková (Dayhey). Koproducentmi sú Česká televízia a Margita Štěrbová. V slovenskej premiére bol uvedený na festivale Hory a mesto, v slovenskej kinodistribúcii je od 3. apríla.

Hana Pinkavová absolvovala dokumentárnu réžiu na FAMU a v rokoch 1981 – 1991 pracovala ako režisérka a scenáristka vo Filmovom štúdiu Gottwaldov. Od roku 1991 pôsobí ako nezávislá režisérka a scenáristka a vytvorila vyše 120 autorských dokumentárnych filmov rôznych metráží.

Za oponou veľhôr (r. Hana Pinkavová, Česko/Slovensko, 2025)

Celkový rozpočet filmu: 151 566 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 20 000 eur)

Distribučná premiéra: 3. apríla 2025

Autor:

Záber z filmu Za oponou veľhôr. Foto: Dayhey

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Eugen Šinko Etuda Záber z filmu Etuda. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Lyrická štúdia prostredia

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Eugena Šinka Etuda predstavuje unikátny pohľad na prežívanie mladých ľudí pracujúcich v ostravských baniach a žijúcich v ostravsko-karvinskej oblasti. Je totiž lyrický a mimoriadne clivý. Známy neznámy Šinko Eugen Šinko (1934-2014) začínal v dokumentárnom filme v 50. rokoch minulého storočia ako strihač. Spolupracoval najmä s tvorcami populárnovedeckých filmov, no podieľal sa napríklad aj na etnograficky ladenom dokumentárnom filme Ľudia na vode (1958) Martina Hollého. Po absolvovaní štúdia dokumentárneho filmu na pražskej FAMU nakrútil v krátkom slede viacero autorských krátkych filmov. V Slnovrate (1963), inscenovanom dokumentárnom filme, „vyčaroval“ neochotu obyvateľov juhoslovenskej dediny plniť plány socialistického poľnohospodárstva a pracovať na združstevnenej pôde predpísaným spôsobom. V Nedeli (1964) zase takmer sociologickým pohľadom skúma voľnočasové aktivity Bratislavčanov. Dokumentárna kamera Alexandra Strelingera tu kĺže, skáče alebo sa odráža od jednotlivých faziet víkendového mesta, nábrežia, lunaparku, tanečnej sály. Ako píše Petra Hanáková v hesle Mesto v Abecedári slovenského filmu, spájanie mestských motívov tu nadobúda podobu asociatívnej koláže. No Šinkova strihová skladba nestavia len na vizuálnych asociáciách, ladí aj s hudobnými motívmi bigbítovej kapely. Svoj tretí film, Etuda, už nepísal Eugen...
Pocta: Rudolf Urc Záber z filmu Človek z Málinca. Foto: archív SFÚ

Pocta Rudolfovi Urcovi v Kine Lumière

V januári sme sa navždy rozlúčili s režisérom, scenáristom, dramaturgom, publicistom a pedagógom Rudolfom Urcom. Zomrel vo veku 88 rokov. V tejto súvislosti sa dramaturgovia Kina Lumière rozhodli pripomenúť jeho tvorbu prostredníctvom štyroch programov krátkych dokumentárnych a animovaných filmov. Cyklus nesie názov Pocta: Rudolf Urc. Projekcia prvého bloku sa uskutoční vo štvrtok 12. februára o 17.30 hod. Lektorsky ju uvedie filmová teoretička a historička Petra Hanáková. Rudolf Urc bol významná osobnosť slovenského dokumentárneho a animovaného filmu. Vyštudoval pražskú FAMU, po jej ukončení začínal ako režisér v Spravodajskom filme a v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Na začiatku normalizácie bol preradený do Animovaného filmu, kde sa rýchlo etabloval ako režisér a dramaturg, blízky spolupracovník Viktora Kubala. Výrazne prispel k rozvoju animovaného filmu na Slovensku. Po Novembri 1989 prispel aj k založeniu Katedry animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Ako režisér vytvoril stovky filmov, za ďalšími stál ako dramaturg a odchoval veľa tvorcov, predovšetkým v oblasti animovaného filmu. Šírka a pestrosť Urcovho filmárskeho pôsobenia V Kine Lumière si záujemcovia budú môcť pripomenúť tvorbu Rudolfa Urca prostredníctvom dvoch blokov dokumentárnych a dvoch blokov animovaných filmov. „Hlavným zámerom pri výbere filmov do programu filmovej Pocty Rudolfovi Urcovi bolo predstavenie šírky a pestrosti jeho filmárskeho pôsobenia na Kolibe a...
Záber z filmu Keď sa zhasne režiséra Andyho Fehu. Foto: Bontonfilm

V komédii Keď sa zhasne sa varí zo siedmich hriechov

Niektoré tajomstvá v sebe nosíme možno až príliš dlho – myslí si český režisér Andy Fehu. Na to, že nie je dobré nechávať si niektoré veci len pre seba, chce nenápadne upozorniť vo svojom novom filme Keď sa zhasne, ktorý od 12. februára uvidíme aj v slovenských kinách. V kuchyni reštaurácie Sedem hriechov pripravuje famózne sedemchodové menu kuchár Mirek, príjemný mierumilovný človek, ktorý, zdá sa, ani nemá negatívne vlastnosti. „Baví ma jeho neutíchajúci pozitivizmus, aj to, že sa dokáže veľmi dobre vysporiadať aj so stresovými situáciami a pri tom všetkom ho ženú dopredu city, čo je pekné,“ hovorí o svojej postave herec Vojta Kotek. Po skúsenostiach v príbehu o nevere a zvádzaní priamo v reštaurácii, kde jedlá do jeho scén pripravoval skutočný kuchár, vraví, že keby chcel niekoho zviesť, určite by volil ako afrodiziakum nejakú sviežu tortu. Osudná zmluva Príbeh filmu a nová reštaurácia ho spájajú s ambicióznou šéfkuchárkou Ninou. Tá je manželkou vyhľadávaného gynekológa Richarda, s ktorým kedysi tvorili šťastný pár. Po rokoch spolužitia sa však ocitajú v zložitej vzťahovej situácii, až takej, že nemôžu jeden druhého zniesť. Aj by sa rozviedli, ale nedá sa – kedysi podpísali spoločnú zmluvu, kde sa zaviazali, že ten, kto zaviní koniec vzťahu, nedostane zo spoločného majetku ani halier. V zúfalstve Richard požiada ženatého kamaráta a rodinného...
Zobraziť všetky články