„Ivan na mňa vždy pôsobil – prepáčte mi ten mysteriózny pohľad – ako človek odinakiaľ. Mal v sebe čosi, k čomu ste sa nikdy nedostali. Akoby ho sem hodil niekto z inej planéty a on utápal tú hrôzu, v ktorej musel žiť,“ spomínal režisér Martin Hollý v knihe Človek odinakiaľ Ivan Mistrík. Od narodenia vychyteného divadelného, filmového a televízneho herca uplynie 15. októbra 90 rokov.
Za viac ako štyri desaťročia od svojej smrti v roku 1982 sa Ivan Mistrík stratil z filmového plátna, televíznej obrazovky, divadelných javísk i pamäte širokej verejnosti. Martin Hollý ho však dôverne poznal, spolupracoval s ním vo všetkých troch sférach tvorby. Nakrútil s ním vynikajúci televízny film Balada o siedmich obesených (1968) vyznamenaný v roku 1969 Veľkou cenou na MTF v Monte Carlo. (Onedlho film skončil v trezore.) Aj svojho času divácky mimoriadne úspešné filmy Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971). Oveľa neskôr o ňom tiež nakrútil životopisný dokument Vyššie princípy Ivana Mistríka (2002). Na partnera z prvého z „tatranských dobrodružstiev“ v ňom spomínala Emília Vášáryová: „Kto vie, ako by vyzeral teraz? Určite by z neho bol krásny starý pán. A možno by ani nebol starý, lebo on vždy pôsobil veľmi mladistvo.“
Vo filme začínal u Bielika
Chlapčenská tvár, zasnený pohľad, nesmelý úsmev, nepoddajná hriva tmavých vlasov a subtílna postava – pre mnohých režisérov bol Ivan Mistrík ideálny predstaviteľ romantických hrdinov. Úspornou mimikou, hrou očí, striedmymi gestami a spontánnosťou dokázal odkrývať hlbšie vrstvy vnútra svojich postáv. A rokmi obohacovali jeho výraz aj rozmanité nuansy tragiky. Prvú významnejšiu filmovú úlohu mu zveril Paľo Bielik vo vojnovej dráme Štyridsaťštyri (1957). „Prinútil ma, aby som sa podučil aj v technike filmovej tvorby – od strihacích a mixážnych pultov cez prácu osvetľovačov, kameramanov až po dielne, takže nebolo zriedkavosťou, že som menil materiál v kamere, zaostroval, zasvetľoval, jazdil s vozíkom…“ spomenul Ivan Mistrík v rozhovore pre týždenník Televízia.
Netrvalo dlho a talent mladého slovenského herca objavili aj režiséri na Barrandove. Jiří Weiss mu zveril titulnú postavu vo vojnovej dráme Romeo, Julie a tma (1959) a Jiří Krejčí ho obsadil do filmu Vyšší princip (1960). V oboch tituloch stvárnil maturanta, išlo však o dva výrazne odlišné charaktery. Pri nakrúcaní v Prahe dostal od starších kolegov – Jiřiny Šejbalovej (matky z prvého filmu) a Františka Smolíka (triedneho profesora z druhého) užitočné lekcie filmového herectva. „Naučil som sa, že je to herectvo civilnejšie, ale o to pravdivejšie, že oko kamery nemilosrdne vidí všetko, že prenikne až na samé dno duše,“ uviedol v spomínanom rozhovore.
Slovenský Gérard Philipe zaujal aj Buñuela
„Herectvo je určitý druh fanatizmu, nie zamestnanie,“ vravieval o profesii, pre ktorú sa rozhodol už ako tínedžer, hoci pôvodne chcel byť cirkusovým klaunom. Keď sa na bratislavskom Firšnáli utáboril cirkus, nosieval slonom vodu, aby mohol za odmenu celý deň sledovať dianie pod šapitó. Herectvo mal však v krvi. Z gymnázia odišiel po tom, čo spravil prijímačky na Štátne herecké konzervatórium v Bratislave. Po dvoch rokoch školu opustil a po krátkej brigáde v Slovnafte nastúpil v roku 1951 do Dedinského divadla. Po roku cestovania po dedinách s agitkami ho vymenil za divadlo vo Zvolene, aby po trinástich mesiacoch zakotvil na bratislavskej Novej scéne.
Pre herecký štýl a vonkajší výzor ho často prirovnávali k francúzskej filmovej hviezde Gérardovi Philipovi. Keď slávny Francúz počas nakrúcania filmu Luisa Buñuela Horúčka stúpa v El Pao (1959) nečakane zomrel, hľadali v Európe herca, ktorý by Philipa nahradil. Voľba padla na Ivana Mistríka, no súdruhovia v Prahe mu cestu zatrhli. Prezývka slovenský Gérard Philipe mu ale nadlho prischla.
Nápadné sykavky Ivana Mistríka, ktoré dlho žili vo vtipe o jeho streleckej muške (len si leť aj s prestreleným srdcom) nezneli v češtine tak výrazne. Slovenské národné divadlo ale tento jazykový „defekt“ považovalo za výrazný hendikep. Majstrovstvo, ktorým vdýchol život kniežaťu Myškinovi v Dostojevského Idiotovi, však názor kritikov zmenilo. Rolu, o ktorej herec dlho sníval, mu zveril režisér Pavol Haspra. V októbri 1965, keď mal Idiot premiéru, hral Ivan Mistrík v SND ešte ako hosť, o necelý rok sa stal členom našej prvej divadelnej scény.
Nakrúcal šesť aj viac titulov ročne
„Herec nemá nič okrem svojho tela a citu. Na rozdiel od sochára, ktorý má k dispozícii hlinu, kameň, maliara, ktorý stvárňuje seba i svet prostredníctvom farieb, my sami zo seba tvoríme pracovný nástroj i stvárňovaciu matériu, ako aj ten od našej ľudskej podoby neoddeliteľný výsledný živý umelecký obraz,“ konštatoval šarmantný bohém, ktorý holdoval cigaretám a alkoholu. Nečakaná smrť manželky, ktorá počas dovolenky neďaleko Puly večer pri partii kariet odpadla a už sa viac neprebrala, herca v lete 1977 psychicky zlomila. Liekom sa nestala nová manželka, skôr naopak, len násobila jeho depresie.
Ani nie pätnásťročný debutoval vo filme „štekom“ v agitačnej komédii Kozie mlieko (r. Ondriš Jariabek, 1950), na obrazovke rovno v hlavnej úlohe televíznej adaptácie Mňačkovho románu Smrť sa volá Engelchen (r. Ivan Balaďa, 1960). V šesťdesiatych rokoch šiel pred kamerami z role do role, nezvyčajnou skúsenosťou bola spolupráca s Alainom Robbe-Grilletom pri nakrúcaní koprodukčnej drámy Muž, ktorý luže (1968), zaskvel sa v televíznom filme Portrét Doriana Graya (r. Pavol Haspra, 1969).
Aj v sedemdesiatych rokoch nakrúcal šesť aj viac titulov ročne, no skutočných hereckých výziev v čase diktátu normalizácie ubúdalo. Aj pamäť zásluhou alkoholu začala pomaly, ale isto zlyhávať. Navyše so svojimi najvnútornejšími démonmi sa nezveril nikomu. Keď 8. júna 1982 obrátil svoju loveckú pušku proti sebe, šokoval všetkých.
