Fotografia z nakrúcania filmu: Totem (1981). Vľavo stojí kameraman Otto Geyer, za ním stojí režisér Ivan Popovič. Vpravo sa skláňa nad stolom režisér Vladimír Pikalík.
Písmo: A- | A+

Mal som asi štyri alebo päť rokov, keď som prvýkrát videl kreslený film. Tak ma to fascinovalo, že som si povedal, presne toto budem robiť,“ spomína Ivan Popovič. Výtvarník a filmár, ktorý 16. októbra oslávil osemdesiate narodeniny, svoje detské predsavzatie naplnil mierou vrchovatou.

Moje filmy dnes ťažko spočítať, bolo ich okolo sto päťdesiat. Len samotný seriál Mať tak o koliesko viac, ktorý sme robili so synom Dávidom, má päťdesiatdva častí.“ Ivan Popovič sa stal nielen plodným scenáristom, režisérom, animátorom či autorom výtvarných návrhov, ale aj populárnym karikaturistom, ilustrátorom, dizajnérom, maliarom i prozaikom.

Cesta rodáka z Bánoviec nad Ondavou k filmu bola kľukatá. Odmalička kreslil, vraj aj po múroch či stoloch. A nikdy s tým neprestal. Chlapčenské sny však bývajú premenlivé, sen o kreslenom filme vystriedala túžba stať sa archeológom. Na radu pedagóga preto vyštudoval geografiu a kartografiu na Priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach. Po maturite sa vrátil k detskému snu o filme. Vybral sa do Prahy, kde absolvoval prijímacie skúšky na katedru animovaného filmu na UMPRUM. „Priniesol som so sebou kopec materiálov a vedel som, že čakajú len na mňa.“ Sebavedomie mladého muža bolo pochopiteľné, prvú kresbu mu totiž publikoval denník Smena, keď mal trinásť. Odvtedy jeho karikatúry a obrázky uverejňovali rôzne periodiká, na konte mal už aj výstavy v Prahe a Chrudime. Spomedzi troch stoviek uchádzačov prijali troch. „Ja som medzi nimi nebol, odchádzal som urazený. Ale povedal som si, ja ten film robiť budem!

Mal sotva dvadsať, keď ho pozvali do Štúdia krátkeho filmu pri ktorom mala vzniknúť Tvorivá skupina kresleného filmu. Ako scenárista a autor výtvarných návrhov debutoval v animovanom filme Pingvin (r. Vladimír Popovič, Veronika Margótsyová, 1964). Vtipná absurditka pre dospelého diváka rozohrala príbeh nešťastného hrdinu, ktorý sa potrundžený alkoholom vyberie do lesa, aby sa obesil. Lenže les je už vyťatý…

Michelangelova myšlienka, že každý kameň ukrýva sochu, inšpirovala tvorcov kreslenej grotesky Socha (r. Jaroslava Havettová, 1969). Nadčasová groteska o netalentovanom sochárovi, ktorý márne osekáva blok kameňa, no premení ho len na hŕbu odpadu, mierila na hlupákov, čo sedeli na významných postoch, ale ničomu nerozumeli.

Časom Popovičovi kresba a vtipné gagy nestačili, chcel urobiť niečo iné, obohatil preto kresby o živého herca. Podľa jeho scenárov prišiel na svet trinásťdielny seriál Hlavičkove rozprávky (r. Gejza Ďurjak, 1974) o tatranských vílach Slabejke a Lomničke, ktorý aj animoval. „Pôvodne som chcel obsadiť Jula Satinského, ale vtedy nemohol.“ Postavu maliara Hlavičku napokon zveril Josefovi Dvořákovi. Experimentoval ďalej, na kroměřížskom Ars filme ocenili jeho film na motívy Válkovej básne Panpulóni (r. I. Popovič, 1975), v ktorom spojil animáciu s fotorealizmom a živou hereckou akciou. Vymýšľal, kreslil, písal scenáre, režíroval a podpísal sa pod desiatky animovaných filmov pre dospelých aj pod mnoho televíznych večerníčkov a seriálov pre deti.

V roku 1992 založil so synom Dávidom MY STUDIO, ktoré sa okrem animovaného filmu či hudobných klipov venuje aj plagátu, ilustrácii, kreslenému humoru, grafickému dizajnu a reklame. „Seriál o vynálezoch 20. storočia Mať tak o koliesko viac bol so svojimi 52 dielmi najväčším projektom v dejinách slovenského animovaného filmu a vznikal trinásť rokov.“ Ako scenáristi a režiséri pri jeho tvorbe pracovali s viacerými animačnými postupmi od klasickej animácie až po počítačové techniky.

Je vášnivým cestovateľom. Podarilo sa mu prebrázdiť kus sveta od Japonska cez Mexiko, strednú aj južnú Ameriku, no zamiloval sa do Ázie. Znova a znova sa vracal do Kambodže, Thajska, Laosu, Vietnamu či Barmy, ponáral sa tam do celkom iného sveta a domov sa vracal plný nových impulzov. „Dnes sú všetci kameramani a fotografi, lebo majú mobily. Ja som sa po južnej Amerike, Blízkom východe, ba aj ďalekej Austrálii ťahal s veľkou VHS-kou…“Svoje cestovateľské objavy a zážitky zaznamenal vo viacerých dokumentoch.

Rád vtipkoval, že čo nevie nakresliť, napíše a čo nevie napísať, tak nakreslí. Okrem filmu sa priebežne venoval knižnej ilustrácii aj písaniu. Celý náklad knihy Žena cez palubu (1972) dali normalizátori skartovať. S bratom Vladimírom vydali originálne knihy pre deti, napríklad Keď si sám doma (1969). Neskôr mu vyšli tituly Utešiteľ žien (1994), 100 + jeden deň Ivana Popoviča (1996) či Mejdan (2000). A keďže všetko dokázal robiť rýchlo, stihol vytvoriť aj niekoľko výtvarných diel pre architektúru. Napríklad keramické obrazy pre detskú fakultnú nemocnicu na bratislavských Kramároch.

Za svoje animované filmy, kresby a knihy získal viacero ocenení doma i v zahraničí. Aj na prahu osemdesiatky má sen: chcel by nakrútiť ešte jeden animovaný film a vydať monografiu o svojej výtvarnej tvorbe. Odpoveď z fondov je zatiaľ negatívna.

Fotografia z nakrúcania filmu Totem (1981). Vľavo stojí kameraman Otto Geyer, za ním stojí režisér Ivan Popovič. Vpravo sa skláňa nad stolom režisér Vladimír Pikalík. FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články