„Mal som asi štyri alebo päť rokov, keď som prvýkrát videl kreslený film. Tak ma to fascinovalo, že som si povedal, presne toto budem robiť,“ spomína Ivan Popovič. Výtvarník a filmár, ktorý 16. októbra oslávil osemdesiate narodeniny, svoje detské predsavzatie naplnil mierou vrchovatou.
„Moje filmy dnes ťažko spočítať, bolo ich okolo sto päťdesiat. Len samotný seriál Mať tak o koliesko viac, ktorý sme robili so synom Dávidom, má päťdesiatdva častí.“ Ivan Popovič sa stal nielen plodným scenáristom, režisérom, animátorom či autorom výtvarných návrhov, ale aj populárnym karikaturistom, ilustrátorom, dizajnérom, maliarom i prozaikom.
Cesta rodáka z Bánoviec nad Ondavou k filmu bola kľukatá. Odmalička kreslil, vraj aj po múroch či stoloch. A nikdy s tým neprestal. Chlapčenské sny však bývajú premenlivé, sen o kreslenom filme vystriedala túžba stať sa archeológom. Na radu pedagóga preto vyštudoval geografiu a kartografiu na Priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach. Po maturite sa vrátil k detskému snu o filme. Vybral sa do Prahy, kde absolvoval prijímacie skúšky na katedru animovaného filmu na UMPRUM. „Priniesol som so sebou kopec materiálov a vedel som, že čakajú len na mňa.“ Sebavedomie mladého muža bolo pochopiteľné, prvú kresbu mu totiž publikoval denník Smena, keď mal trinásť. Odvtedy jeho karikatúry a obrázky uverejňovali rôzne periodiká, na konte mal už aj výstavy v Prahe a Chrudime. Spomedzi troch stoviek uchádzačov prijali troch. „Ja som medzi nimi nebol, odchádzal som urazený. Ale povedal som si, ja ten film robiť budem!“
Mal sotva dvadsať, keď ho pozvali do Štúdia krátkeho filmu pri ktorom mala vzniknúť Tvorivá skupina kresleného filmu. Ako scenárista a autor výtvarných návrhov debutoval v animovanom filme Pingvin (r. Vladimír Popovič, Veronika Margótsyová, 1964). Vtipná absurditka pre dospelého diváka rozohrala príbeh nešťastného hrdinu, ktorý sa potrundžený alkoholom vyberie do lesa, aby sa obesil. Lenže les je už vyťatý…
Michelangelova myšlienka, že každý kameň ukrýva sochu, inšpirovala tvorcov kreslenej grotesky Socha (r. Jaroslava Havettová, 1969). Nadčasová groteska o netalentovanom sochárovi, ktorý márne osekáva blok kameňa, no premení ho len na hŕbu odpadu, mierila na hlupákov, čo sedeli na významných postoch, ale ničomu nerozumeli.
Časom Popovičovi kresba a vtipné gagy nestačili, chcel urobiť niečo iné, obohatil preto kresby o živého herca. Podľa jeho scenárov prišiel na svet trinásťdielny seriál Hlavičkove rozprávky (r. Gejza Ďurjak, 1974) o tatranských vílach Slabejke a Lomničke, ktorý aj animoval. „Pôvodne som chcel obsadiť Jula Satinského, ale vtedy nemohol.“ Postavu maliara Hlavičku napokon zveril Josefovi Dvořákovi. Experimentoval ďalej, na kroměřížskom Ars filme ocenili jeho film na motívy Válkovej básne Panpulóni (r. I. Popovič, 1975), v ktorom spojil animáciu s fotorealizmom a živou hereckou akciou. Vymýšľal, kreslil, písal scenáre, režíroval a podpísal sa pod desiatky animovaných filmov pre dospelých aj pod mnoho televíznych večerníčkov a seriálov pre deti.
V roku 1992 založil so synom Dávidom MY STUDIO, ktoré sa okrem animovaného filmu či hudobných klipov venuje aj plagátu, ilustrácii, kreslenému humoru, grafickému dizajnu a reklame. „Seriál o vynálezoch 20. storočia Mať tak o koliesko viac bol so svojimi 52 dielmi najväčším projektom v dejinách slovenského animovaného filmu a vznikal trinásť rokov.“ Ako scenáristi a režiséri pri jeho tvorbe pracovali s viacerými animačnými postupmi od klasickej animácie až po počítačové techniky.
Je vášnivým cestovateľom. Podarilo sa mu prebrázdiť kus sveta od Japonska cez Mexiko, strednú aj južnú Ameriku, no zamiloval sa do Ázie. Znova a znova sa vracal do Kambodže, Thajska, Laosu, Vietnamu či Barmy, ponáral sa tam do celkom iného sveta a domov sa vracal plný nových impulzov. „Dnes sú všetci kameramani a fotografi, lebo majú mobily. Ja som sa po južnej Amerike, Blízkom východe, ba aj ďalekej Austrálii ťahal s veľkou VHS-kou…“Svoje cestovateľské objavy a zážitky zaznamenal vo viacerých dokumentoch.
Rád vtipkoval, že čo nevie nakresliť, napíše a čo nevie napísať, tak nakreslí. Okrem filmu sa priebežne venoval knižnej ilustrácii aj písaniu. Celý náklad knihy Žena cez palubu (1972) dali normalizátori skartovať. S bratom Vladimírom vydali originálne knihy pre deti, napríklad Keď si sám doma (1969). Neskôr mu vyšli tituly Utešiteľ žien (1994), 100 + jeden deň Ivana Popoviča (1996) či Mejdan (2000). A keďže všetko dokázal robiť rýchlo, stihol vytvoriť aj niekoľko výtvarných diel pre architektúru. Napríklad keramické obrazy pre detskú fakultnú nemocnicu na bratislavských Kramároch.
Za svoje animované filmy, kresby a knihy získal viacero ocenení doma i v zahraničí. Aj na prahu osemdesiatky má sen: chcel by nakrútiť ešte jeden animovaný film a vydať monografiu o svojej výtvarnej tvorbe. Odpoveď z fondov je zatiaľ negatívna.
