Ivan Rajniak patril medzi najvýznamnejších slovenských divadelných, filmových a televíznych hercov druhej polovice 20. storočia. Narodil sa pred 90 rokmi, 10. júla 1931 v obci Hybe na Liptove, v prostredí, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho vzťah k slovenskému vidieku, tradíciám a obyčajným ľuďom. Tieto skúsenosti neskôr prirodzene pretavil do svojich mnohých hereckých postáv, ktoré pôsobili prirodzene, úprimne a presvedčivo.
Po skončení stredoškolského štúdia sa rozhodol venovať herectvu profesionálne. Preto si vybral štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po absolvovaní školy začal svoju profesionálnu kariéru v Štátnom divadle v Košiciach. Pôsobil tam približne desať rokov. Už počas tohto obdobia si získal uznanie ako herec s veľkým talentom. V roku 1966 sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobil až do konca svojho života.
Na javisku vytvoril desiatky významných postáv v dielach slovenských i svetových autorov. Vynikal prirodzeným prejavom, výrazným hlasom a schopnosťou preniknúť do psychiky postáv. Dokázal presvedčivo stvárniť jednoduchých dedinčanov, robotníkov, otcov rodín, ale aj historické či dramatické osobnosti.
Veľkú popularitu mu priniesla tiež filmová a televízna tvorba. Pred kamerou pôsobil mimoriadne prirodzene. Jeho civilný herecký prejav bol divákom veľmi blízky. Jeho postavy boli dôveryhodné a zapamätateľné práve preto, že do nich vkladal vlastnú skúsenosť, cit a pochopenie pre človeka.
Sympatický provokatér
Výraznú úlohu partizána Staška mu zveril režisér Stanislav Barabáš vo filme Zvony pre bosých (1965). Ako šoféra ho obsadil tiež do svojho nasledujúceho filmu Tango pre medveďa (1966). Medzi Rajniakove najznámejšie filmy patrí rozhodne Medená veža z roku 1970 v réžii Martina Hollého, ktorá sa stala jedným z najúspešnejších slovenských filmov svojej doby. Účinkoval aj v pokračovaní a druhom filme obľúbenej vysokohorskej trilógie Orlie pierko (r. Martin Hollý, 1971).
Rajniak si v Hollého filmoch zahral jedného z trojice kamarátov, ktorí pracujú na chate vo Vysokých Tatrách. Valéra stvárnil ako sympatického provokatéra. Práve svojou plastickosťou si herec získal sympatie divákov svojou odvahou, priateľstvom a zmyslom pre spravodlivosť.
Viacero filmov nakrútil aj s režisérom Martinom Ťapákom (Rysavá jalovica, 1970; Putovanie do San Jaga, 1973; Pacho, hybský zbojník, 1975). Hlavnú postavu učiteľa zveril Rajniakovi Ján Lacko vo svojej historickej dráme Ďaleko je do neba (1972). A Andrej Lettrich ho obsadil ako vinohradníka Olivera vo svojom divácky úspešnom triptychu Červené víno (1972). Významnú časť tvorby Ivana Rajniaka tvorili aj televízne inscenácie, seriály a rozprávky, vďaka ktorým sa stal známou tvárou viacerých generácií slovenských divákov.
Sila v jednoduchosti
Ivan Rajniak bol hercom, ktorý sa nespoliehal na výrazné gestá alebo okázalé herecké prostriedky. Jeho sila spočívala v jednoduchosti, prirodzenosti a pravdivosti. Dokázal vyjadriť emócie jemnými gestami. Vytvoril postavy, ktoré pôsobili skutočne a ľudsky. Režiséri oceňovali jeho profesionalitu, pracovitosť a schopnosť spoľahlivo zvládnuť aj psychologicky náročné úlohy. Kolegovia si ho vážili najmä pre jeho priateľskú povahu.
Tvorba Ivana Rajniaka dodnes patrí medzi to najlepšie, čo slovenské herectvo prinieslo. Jeho filmy sa pravidelne vysielajú v televízii a stále oslovujú nových divákov. Zanechal po sebe množstvo nezabudnuteľných postáv, ktoré sa stali súčasťou slovenskej kultúrnej pamäti. Svojím talentom, pracovitosťou a ľudským prístupom dokázal vytvoriť dielo, ktoré pretrvalo desaťročia a dodnes patrí medzi hodnoty slovenského divadelného a filmového umenia. Ivan Rajniak zostáva symbolom poctivého herectva, prirodzeného prejavu a hlbokého umeleckého cítenia. Zomrel vo februári 1999 vo veku 67 rokov.
