Písmo: A- | A+

Slovenský scenárista, dramaturg, režisér a filmový teoretik Ivan Stadtrucker sa narodil 21. januára v Krupine pred 90 rokmi. Pôsobil aj ako zvukový technik, prozaik a vysokoškolský pedagóg.

Mnohostranne nadaný mladík na začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia zmaturoval na zvolenskom gymnáziu. Už od gymnaziálnych čias ho vábilo a, dalo by sa povedať, zmyslom jeho života bolo umenie. Jeho cestu však najprv zahatal zlý kádrový posudok, keďže mama bola učiteľka a otec bankový ekonóm. K naplneniu svojho zmyslu sa tak dostal o čosi neskôr a okľukou. Cez techniku. V Prahe absolvoval rozhlasovú, filmovú a televíznu technológiu na Elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického.

V šesťdesiatych rokoch sa Stadtrucker začal intenzívnejšie venovať filmovej teórii v Československu. Jeho školiteľom a pomocníkom sa stal Jozef Paštéka. Zaradil sa k priekopníkom a spoluzakladateľom slovenskej filmovej vedy a vedy o audiovizuálnych umeniach. Napísal prvú významnú slovenskú knižnú publikáciu samostatne venovanú teórii a estetike filmu Krása tmy (1971), k jeho ďalším dielam patria publikácie Zvukové majstrovstvo vo filme a v televízii (1972), Videozáznam v umení a kultúre (1983) či Dramaturgia hraného filmu (1990). Presadil sa aj ako prozaik, napríklad zbierkou poviedok Belasý jantár (1980) či románom Chuť jabĺk (1983). Vyše dvadsať rokov zbieral materiál na obsiahlu profilovú publikáciu o Andym Warholovi Warhol, ten druhý Andy (2009).

Ivan Stadtrucker pôsobil v Československej televízii Bratislava na viacerých pozíciách, napríklad ako vedúci pracovník zvukových zložiek, redaktor filmového vysielania či dramaturg celovečerných inscenácií. Spolu s hudobným skladateľom Iljom Zeljenkom patril medzi experimentátorov vo filmovej hudbe a zvuku a na zvuku spolupracoval napríklad pri snímkach Slnko v sieti (r. Štefan Uher, 1962) či Voda a práca (r. Martin Slivka, 1963). So Zeljenkom podľa jeho slov realizovali filmovú hudbu vo vyše desiatke filmov.

Televízia uviedla v Stadtruckerovej dramaturgii viac než päťdesiat inscenácií. Scenáristicky debutoval filmom Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní (1964). Neskôr v televízii režíroval aj niekoľko krátkych filmov. Takisto sa podpísal pod scenáre k dokumentárnym filmom a podľa jeho scenárov vznikli aj televízne snímky Za frontom (r. Marta Gogálová, 1973), Posledné interview s Albertom Schweitzerom (r. Ján Divinec, 1975), Tam je hviezda Sírius (r. Cyril Králik, 1983), Pod cudzím nebom (r. Franek Chmiel, 1983), Pasodoble pre troch (r. Vlado Balco, 1986) či animovaný seriál Snehuľkovia (r. Josef Pinkava, Petr Čech, 1977 – 1978). Ako dramaturg sa podieľal na rekonštrukcii filmu Jánošík (1921).

V čase politických rošád od 17. februára 1994 do 18. decembra 1994, teda v období, keď sa končila druhá Mečiarova vláda, vystriedala ju vláda Jozefa Moravčíka (15. marca – 13. decembra 1994) a nastúpila tretia Mečiarova vláda, bol riaditeľom Slovenskej televízie. Prvým, ktorý vzišiel z konkurzu. „Stadtruckerovou ambíciou v najvyššej funkcii v STV bolo zmazať dlh televízie. Chcel existovať s vyrovnaným rozpočtom a túžil, aby STV bola nielen informačná, ale aj kultúrno-tvorivá inštitúcia. Narazilo to však na odlišné ciele členov jeho manažmentu, vnútrotelevíznych skupín i produkčného televízneho okolia. Vladimír Mečiar ho do funkcie dosadil a Mečiar ho aj po desiatich mesiacoch odvolal,“ uvádza STVR na svojich stránkach v Stadtruckerovom profile. V roku 2016 mu vyšla kniha Dejiny slovenskej televízie, v ktorej mapuje históriu inštitúcie do roku 1989. Niektoré časti knihy mal vraj rozpísané celé roky.

Ako pedagóg Stadtrucker pôsobil od 70. rokov minulého storočia na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Začiatkom 90. rokov bol vymenovaný za profesora. Bol dekanom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a neskôr dekanom Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde viedol Katedru filmovej dramaturgie a scenáristiky.

Ivan Stadtrucker zomrel 26. mája 2017 vo veku 82 rokov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Zuzana Fialová vo filme Od marca do mája.

Skreslená realita v nás i vo filme na Febiofeste

Má zaostrené na dobrý film. Už po 32. raz prinesie filmovým fanúšikom výber snímok, ktoré uspeli na prestížnych festivaloch, získali status kultového diela či vypovedajú o živote v strednej Európe. Medzinárodný filmový festival Febiofest uvedie v Bratislave od 19. do 25. marca viac ako 70 filmov. Ponúkne tiež podujatie pre filmových profesionálov i bohatý sprievodný program. Festival sa nesie v téme Skreslená realita. „Od diskusie o tom, čo je pravdivé, sme sa posunuli ďalej a aj vďaka AI sa už začíname pýtať, čo je a čo nie je reálne. Od skreslenia faktov sme sa posunuli k skreslenej realite. Skresľovanie a ohýbanie reality povýšila na novú úroveň pred vyše 100 rokmi kinematografia, dnes do hry vstupujú sociálne médiá a najnovšie umelá inteligencia," približuje pre Film.sk umelecký riaditeľ festivalu Ondrej Starinský. „Možno takým ,vlajkovým filmomʻ skreslenej reality v programe festivalu je dokumentárny experiment O hrdinovi. Debutujúci poľský režisér Piotr Winiewicz v ňom skúma hranice umelej inteligencie a umenia. Inšpirovaný výrokom legendárneho režiséra Wernera Herzoga, ktorý povedal, že ,počítač nebude schopný vytvoriť film na mojej úrovni aspoň ďalších 4 500 rokovʻ, Winiewicz trénoval AI na Herzogovej tvorbe a nechal ju vygenerovať scenár. Výsledkom je znepokojivá reflexia o autenticite, umení a budúcnosti filmu. Film mal svetovú premiéru na IDFA...
Fotografia z filmu Autíčkári. Foto: BFilm

recenzia Autičkári

Autičkári – kto sú a koho oslovia? Dokumentárny film Dominika Bariho sa týka každého, kto vlastní auto. Téma krádeží vozidiel totiž nie je vzdialená realita, ale riziko, s ktorým sa môže stretnúť prakticky každý z nás. Film poodhaľuje fungovanie takzvaného leopoldovského gangu. Jeho členovia síce operujú po celom Slovensku, no zázemie, veliteľské centrum a sklad nakradnutého majetku mali – a podľa všetkého stále majú – najmä v Leopoldove. Aranžovaná dokumentácia v snímke Autičkári predstavuje komplexne vystavanú estetiku dokurealizmu, v ktorej sa autori programovo pohybujú na jemnej hrane medzi faktickou presnosťou a dramatickou interpretáciou. Starostlivo inscenované rekonštrukcie, odvíjajúce sa od policajných záznamov a osobných svedectiev priamych účastníkov, rafinovane prechádzajú od vernosti faktom až po ich umeleckú variáciu. Tento prístup ukazuje krehkosť hranice medzi reálnym a esteticky dotvoreným. Mimoriadne pôsobivé sú výpovede obetí, ktorých osobné príbehy sú umne konfrontované s detailnými opismi zlodejských praktík. Akoby sa pred nami otvorili hlbiny dvoch protichodných entít. Sedemdesiatštyri minút, v ktorých kontrapunkt vďaka sugestívnym vsuvkám udiera na tú správnu notu. „Mne zomrel otec, keď som mal dvanásť, ... a maminka to nezvládla, no, nezvládla nás nejako držať medzi mantinelmi. Samozrejme, že bola z toho smutná, bola z toho smutná dlhé roky,“ zoznamujeme sa v úvode so zlodejom zo„starej školy“. Jeho životná cesta sa neskôr radikálne...
Strihač Jay Rabinowitz. Foto: VFF

Príde strihač filmov Jarmuscha a Aronofského aj strihačka Jacquesa Audiarda

Odkrývajú zložitý a tvorivý svet za filmami a ponúkajú ponor do profesií, vďaka ktorým môžeme v kinách prežívať príbehy. Medzinárodné networkingové podujatie Visegrad Film Forum už viac ako desaťročie prináša na študentskú pôdu oceňovaných profesionálov z filmového priemyslu a počas niekoľkých dní ich intenzívne spája so študentmi i verejnosťou. 12. ročník sa bude konať tradične na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave od 19. do 22. marca a prinesie strihačskú špičku, jednu z najúspešnejších európskych producentiek či vhľad do súčasnej maďarskej kinematografie. Filmy, ktoré strihal, patria medzi kultové kúsky a pozná ich hádam každý študent filmu. Rekviem za sen (r. Darren Aronofsky, 2000) a Strom života (r. Terrence Malick, 2011) sa dostali na prestížny zoznam najlepšie zostrihaných filmov všetkých čias, ktoré zostavuje strihačská asociácia Motion Picture Editors Guild. Ako dvorný strihač Jima Jarmuscha sa podpísal pod snímky Noc na zemi (1991), Mŕtvy muž (1995), Káva a cigarety (1999), Ghost Dog – Cesta samuraja (1999) a ďalšie. Pracoval však aj na mnohých ďalších známych filmoch, ako napríklad 8. míľa (r. Curtis Hanson, 2002) či Fontána (r. Darren Aronofsky, 2006). Americký strihač Jay Rabinowitz tak už desaťročia posúva hranice filmového rozprávania. Iný, no rovnako zaujímavý pohľad na profesiu strihača prinesie Francúzka Juliette Welfling, ktorá má tiež za sebou dlhú...
Zobraziť všetky články