Písmo: A- | A+

Slovenský scenárista, dramaturg, režisér a filmový teoretik Ivan Stadtrucker sa narodil 21. januára v Krupine pred 90 rokmi. Pôsobil aj ako zvukový technik, prozaik a vysokoškolský pedagóg.

Mnohostranne nadaný mladík na začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia zmaturoval na zvolenskom gymnáziu. Už od gymnaziálnych čias ho vábilo a, dalo by sa povedať, zmyslom jeho života bolo umenie. Jeho cestu však najprv zahatal zlý kádrový posudok, keďže mama bola učiteľka a otec bankový ekonóm. K naplneniu svojho zmyslu sa tak dostal o čosi neskôr a okľukou. Cez techniku. V Prahe absolvoval rozhlasovú, filmovú a televíznu technológiu na Elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického.

V šesťdesiatych rokoch sa Stadtrucker začal intenzívnejšie venovať filmovej teórii v Československu. Jeho školiteľom a pomocníkom sa stal Jozef Paštéka. Zaradil sa k priekopníkom a spoluzakladateľom slovenskej filmovej vedy a vedy o audiovizuálnych umeniach. Napísal prvú významnú slovenskú knižnú publikáciu samostatne venovanú teórii a estetike filmu Krása tmy (1971), k jeho ďalším dielam patria publikácie Zvukové majstrovstvo vo filme a v televízii (1972), Videozáznam v umení a kultúre (1983) či Dramaturgia hraného filmu (1990). Presadil sa aj ako prozaik, napríklad zbierkou poviedok Belasý jantár (1980) či románom Chuť jabĺk (1983). Vyše dvadsať rokov zbieral materiál na obsiahlu profilovú publikáciu o Andym Warholovi Warhol, ten druhý Andy (2009).

Ivan Stadtrucker pôsobil v Československej televízii Bratislava na viacerých pozíciách, napríklad ako vedúci pracovník zvukových zložiek, redaktor filmového vysielania či dramaturg celovečerných inscenácií. Spolu s hudobným skladateľom Iljom Zeljenkom patril medzi experimentátorov vo filmovej hudbe a zvuku a na zvuku spolupracoval napríklad pri snímkach Slnko v sieti (r. Štefan Uher, 1962) či Voda a práca (r. Martin Slivka, 1963). So Zeljenkom podľa jeho slov realizovali filmovú hudbu vo vyše desiatke filmov.

Televízia uviedla v Stadtruckerovej dramaturgii viac než päťdesiat inscenácií. Scenáristicky debutoval filmom Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní (1964). Neskôr v televízii režíroval aj niekoľko krátkych filmov. Takisto sa podpísal pod scenáre k dokumentárnym filmom a podľa jeho scenárov vznikli aj televízne snímky Za frontom (r. Marta Gogálová, 1973), Posledné interview s Albertom Schweitzerom (r. Ján Divinec, 1975), Tam je hviezda Sírius (r. Cyril Králik, 1983), Pod cudzím nebom (r. Franek Chmiel, 1983), Pasodoble pre troch (r. Vlado Balco, 1986) či animovaný seriál Snehuľkovia (r. Josef Pinkava, Petr Čech, 1977 – 1978). Ako dramaturg sa podieľal na rekonštrukcii filmu Jánošík (1921).

V čase politických rošád od 17. februára 1994 do 18. decembra 1994, teda v období, keď sa končila druhá Mečiarova vláda, vystriedala ju vláda Jozefa Moravčíka (15. marca – 13. decembra 1994) a nastúpila tretia Mečiarova vláda, bol riaditeľom Slovenskej televízie. Prvým, ktorý vzišiel z konkurzu. „Stadtruckerovou ambíciou v najvyššej funkcii v STV bolo zmazať dlh televízie. Chcel existovať s vyrovnaným rozpočtom a túžil, aby STV bola nielen informačná, ale aj kultúrno-tvorivá inštitúcia. Narazilo to však na odlišné ciele členov jeho manažmentu, vnútrotelevíznych skupín i produkčného televízneho okolia. Vladimír Mečiar ho do funkcie dosadil a Mečiar ho aj po desiatich mesiacoch odvolal,“ uvádza STVR na svojich stránkach v Stadtruckerovom profile. V roku 2016 mu vyšla kniha Dejiny slovenskej televízie, v ktorej mapuje históriu inštitúcie do roku 1989. Niektoré časti knihy mal vraj rozpísané celé roky.

Ako pedagóg Stadtrucker pôsobil od 70. rokov minulého storočia na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Začiatkom 90. rokov bol vymenovaný za profesora. Bol dekanom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a neskôr dekanom Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde viedol Katedru filmovej dramaturgie a scenáristiky.

Ivan Stadtrucker zomrel 26. mája 2017 vo veku 82 rokov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Miro Remo Raději zešílet v divočině

Miro Remo zvíťazil vo Varoch s filmom Raději zešílet v divočině

Krištáľový glóbus pre najlepší film hlavnej súťaže 59. ročníka MFF Karlovy Vary si odniesol slovenský dokumentarista Miro Remo so snímkou Raději zešílet v divočině. Kreatívny dokument vznikol v česko-slovenskej koprodukcii a Remo o ňom hovorí ako o rozprávke pre dospelých. Vychádza z rovnomennej knihy rozhovorov Aleša Palána so šumavskými pustovníkmi a samotármi. Z Palánovho sveta outsiderov Remo ako protagonistov obsadil šestdesiatročné jednovaječné dvojčatá Františka a Ondřeja. „Je to forma hry. Chcel som divákom sprostredkovať svoj zážitok z tohto výnimočného sveta. S Frantom a Ondrom sme sa stali blízkymi priateľmi, lúčime sa objatím do prasknutia. Od začiatku som v ich príbehu cítil magický rozmer. V knihe je naznačený, no vo filme som mu dal priestor a zároveň som ho deromantizoval. Oni sami dokázali zájsť za hranicu všednosti. Hrať sa s nami. Štylizované momenty, ako napríklad veľké zrkadlo vylovené z Vltavy, odrážajú magickosť i rozpoltenosť ich sveta, dualitu. Chcel som, aby film pôsobil ako rozprávka pre dospelých. Tí sa tiež hrajú, len s inými hračkami,“ povedal v rozhovore o filme Raději zešílet v divočině Miro Remo. Krištáľový glóbus si Remo vo Varoch prevzal z rúk herca Stellana Skarsgårda. „Tento festival mi už roky potvrdzuje, že to má celé zmysel,“ povedal režisér, ktorý sa o cenu v hlavnej súťaži uchádzal aj pred štyrmi rokmi so svojou predchádzajúcou snímkou...
Záber z filmu Kronika večných snílkov. Timrava Snímka otvorí košický Art Film. Foto: Continental film

myslím si O čom rojčím pri filme o „snílkoch“

O filme Rasťa Boroša, ktorý sa mal pôvodne volať Ťapákovci, keďže na začiatku bola inšpirácia Timravinou literárnou predlohou, sa vedelo, už keď ho tvorcovia začali pripravovať. Ja síce nedám dopustiť na televíznych Ťapákovcov Ondreja Šulaja a Ľubomíra Vajdičku z roku 1977, ale zároveň mám rád moderné aktualizácie klasických textov. A tak som sa tešil. Prekvapenie prvé: film sa napokon volá Kronika večných snílkov. Zmena pracovného titulu na iný finálny je bežná vec, ale prečo je v názve české slovo? Je azda snílek (snílko?) niečo iné ako rojko? Čo by bolo zlé na Kronike večných rojkov? Zarážajúce je, že tvorcovia ponechali názov v tejto podobe, hoci o tom bohemizme vedeli. A prišla tlačová správa, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Snímka mala svetovú premiéru na festivale v indickom Goa a úspešne sa predstavila v Paríži, Beverly Hills, Jaipure aj Texase. Práve z Paríža, z ÉCU – The European Independent Film Festival, si odniesla cenu za Najlepší nezávislý európsky film.“ Cena z Paríža? To je úspech, nie? Stačí letmý pohľad na webovú stránku toho parížskeho festivalu, aby sme zistili (ako ma upozornil kolega Miro Ulman), že nebezpečne pripomína takzvané predátorské festivaly. Súťažilo sa až v 14 kategóriách – išlo o maglajz filmov všetkých možných rodov, žánrov a minutáží, profesionálnych i študentských. Z nadmerného počtu kategórií a poddimenzovaného počtu súťažných...
Kateřina Falbrová vo filme Zbormajster.

Zbormajster sleduje, ako sa mení na motýľa

Reálnym prípadom zbormajstra Bambini di Praga, ktorého v roku 2004 obvinili a neskôr odsúdili za zneužívanie a ohrozovanie výchovy 49 zboristiek, sa inšpiroval film Zbormajster režiséra a scenáristu Ondřeja Provazníka. Po premiére na festivale v Karlových Varoch, kde ho uviedli v Hlavnej súťaži, prichádza Zbormajster od štvrtku 10. júla do slovenských kín. „Keď sa začala riešiť otázka ,MeTooʻ, spomenul som si na taký český predvoj, čo bola kauza Bambini di Praga, ktorá sa prevalila v roku 2004. Bolo to vtedy dosť kontroverzné a ešte v trochu inej dobe a zdalo sa mi, že je to príbeh, ktorý sa ponúka na spracovanie. Zároveň som mal taký zvláštny zážitok z doby, keď tá kauza vrcholila, ktorý vo mne strašne dlho zostal. Bola v ňom obsiahnutá rozporuplnosť, s ktorou sa bývalé zboristky na svojho zbormajstra pozerali. Chcel som ten pocit nejako spracovať, a tak som v kontexte zosilnenej spoločenskej debaty o tejto téme začal uvažovať o filme,“ povedal režisér Ondřej Provazník. Príbeh je podľa Provazníka fiktívny. Postavy, vrátane samotného zbormajstra, sú vymyslené. Majú iba veľkú inšpiráciu v niektorých figúrach. Okrem Bambini di Praga sa režisér a scenárista inšpiroval aj ďalšími podobnými prípadmi. Provazník na seba upozornil už v roku 2019, keď spolu s Martinom Dušekom nakrútili film Staříci. Zbormajster, ktorého dej zasadil na začiatok 90. rokov, je jeho samostatným režijným hraným debutom. Outsiderka, ktorá...
Zobraziť všetky články