Mnohostranne nadaný mladík na začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia zmaturoval na zvolenskom gymnáziu. Už od gymnaziálnych čias ho vábilo a, dalo by sa povedať, zmyslom jeho života bolo umenie. Jeho cestu však najprv zahatal zlý kádrový posudok, keďže mama bola učiteľka a otec bankový ekonóm. K naplneniu svojho zmyslu sa tak dostal o čosi neskôr a okľukou. Cez techniku. V Prahe absolvoval rozhlasovú, filmovú a televíznu technológiu na Elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického.

V šesťdesiatych rokoch sa Stadtrucker začal intenzívnejšie venovať filmovej teórii v Československu. Jeho školiteľom a pomocníkom sa stal Jozef Paštéka. Zaradil sa k priekopníkom a spoluzakladateľom slovenskej filmovej vedy a vedy o audiovizuálnych umeniach. Napísal prvú významnú slovenskú knižnú publikáciu samostatne venovanú teórii a estetike filmu Krása tmy (1971), k jeho ďalším dielam patria publikácie Zvukové majstrovstvo vo filme a v televízii (1972), Videozáznam v umení a kultúre (1983) či Dramaturgia hraného filmu (1990). Presadil sa aj ako prozaik, napríklad zbierkou poviedok Belasý jantár (1980) či románom Chuť jabĺk (1983). Vyše dvadsať rokov zbieral materiál na obsiahlu profilovú publikáciu o Andym Warholovi Warhol, ten druhý Andy (2009).

Ivan Stadtrucker pôsobil v Československej televízii Bratislava na viacerých pozíciách, napríklad ako vedúci pracovník zvukových zložiek, redaktor filmového vysielania či dramaturg celovečerných inscenácií. Spolu s hudobným skladateľom Iljom Zeljenkom patril medzi experimentátorov vo filmovej hudbe a zvuku a na zvuku spolupracoval napríklad pri snímkach Slnko v sieti (r. Štefan Uher, 1962) či Voda a práca (r. Martin Slivka, 1963). So Zeljenkom podľa jeho slov realizovali filmovú hudbu vo vyše desiatke filmov.

Televízia uviedla v Stadtruckerovej dramaturgii viac než päťdesiat inscenácií. Scenáristicky debutoval filmom Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní (1964). Neskôr v televízii režíroval aj niekoľko krátkych filmov. Takisto sa podpísal pod scenáre k dokumentárnym filmom a podľa jeho scenárov vznikli aj televízne snímky Za frontom (r. Marta Gogálová, 1973), Posledné interview s Albertom Schweitzerom (r. Ján Divinec, 1975), Tam je hviezda Sírius (r. Cyril Králik, 1983), Pod cudzím nebom (r. Franek Chmiel, 1983), Pasodoble pre troch (r. Vlado Balco, 1986) či animovaný seriál Snehuľkovia (r. Josef Pinkava, Petr Čech, 1977 – 1978). Ako dramaturg sa podieľal na rekonštrukcii filmu Jánošík (1921).

V čase politických rošád od 17. februára 1994 do 18. decembra 1994, teda v období, keď sa končila druhá Mečiarova vláda, vystriedala ju vláda Jozefa Moravčíka (15. marca – 13. decembra 1994) a nastúpila tretia Mečiarova vláda, bol riaditeľom Slovenskej televízie. Prvým, ktorý vzišiel z konkurzu. „Stadtruckerovou ambíciou v najvyššej funkcii v STV bolo zmazať dlh televízie. Chcel existovať s vyrovnaným rozpočtom a túžil, aby STV bola nielen informačná, ale aj kultúrno-tvorivá inštitúcia. Narazilo to však na odlišné ciele členov jeho manažmentu, vnútrotelevíznych skupín i produkčného televízneho okolia. Vladimír Mečiar ho do funkcie dosadil a Mečiar ho aj po desiatich mesiacoch odvolal,“ uvádza STVR na svojich stránkach v Stadtruckerovom profile. V roku 2016 mu vyšla kniha Dejiny slovenskej televízie, v ktorej mapuje históriu inštitúcie do roku 1989. Niektoré časti knihy mal vraj rozpísané celé roky.

Ako pedagóg Stadtrucker pôsobil od 70. rokov minulého storočia na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Začiatkom 90. rokov bol vymenovaný za profesora. Bol dekanom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a neskôr dekanom Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde viedol Katedru filmovej dramaturgie a scenáristiky.

Ivan Stadtrucker zomrel 26. mája 2017 vo veku 82 rokov.