Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ
Písmo: A- | A+

Kameraman Juraj Ružička sa narodil 20. novembra pred sto rokmi. Často spolupracoval napríklad s Viktorom Kubalom.

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky.

Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave. 

Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe.

Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne sa prestal venovať reportáži a priľnul ku klasickému aj umeleckému dokumentu. Už v roku 1950 nakrúcal rekonštrukcie partizánskych bojov v našich horách pre film Stanislava Barabáša Za slobodu.

V roku 1951 stál za kamerou snímky Závodné predajne. Podľa oficiálnej anotácie išlo o hranú agitku o význame a úlohe socialistického obchodu. O tri roky neskôr stál spolu s Vladimírom Ješinom za kamerou krátkometrážnej snímky Petra Solana Komu dôverovať? Opätovne išlo o politickú agitáciu. Satirické pojednanie natáčal aj s Vladom Kubenkom v titule venujúcom sa knihám a vlažnému vzťahu k nim v našej spoločnosti.

Veľkú časť svojej tvorby kameraman Ružička spojil s kultovým slovenským autorom animovaných filmov Viktorom Kubalom. Právom ho označujú ako jeho dvorného kameramana. Obdobie šesťdesiatych rokov prinieslo desiatky spoluprác. Napríklad v roku 1965 vytvorili protestné krátke dielo Biely a čierny, v ktorom sa venujú rasovej diskriminácii a novým podobám kolonializmu. Nasledovali tituly Zem (1966), Nevera (1966), V krajine divov (1967) či Dita na Vianoce (1967).

O kultovom animovanom diele Zbojník Jurko (1977) slovenský publicita, dramaturg a režisér Rudolf Urc poznamenal: „Popri scenáristovi, výtvarníkovi, animátorovi a ďalších tvorivých profesiách pri celovečernom filme Zbojník Jurko si Jožko Ružička udržal svetovú úroveň kameramana v tomto lukratívnom a zaujímavom prostredí.“

Jozef Ružička sa dokonca podieľal aj na hudobnom videoklipe Heleny Vondráčkovej a Waldemara Matušku To se nikdo nedoví (1969), ktorý režijne zastrešila Jaroslava Havettová. K jeho posledným dielam patrí animovaný film Antiturista z roku 1979 v réžii Vlada Kavčiaka. V tomto období sa už stále častejšie začali hlásiť aj chronické choroby. Preto nemohol participovať na ďalšom krásnom a svetoznámom diele Viktora Kubala Krvavá pani.

Po Ružičkovi ostalo množstvo nezabudnuteľných filmov a nádherných rozprávkových príbehov, v ktorých veľmi jasne vidíme jeho rukopis. Ostáva nám len zamýšľať sa, čo by ešte Ružička vytvoril, ak by sa dožil vyššieho veku. Keď 11. 10. 1983 zomrel, mal iba 58 rokov.

Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho koprodukčná komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím v...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
Zobraziť všetky články