Kameraman Juraj Ružička sa narodil 20. novembra pred sto rokmi. Často spolupracoval napríklad s Viktorom Kubalom.
Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky.
Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.
Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe.
Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne sa prestal venovať reportáži a priľnul ku klasickému aj umeleckému dokumentu. Už v roku 1950 nakrúcal rekonštrukcie partizánskych bojov v našich horách pre film Stanislava Barabáša Za slobodu.
V roku 1951 stál za kamerou snímky Závodné predajne. Podľa oficiálnej anotácie išlo o hranú agitku o význame a úlohe socialistického obchodu. O tri roky neskôr stál spolu s Vladimírom Ješinom za kamerou krátkometrážnej snímky Petra Solana Komu dôverovať? Opätovne išlo o politickú agitáciu. Satirické pojednanie natáčal aj s Vladom Kubenkom v titule venujúcom sa knihám a vlažnému vzťahu k nim v našej spoločnosti.
Veľkú časť svojej tvorby kameraman Ružička spojil s kultovým slovenským autorom animovaných filmov Viktorom Kubalom. Právom ho označujú ako jeho dvorného kameramana. Obdobie šesťdesiatych rokov prinieslo desiatky spoluprác. Napríklad v roku 1965 vytvorili protestné krátke dielo Biely a čierny, v ktorom sa venujú rasovej diskriminácii a novým podobám kolonializmu. Nasledovali tituly Zem (1966), Nevera (1966), V krajine divov (1967) či Dita na Vianoce (1967).
O kultovom animovanom diele Zbojník Jurko (1977) slovenský publicita, dramaturg a režisér Rudolf Urc poznamenal: „Popri scenáristovi, výtvarníkovi, animátorovi a ďalších tvorivých profesiách pri celovečernom filme Zbojník Jurko si Jožko Ružička udržal svetovú úroveň kameramana v tomto lukratívnom a zaujímavom prostredí.“
Jozef Ružička sa dokonca podieľal aj na hudobnom videoklipe Heleny Vondráčkovej a Waldemara Matušku To se nikdo nedoví (1969), ktorý režijne zastrešila Jaroslava Havettová. K jeho posledným dielam patrí animovaný film Antiturista z roku 1979 v réžii Vlada Kavčiaka. V tomto období sa už stále častejšie začali hlásiť aj chronické choroby. Preto nemohol participovať na ďalšom krásnom a svetoznámom diele Viktora Kubala Krvavá pani.
Po Ružičkovi ostalo množstvo nezabudnuteľných filmov a nádherných rozprávkových príbehov, v ktorých veľmi jasne vidíme jeho rukopis. Ostáva nám len zamýšľať sa, čo by ešte Ružička vytvoril, ak by sa dožil vyššieho veku. Keď 11. 10. 1983 zomrel, mal iba 58 rokov.
