Túžil po tom, aby sme prestali byť zápecníkmi. A pustil sa do práce

Keby sa Július Satinský dožil dneška, možno by z toľkého marazmu naokolo ani k slovu neprišiel. V auguste by mal 85 rokov. Hovoria o ňom Martin Šulík, Stanislav Štepka aj dcéra Lucia Molnár Satinská.

Kedysi napísal, že bieda Slovákov doma i v zahraničí je v opytovacej forme zdanlivo bezvýznamného pomocného slovesa môcť. Zamýšľal sa nad tým, ako ľudia na Slovensku pri otázke „Môže byť?“ bez rozmýšľania prikyvujú, že áno, jasné, aj keby sa kradlo, môže byť, veď my, Slováci, sme predsa takí, že doprajeme. „Nikomu z vás už ani len nenapadne, že na vašej kladnej odpovedi je založená surová zlodejina vo veľkom, ako aj otrocké vzťahy Slováka k Slovákovi. Nikde na svete v žiadnom spoločenskom systéme neokráda brat brata tak surovo a bezostyšne ako na Slovensku. A Slovák sa tvári po okradnutí spokojne – ako keby mu zlodej urobil dobre,“ pokračoval v jednom z mnohých úprimných listov vlastnému národu. Ktovie, či Július Satinský vtedy tušil, aký ostane aktuálny a výstižný.

Taxikári a babky v sieťach

„Keby tu teraz tato bol, iste by ho bavilo všetko pozorovať, glosovať, rozčuľovať sa. Mal by nekonečné námety na svoje fejtóny a jeho zbraňou proti hlúposti by bol humor, ako vždy,“ spomína na otca pre Filmsk.sk Lucia Molnár Satinská. Z pozostalosti editovala a pripravila rozšírené vydania viacerých jeho kníh (Rozprávky uja Klobásu, Listy z onoho sveta, Expedície, Listy Oľge, Gundžovníky).

Dnes by sa Július Satinský podľa nej najviac venoval seniorskému publiku. Zároveň by mal aj on vlastné vnúčatá. A tato si vždy najviac rozumel s deťmi, takže možno by mal chuť tvoriť aj niečo pre ne,“ hovorí. Popri tom ju fascinuje, že vďaka niektorým rodičom sú aj dnes deti, ktoré vyrastajú na dialógoch Lasicu a Satinského. Myslí si, že Július Satinský by rozhodne dlho odolával sociálnym sieťam, dokonca by si z toho, že ich nemá, časom spravil aj cnosť. „Mal veľmi rád kontakt so živými ľuďmi. Jeho sociálnymi sieťami boli taxikári, babky na trhu. Vždy mal prehľad, čo sa kde deje.“

A hlavne slovenskí

Práve v jeho fejtonistickej činnosti by ho dnes najradšej videl pokračovať jeho spolupútnik, herec, režisér a dramatik Stanislav Štepka. A ako rád by si s Julom aj zahral – v čomkoľvek! „Mám taký dojem, že Julo by mohol účinkovať skoro v každej mojej hre. Pokojne by mohol na scéne stvárňovať to, čo ja. Bol by to môj skvelý partner aj alternant. Odjakživa sa mi páčila jeho múdrosť, ľudovosť, slovenskosť,“ hovorí dnes pre Filmsk.sk legendárny šéf Radošinského naivného divadla.

Dokonca pripomína, ako Julo Satinský kedysi vážne uvažoval, že by si chcel zahrať v jeho hre Loď Svet. Napokon to vraj nevyšlo. Vydarili sa však iné výborné stretnutia, ktorými ako komici tešili svoje dobou frustrované publiká a pozdvihovali ich myslenie.

Stanislav Štepka po prvý raz počul o dvojici Lasica a Satinský ako čatár-absolvent na vojne v južných Čechách. Dobre si pamätá, kedy to bolo: presne 1. apríla 1966 ich zachytil v zábavnom programe Slovenskej televízie Dvaja v lunaparku, dokonca aj s účasťou budúcej slávnej bítovej skupiny The Beatmen.

„Videli sa mi úplne iní, moderní, vtipní… a hlavne slovenskí. Taký som už v tom čase chcel byť aj ja s mojím divadlom,“ vraví veľavýznamne Štepka. V tom čase ešte netušil, ako blízko k sebe majú, hoci on bol na vidieku a oni v Bratislave. V každom prípade, koncom šesťdesiatych rokov za nimi usilovne cestoval vlakom z Radošiny až do bratislavského Divadla na korze. A ako vraví, zakaždým to bol zážitok.

Najväčšie šťastie

Keď sa píše o Julovi Satinskom, bez Milana Lasicu to nejde, i keď dokázali perfektne fungovať aj osve. Svedčia o tom desiatky spoločných televíznych programov, inscenácií, celovečerných filmov aj samostatné literárne či dramatické počiny.

„Rozhodne bolo najdôležitejšie, že som Jula Satinského stretol v pravej chvíli. To je kľúčová vec. Naša vyše štyridsaťročná spolupráca je podstatou mojej profesionálnej existencie. Julo bol najväčšie šťastie, ktoré ma v divadle postretlo,“ potvrdil Milan Lasica v roku 2015 v rozhovore pre denník SME.

Dokopy sa dali počas štúdií na VŠMU v Bratislave. Prvý raz dostali verejne priestor v bratislavskom kabarete Tatra revue, keď pri príležitosti oficiálne nazvanej ,pravidelné nedeľné zväzácke dopoludniaʻ kompetentní usúdili, že je dobré pridať ľuďom aj trochu humoru. Podujatia moderoval Julo Satinský a Lasicu zavolal k sebe. Tam vznikol ich prvý dialóg a mal taký úspech, že ho skrátka museli opakovať.

Spev, hry a trest

Po skončení vojenskej služby, v časoch postupného politického uvoľňovania, obaja pôsobili v televízii, až kým koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia nedostali príležitosť v generačnom Divadle na korze. Práve tu prežili najkrajšie, ale aj najkratšie obdobie spolupráce, pretože im po problémoch s cenzúrou vrcholiacou v roku 1970 znemožnili z politických príčin na Slovensku verejne vystupovať.

Istý čas ich prichýlil kabaret Večerní Brno, zákazy a obmedzenia však pokračovali a o necelé dva roky museli preč aj odtiaľ. Už hrozilo, že nebudú robiť nič, keď sa vplyvnejším kolegom z brandže podarilo vymyslieť im „trest“ v podobe účinkovania na javisku Spevohry bratislavskej Novej scény. Musel sa však dodržiavať príkaz, že keď sa Lasica so Satinským stretnú na scéne, nesmie v publiku zaznieť aplauz.

Stanislav Štepka spomína, že práve v sedemdesiatych rokoch sa s Milanom Lasicom a Julom Satinským zoznámil aj osobne. Všetci traja boli vtedy plní mladíckej energie a mali obrovskú chuť slobodne tvoriť. Po prstoch im pri vhodnej príležitosti klepla normalizácia, ale dokázali jej uhýbať. Spájala ich pri tom schopnosť vyjadriť sa krehkou klaunskou poetikou, odvaha robiť svojský absurdný humor, mali vycibrený zmysel pre nonsensový vtip. V bizarných slobodomyseľných obrazoch vytvárali pre ľudí zrozumiteľný a prístupný priestor, s ktorým sa sami stotožňovali, a najmä, dalo sa v ňom čítať medzi riadkami.

Nikomu ruže nekvitli

„Pretĺkali sa podobne ako my,“ spomína Štepka. „Keď sa stali členmi spevohry Novej scény, húfne na nich chodili diváci, veľmi ich chceli vidieť napríklad v Husároch,“ spomína Štepka na ich vtedajšie divadelné kúsky, medzi ktoré patrili napríklad úspešný muzikál Plné vrecká peňazí, Strašne ošemetná situácia či Kráľovná noci v kamennom mori. „My sme sa usilovali vystupovať cez agentúru Slovkoncert, no ani nám ruže nekvitli,“ spomína Štepka na situáciu v Radošincoch. „Schvaľovacia komisia nie a nie schváliť nášho Jááánošíííka, trvalo to rovných desať rokov.“

Hrozba cenzúry pretrvávala, no L+S aj Štepka s Radošincami vytrvalo písali a hrali, čo sami autorsky vytvorili, v tom bola ich veľká sila. Ako traja plnokrvní komici a textári, každý s celkom iným charakterom, zreteľne ukázali spoločný zmysel pre intelektuálne výšky a ľudové hĺbky humorno-satirickej improvizácie v kabaretnom programe Ktosi je za dverami. Scéna patrila k tým najvydarenejším.

Tam, kde sa končí Dunajská

Po niekoľkoročnom nútenom hereckom angažmáne na Novej scéne prešli Lasica so Satinským v roku 1982 do novootvoreného divadla Štúdio S, ktoré vzniklo na mieste legendárneho kabaretu Tatra revue. Vďaka odvahe vedenia tu mohli pravidelne účinkovať v pôvodne televíznej skladačke Nikto nie je za dverami a postupne uviesť svoje dôležité inscenácie Deň radosti či Náš priateľ René.

„V roku 1983 sme Lasicu so Satinským pozvali s Radošincami do bratislavského PKO účinkovať v našom Jubilejnom večere. Práve tam sme všetci traja začali po prvý raz uvažovať o spolupráci. Chceli sme spolu napísať hru, aj sme začali pracovať na námete, no nakoniec som hru Hotel Európa napísal sám,“ spomína na osemdesiate roky Stano Štepka. S Milanom Lasicom si vtedy začal aj kamarátsky písať, posielali si listy na trase Karlova Ves – Petržalka. K písaniu sa zakrátko pridal aj Julo. „A ja som mu rád potvrdil spoločný dojem, že tam, kde sa končí jeho legendárna Dunajská ulica, začína sa moja Radošina,“ zdôrazňuje šéf Radošinského naivného divadla.

Julo, ktorý vynikal

Ako veľký fanúšik vnímal Jula aj ako skvelého rozprávača. Zažil to napríklad pri spoločnom nakrúcaní televízneho filmu Modrá ruža v réžii Milana Lasicu. „Kým Milan pôsobil ako ten nad vecou, dalo by sa povedať, že vyzeral ako ten múdrejší, Julo bol jeho jedinečný protipól,“ vraví Štepka. Veľmi mu vraj pripomínal desiatky iných ľudových rozprávačov, ktorí s pasiou rozprávajú príbehy nielen preto, aby sa ľudia zabávali, ale aby ich rozprávanie malo v sebe aj čosi iné, čosi naviac.

„Dlhoročné úvahy o spolupráci sme napokon zakončili v roku 1991 spoločným kabaretným programom L+S a Radošincov pod názvom Kam na to chodíme v réžii Juraja Nvotu. Okrem Milana a Jula tu dostali významný priestor aj piesne Jána Melkoviča a Jara Filipa,“ pripomína Stano Štepka. Dodáva, že v roku 1994 sa stretli v Štúdiu L+S aj v ďalšom spoločnom projekte – v jeho kabaretnej hre Dohoda možná. V príbehu autora, ktorý hľadá život pre svoje postavy, práve Julo vynikal mimoriadne vydarenými improvizáciami. „Vždy nás dokázal prekvapiť aj rozosmiať. Bolo to asi to najvtipnejšie, čo sa nám spolu prihodilo.“

Diera v kultúre

Do tvorivých období zákonite vstupovali aj rodinné záležitosti. Po tragickej smrti prvej manželky Oľgy Lajdovej potreboval Július Satinský podporu, ktorú do veľkej miery našiel medzi kolegami a blízkymi. Onedlho sa mu v druhom manželstve narodili dve deti a popri umeleckej tvorbe našiel nový zmysel života v rodičovstve. Okrem herectva sa intenzívne začal venovať publicistike a písať knihy pre deti. A tie ho za to milovali, bol pre nich čarovným Ujom Klobásom.

Satinského a Lasicove záujmy sa čiastočne rozdelili po roku 1989, stále však radi spoločne účinkovali v televíznych, divadelných aj filmových projektoch. Ich značka rástla a Štúdio S, ktoré pre nich plnilo funkciu slobodnej domovskej divadelnej scény, sa po sprivatizovaní v roku 1999 rozhodlo ich značku niesť aj vo svojom názve ako Štúdio L+S.

„Chvíľu ste sa naňho dívali a dostali ste chuť žiť“ – vystihol kedysi svojho dobrého priateľa majster anekdot, spisovateľ Tomáš Janovic. Julo Satinský prinášal totiž medzi kolegov, do rodiny aj do publika presne ten druh energie, bez akej sa na svete žije ťažšie. Tvorila ju ľahkosť prejavu, nečakané pointy, účinný vtip a prirodzený ľudský prístup.

Legendárnu komickú dvojicu opustil Július Satinský v roku 2002 ako prvý, po ťažkej chorobe. Jeho odchod silno pohol celou spoločnosťou a v otvorenej kultúre na Slovensku ostala nenahraditeľná diera. O takmer dvadsať rokov za dvakrát zväčšila, keď Jula priamo na milovanom javisku Štúdia L+S nasledoval Milan Lasica.

I keď dnes doba nepraje jemnosti, s akou L+S k tvorbe pristupovali (odmyslime si ich občasné sexistické vtipy), kontúry zlatej éry tejto výnimočnej dvojice sa len zostrujú a neúnavne udávajú tón ďalším generáciám tvorcov.

Martin Šulík: Videl som ho hrať Stalina a ponúkol som mu Orbis Pictus

Režisér, scenárista a pedagóg Martin Šulík. Foto: Miro Nôta

Jula Satinského a Milana Lasicu chcel režisér Martin Šulík kedysi angažovať aj v uhorskej donkichotiáde.

Bol som mladý, veľmi mladý a mal som šialený nápad. Chcel som pre film adaptovať satirický román Bendegúz, ktorý Ján Chalupka napísal v nemčine a do slovenčiny ho preložili až v roku 1953. Je to príbeh dvoch turčianskych zemanov, ktorí precestujú polovicu Európy, aby našli korene uhorského národa, ale napokon nájdu len seba. Forma románu bola inšpirovaná Donom Quijotom a sú v ňom zachytené pikareskné výjavy z Európy 19. storočia. Bendegúza som vnímal ako príbeh o hľadaní národnej aj osobnej identity a chcel som, aby hlavné postavy hrali Július Satinský a Milan Lasica. Myslím, že to bola ich téma, veď o niekoľko rokov inscenovali vo svojom divadle Bajzov román René mládenca príhody a skúsenosti. K tejto spolupráci nikdy nedošlo. Hanbil som sa u nich zazvoniť. A čas sa nedá vrátiť.

V mojich spomienkach sa objavuje niekoľko Júliusov Satinských. Sprevádzali ma celý život. Prvý je navždy spojený s Milanom Lasicom. V šesťdesiatom deviatom otec dovolil bratovi aj mne pozerať v televízny kabaret Bumerang. Vlastne to sledovali všetci naši susedia, modré obrazovky svietili na ulicu z každej obývačky. Samozrejme, že som všetkému nerozumel, mal som sedem rokov, ale tí dvaja veselí mladíci sa mi – neviem prečo – páčili. Napríklad Satinský skúšal Lasicu: Koľko obyvateľov má Čína? Áno, dva body. Nie, tri body. A Lasica začal na prstoch počítať Číňanov. Hovorili nezmysly (dnes nonsensy), spievali pesničku o vodných tokoch, ale nikto ich nenapomínal a všetci smiali. Bol to nezabudnuteľný zážitok.

Až neskôr som sa dozvedel, že som bol svedkom dekonštrukcie meštiackej logiky, spoločenských konvencií a autoritatívnych naratívov prostredníctvom absurdna, intelektuálnej satiry a jazykovej dekompozície. Ale to mi nevadí. Tá slobodná hra a radosť zo života boli nákazlivé a poznačili ma navždy. Keď som neskôr čítal Sławomira Mrożka alebo videl Monty Python’s Flying Circus, pochopil som, že Lasica a Satinský boli svetoví humoristickí autori. Akurát zavretí za železnou oponou.

A potom tu bol Július Satinský – originálny divadelný a filmový herec. Mám veľmi rád postavu Jožina Petránka, ktorú zahral vo filme Jiřího Krejčíka Prodavač humoru. V jeho humore sa zrazu objavil akýsi trpký, mrazivý tón. Naskicoval portrét riaditeľa estrádnej agentúry, ktorého okolie donúti poprieť mravné zásady a doženie ho k samovražde. Satinský v Prodavačovi humoru balansuje na hranici tragiky a komiky, rozosmieva a dojíma nás zároveň. A pamätáte si Flicota v Husároch? Alebo na Stalina v Štúdiu S? Keď sme s Ondrejom Šulajom a Marekom Leščákom videli, s akou chuťou hrá gruzínskeho diktátora, ponúkli sme mu postavu vo filme Orbis Pictus. Naše cesty sa na chvíľu pretli a dva dni sme spolu nakrúcali v Piešťanoch. Osud nás niekedy odmení.

Július Satinský sa v mojich spomienkach objavuje aj ako trochu starosvetský, osvietenský učiteľ. Po roku 1989 som rád čítal v novinách jeho fejtóny. Bol výnimočným publicistom, ktorý dôverne poznal Slovensko, pretože ho pešo prechodil so svojimi priateľmi. Prostredníctvom svojich článkov a verejných vystúpení sa snažil poľudšťovať svet okolo seba. Túžil po tom, aby sme prestali byť zápecníkmi, chcel, aby sme boli vzdelaný, sebavedomý národ. Uvedomoval si všetky nebezpečenstvá, ktoré boli spojené s premenou spoločnosti. Vedel, že sloboda má zmysel len vtedy, ak je spojená so zodpovednosťou. Hnusila sa mu chamtivosť, netolerantnosť a politický populizmus. Vedel, že je čas skladať rozhodené kamene a pustil sa do práce. Nemoralizoval. Nebol cynik. Mal ľahké pero a písal s humorom.

Ďalší Július Satinský je nežný a spája sa mi s tvorbou pre deti. Vnímal som ho očami mojich synov. Napísal Rozprávky uja klobásu, hral vo filmoch Snehuliaci, Nekonečná – nevystupovať!, S tebou mě baví svět, Traja veteráni. Angažoval sa v nadácii Úsmev ako dar, ktorá pomáhala detským domovom. Deti bral ako rovnocenných partnerov, nechcel ich poučovať, ale nadchnúť, zabaviť, vzbudiť v nich zvedavosť a túžbu spoznávať svet.

Július Satinský (20. 8. 1941 – 29. 12. 2002)