Oľga Šalagová

Oľga Šalagová

Písmo: A- | A+

Do sveta filmu vstúpila ako 17-ročná v úlohe emancipovanej a zmyselnej Jany z Uhrovho Slnka v sieti (1962), keď prvý rok študovala herectvo na bratislavskej VŠMU. Pôsobila nielen vo filme, ale aj v televízii a bola členkou viacerých divadelných súborov. Má skúsenosti z dabingu a dokonca i z politiky. Oľga Šalagová v júni oslávi 80 rokov.

Oľga Šalagová sa narodila v Trnave do liberálnej rodiny, kde sa slobodne diskutovalo aj na politické témy. Matka, ktorá mala chorobu srdca a zomrela, keď mala Šalagová len 19 rokov, ju nielen viedla k samostatnosti, ale ju aj podporovala v rozvíjaní talentu. Otec, ktorý bol do roku 1944 spolupracovníkom guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, po vyjadrení nespokojnosti s novou politickou orientáciou Československa po roku 1948 pracoval ako robotník, no udržal si slobodomyseľného ducha. Účinkovanie v Slnku v sieti Oľge Šalagovej prinieslo nielen úspech, ale aj dočasný tvorivý dištanc, keďže film svojou metaforickosťou neulahodil prvému tajomníkovi ÚV KSS Karlovi Bacílkovi. 

Po štúdiu na VŠMU, kde bol jej ročníkovým pedagógom Mikuláš Huba a spolužiakmi Stanislav Dančiak, Marián Labuda a Pavol Mikulík, zostala pôsobiť v Bratislave, v kabaretnej Tatra revue. Tesne predtým sa opäť vrátila aj pred kameru – hoci najskôr tú televíznu: hrala v dvojdielnom televíznom filme Mŕtvi nespievajú (1965) v réžii Andreja Lettricha a v snímke Kubo (1965, r. Martin Ťapák). Až v roku 1966 jej Štefan Uher zveril vedľajšiu úlohu v Panne Zázračnici. V rovnakom roku hrala aj v Tangu pre medveďa Stanislava Barabáša a tesne pred sovietskou okupáciou v roku 1968 vznikol aj poviedkový film Dialóg 20 40 60, kde Šalagová dostala vedľajšiu ženskú úlohu po boku Jeana-Pierra Léauda v poviedke Jerzyho Skolimowského. 

Po týchto hereckých kreáciách a po postupnom prenikaní Šalagovej aj do susednej Viedne ju vo filme opäť na niekoľko rokov čakal dištanc. V rokoch 1968-1972 bola členkou nitrianskeho divadla. Tu nielenže zakúsila dobré vzťahy v súbore, ale čakali na ňu aj podnetné dramatické postavy. Neskôr pôsobila znova v Bratislave ‒ v Poetickom súbore Novej scény. 

Na televíznej obrazovke sa opäť objavila v seriáli Adam Šangala (1972). Účinkovala v ňom spolu s Ivanom Palúchom, ktorý stvárnil titulnú mužskú rolu a ktorý takisto po výnimočných filmoch zo 60. rokov začiatkom normalizácie pocítil, čo je to trest za medzinárodný úspech. Šalagová stelesnila aj výrazné ženské postavy vo filmoch Martina Hollého Hriech Kataríny Padychovej (1973) a najmä Horúčka (1975). Štefan Uher ju po rokoch opäť obsadil do svojho filmu Kamarátky ( 1979). Hrala aj vo viacerých detských filmoch, napríklad v koprodukčnom fantazijnom filme Dušana Vukotića Siedmy kontinent (1966), v Plichtovej snímke Cézar a detektívi (1967), neskôr aj v Solanovom filme A pobežím až na kraj sveta, v detskom muzikáli Guľočky (1982) či v Jakubiskovej frankensteinovskej rozprávke Pehavý Max a strašidlá (1987).

Šalagová sa už v 60. rokoch začala venovať aj dabingu, keď nahovorila niektoré postavy v domácich filmoch. Neskôr sa venovala najmä dabingu zahraničných filmov. Divadlo podľa svojich slov opustila v roku 1991, no ako spievajúca herečka si ešte po roku 2000 zahrala napríklad matku predstavenú v muzikáli Mníšky 2: Milionárky a účinkovala tiež v muzikáli Hriešny tanec. 

V roku 1994 vstúpila Oľga Šalagová na niekoľko rokov aj do politiky, keď sa ako nominantka Združenia robotníkov Slovenska stala štátnou tajomníčkou na ministerstve kultúry. No keďže sa nevedela stotožniť s tým, ako rezort viedol vtedajší minister Ivan Hudec, ani s tým, že filmové ateliéry na Kolibe napokon skončili v súkromných rukách, v júli 1996 z ministerstva odišla. Oľga Šalagová patrí nielen k filmovým ikonám, ktoré v sebe spájajú temperament so senzuálnosťou, ale aj ku komentátorkám a kritičkám kultúrneho diania na Slovensku. Naposledy sa ostro ohradila voči názvu národných filmových cien Slnko v sieti i voči slávnostnému ceremoniálu ich odovzdávania, ktorý sa tento rok niesol v znamení oslavy slovenskej kinematografie a významu Audiovizuálnemu fondu: „Sladkobôľne, úsmevné, gýčové a infantilné odovzdávanie cien à la Hollywood, nemá so slovenským filmom Slnko v sieti nič blízke. Verím, že sa ešte žijúci tvorcovia filmu pripoja k môjmu protestu proti zneužitiu umeleckého názvu Slnko v sieti,“ napísala v liste adresovanom ministerstvu kultúry i redakcii Film.sk.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Plagát k filmu Čiary (r. Barbora Sliepková). Foto: Hitchhiker Cinema

téma Filmový plagát. Mal by zaujať, ale nič nepredstierať

Filmový plagát bol v čase, keď neexistovali sociálne siete ani YouTube, jedným z najdôležitejších reklamných médií pre film. V Československu bol špecifický tým, že išlo o výrazné autorské umenie a podieľali sa na ňom významní výtvarníci. Výstavný cyklus nazvaný Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 v Kine Lumière nás inšpiroval k tomu, aby sme sa pozreli, ako je to so slovenským filmovým plagátom dnes. Pýtali sme sa distribútorov a filmových tvorcov. „Filmový plagát bol a je obrazom filmu. Keď je urobený bez nápadu, nie je dobrým spoločníkom filmu na ceste k divákom,“ hovorí pre Film.sk režisér Dušan Hanák. Aj plagát k jeho filmu Ružové sny (1976) možno vidieť na výstave, ktorú pre Kino Lumière pripravil Pavel Rajčan, kurátor pražskej zbierky plagátov Terryho ponožky (prístupnej aj tu)  a zároveň zakladateľ najväčšej zbierky filmových plagátov v Česku. Výstava je prvá zo série štyroch po sebe nasledujúcich výstav. Postupne predstavia plagátovú tvorbu štyroch tvorcov – Milana Grygara, Zdeňka Zieglera, Karla Vacu a Josefa Vyleťala. V súbore plagátov, ktoré vytvoril Milan Grigar sú napríklad plagáty k filmom ako Anjel skazy (r. Luis Buňuel, 1962), Žart (r. Jaromil Jireš, 1968), Zväčšenina (r. Michelangelo Antonioni, 1966) či Giulietta a duchovia (r. Federico Fellini, 1965). „U nás sa v roku 1945 znárodnil filmový priemysel, vznikla Štátna požičovňa filmov, neskôr...
Zobraziť všetky články