Dvadsiateho siedmeho mája pred deväťdesiatimi rokmi sa narodil slovenský dramaturg, scenárista, prozaik a pedagóg Peter Balgha. Ako dramaturg sa podpísal pod najúspešnejšie snímky z dielne Televíznej filmovej tvorby zo 60. rokov ako Krotká (r. Stanislav Barabáš, 1967), Balada o siedmich obesených (r. Martin Hollý, 1968) či Sladké hry minulého leta (r. Juraj Herz, 1969).
„Balghova obrovská energia sa sústredila, rozplynula a zúročila v práci pre druhých. Originálne autorské nápady odovzdával zadarmo v prospech hmlistého ,verejnoprospešnéhoʻ cieľa. Dnešná spoločnosť by ho asi vnímala ako málo asertívneho exota, ktorý sa nedokázal presadiť ako svojbytný spisovateľ,“ povedala filmová a literárna historička Jelena Paštéková v texte v denníku Sme.
„Balgha bol typom moderného manažéra, akých dodnes potrebujeme aj v umení, mal neomylný zmysel pre ľudí, a preto vedel kvôli nim aj riskovať. Urobil si tým meno a súčasne aj meno bratislavskému televíznemu štúdiu,“ napísal filmový encyklopedista Richard Blech v denníku Práca v roku 1990. Vtedy sa o Balghovi už opäť mohlo hovoriť. Normalizátori ho totiž nielenže pripravili o prácu, ale aj vystrihli z titulkov diel, na ktorých sa podieľal. Takisto ho vylúčili z profesijných zväzov. Normalizácia a výsluchy na ŠtB pre jeho politické postoje a odmietnutie okupácie sa podpísali aj na jeho podlomenom zdraví. Zomrel ako invalidný dôchodca vo veku nedožitých 37 rokov.
Vedel objavovať a inšpirovať
Peter Balgha sa narodil v Dolnom Kubíne. V roku 1945 ho aj s mamou deportovali do koncentračného tábora v Terezíne. Mal vtedy 10 rokov. Otca mu zabili v koncentračnom tábore v Mauthausene, on a mama prežili, uvádza obsiahly Balghov portrét, ktorý vyšiel v HN magazíne.
Balgha vyštudoval dramaturgiu a filmovú vedu na pražskej FAMU a začal pracovať ako dramaturg v televízii. „Z pražských štúdií si priniesol to, čo môže dať len FAMU. Vzdelanosť, ktorá budí rešpekt u ostatných profesionálov. Odbornosť, ktorá mu dovoľuje obsiahnuť široký diapazón filmového a nielen filmového kumštu. Nie, nemusel priťahovať k spolupráci svojich generačných druhov, jeho generační druhovia prichádzali za ním. S námetmi, scenármi alebo len tak na kus reči. Peter Balgha v takýchto chvíľach vedel objavovať a inšpirovať i vyprovokovať – nielen seberovných,“ cituje Richard Blech dobový rozhovor s vedúcim dramaturgom Televíznej filmovej tvorby Vítom Ilekom.
Televízna filmová tvorba vznikla v roku 1964. „Druhé filmové centrum na rozdiel od svojej staršej sestry – filmového štúdia Koliba – bolo menej zbyrokratizované, menej skostnatené a najmä otvorenejšie prijímať podnety. Nevládli tu antagonizmy, ale spolupráca. Množstvo príležitostí tu našli práve kolibskí filmoví režiséri, ktorí boli vo svojom štúdiu podriadení plánovacej a schvaľovacej mašinérii a v televízii nachádzali voľnejšie pole pôsobnosti,“ napísal Blech. Podľa neho nikdy predtým ani potom nezohrala dramaturgia takú významnú úlohu, ako počas sedemročného trvania Televíznej filmovej tvorby.
Úspechy v Monte Carle aj v Hollywoode
Televízna filmová tvorba pod vedením Ivana Terena s dramaturgom Petrom Balghom, ktorého filmový historik Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie označuje za spiritus movens jej hranej tvorby, dosiahla významné zahraničné úspechy. Pomerne skoro tak naplnila ambíciu vytvárať umelecky reprezentatívne diela, ktoré sa zhodnotia aj na filmových trhoch. Krotká si z Medzinárodného televízneho festivalu v Monte Carle odniesla Grand Prix. Balada o siedmich obesených získala na rovnakom festivale Grand Prix a Cenu FIPRESCI a okrem toho na festivale v Hollywoode Cenu za najlepšiu drámu roku. V Monte Carle uspeli aj Sladké hry minulého leta, ktoré si opäť odniesli Grand Prix aj ocenenie pre kameramana Doda Šimončiča.
Scenáristka a dramaturgička Alta Vášová, ktorá s Balghom spolupracovala na Pomste starej dámy (r. Karol Spišák, 1968) či Románe o base (r. Vido Horňák, 1968) a podpísala sa aj pod Sladké hry minulého leta, upozorňuje v Online lexikóne slovenských filmových tvorcov FTF VŠMU ešte na jednu zaujímavosť. „Dovtedy sa vyrábali filmy, ktoré spracovávali literárne témy len od slovenských alebo ruských autorov, a aj to len také, za ktoré nebolo treba platiť autorské práva: to bola prvá vec – slovenský a ruský, to bolo veľmi dôležité. Peter Balgha presadil, že tvorivá skupina akceptovala môj scenár, ktorý spracoval francúzsku tému. To bolo niečo úžasné,“ povedala Vášová o spracovaní poviedky Guya de Maupassanta.
Podčiarkla tiež, že Balghu obklopovali tí najtalentovanejší filmári. „Pracoval s veľmi silnou generáciu svojich vrstovníkov, pracoval s Martinom Hollým, Stanislavom Barabášom, Ivanom Balaďom, s Vidom Horňákom, Eduardom Grečnerom, Jurajom Herzom, s Petrom Karvašom, s Petrom Solanom, s Tiborom Vichtom, Stanislavom Szomolányim, Vincentom Rosincom.“
Škola s Balghom? Čistá radosť
Balgha okrem toho sám vychovával ďalšiu generáciu filmových tvorcov na VŠMU. Medzi jeho študentov patrili Dežo Ursiny, Juraj Lihosit, Leo Štefankovič či Dušan Mitana. „Hodiny autorskej výchovy, ktoré sme s ním mali, to bola čistá radosť. Vďaka nemu som zažil, čo sa mi nikdy predtým nestalo – tešil som sa do školy,“ spomínal Mitana v roku 2018 pre HN magazín.
Prišla však normalizácia a Balgha skončil nielen v televízii, ale spolu s ďalšími pedagógmi aj na VŠMU. „Na škole vtedy doznievala novovlnová atmosféra, ešte chvíľu tam bola dosť revolučná nálada. Mal som šťastie, že vedľa v ročníku boli ľudia ako Mitana, Ursiny, Filan, Štefankovič, Paštéka s ambíciou reagovať na všetko, čo sa v spoločnosti dialo. Naša katedra bola súčasťou divadelnej fakulty, držal ju len veľmi malý kolektív pedagógov – Vichta, Marenčin, Šimečka, Balgha, Kalina – a zrazu sa stalo niečo nečakané: všetkých vyhodili. Zostali sme takmer rok bez pedagógov a dokonca hrozilo, že naša katedra zanikne,“ spomínal na toto obdobie v rozhovore pre Film.sk scenárista a režisér Ondrej Šulaj.
Okrem dramaturgického pôsobenia sa Balgha venoval aj proóze. Z jeho tvorby knižne vyšli Dom pre živých (1962) a Ticho, ktoré si tu zanechal (1964). Je tiež autorom viacerých scenárov, okrem iného k adaptácii Kukučínovej poviedky Neprebudený (r. Jozef Zachar, 1965), ktorá si z Monte Carla odniesla čestné uznanie.
Medzi snímky, pod ktoré sa Peter Balgha podpísal ako dramaturg, patria aj Tri gaštanové kone (r. Ivan Balaďa, 1966), Dáma (r. Ivan Balaďa, 1967), Sedem svedkov (r. Peter Solan, 1967), …a sekať dobrotu (r. Peter Solan, 1968) či S Rozárkou (r. Vido Horňák, 1970).
