Legendárna komédia Dušana Rapoša sa hrá s myšlienkou, že obyčajná diera v stene nás môže viesť k sebapoznaniu. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Utekajme, už ide! (1986).
Realita sa správa ako zlá improvizácia, postavy sa v nej snažia nájsť zmysel a humor, čo už dávno nie je len na pobavenie. Utekajme, už ide! je film, ktorý najprv rozosmeje, potom zneistí – a nakoniec možno pripomenie, že to všetko poznáme až podozrivo dobre.
Život rodiny Syslovcov plynie tak, ako to poznáme z panelákov osemdesiatych rokov – je v ňom tesno, rušno a vždy je niekto na niekoho nasrdený. Až do chvíle, keď otec rodiny Svätopluk (Marián Zednikovič) omylom prerazí dieru do susedného bytu, a otvorí tak portál – nie do inej dimenzie, hoci to tak dojmovo sprvu pôsobí, ale do sveta luxusu, pohodlia a zvláštneho pokoja, ktorý zosobňuje aj jeho majiteľ, záhadný mág Dr. Mahma (Milan Lasica). Začína sa absurdná tragikomédia o tom, čo všetko sa môže pokaziť, keď ochutnáte život, ktorý vám nepatrí. Tento druh komfortu je pre postavy priam neodolateľný. Dostatok jedla, pitia, pohodlný nábytok, ticho a niekedy dokonca aj hedonistické šantenie. Akoby cez tú dieru na moment ušli z iného sveta, kde je všetko, po čom kedy túžili. Bez toho, aby museli naozaj zmeniť svoj život a pre výsledok čo i len pohnúť prstom.
Film režiséra Dušana Rapoša a scenáristov Jozefa Slováka a Jozefa Heribana je jedinečný tým, že sa nesnaží byť filmom v klasickom zmysle slova. Nemá striktný scenár, nemá oblúk, ktorý by dnes dramaturgovia schvaľovali práve s nadšením. Ale má niečo oveľa vzácnejšie — čistú, surovú výpoveď o dobe, v ktorej sa absurdita považovala za normu. Humor nebol len nástrojom úniku, ale priam až prežitia a obraz nevypovedal len o osobných problémoch jednotlivcov, ale aj o kolektívnej realite, ktorá sa zdá byť šedá, obyčajná a predurčená na sklamanie.
Scény pôsobia ako skeče, no vytvárajú súdržnú mozaiku chaosu. Kamera nie je túžobne poetická — ticho sleduje, ako panelák, v ktorom sa strieda smiech aj slzy, neprestáva byť miestom na morálne prepadávanie sa postáv. Nie je to film o mágii. Väčšmi hovorí o túžbe po zmene, ktorú si nikto nedovolí vysloviť. Každý si potajme privoniava k životu, ktorý by chcel niekedy zakúsiť a možno aj žiť, hlavne, nech sa to neprevalí.
