Významný slovenský herec Karol Čálik dostal počas svojej plodnej kariéry množstvo príležitostí v divadle, televízii aj vo filme. Narodil sa 15. marca pred 80 rokmi v Trnave.

Po maturite na trnavskom gymnáziu pokračoval v Bratislave štúdiom herectva na Vysokej škole múzických umení, ktoré úspešne absolvoval v roku 1966. Ešte ako poslucháč VŠMU účinkoval v operete Modrá ruža a v muzikáli Hello, Dolly na Novej scéne, kam po vojenskej službe aj nastúpil a pôsobí tam dodnes. V rokoch 1992 až 1999 zastával post umeleckého riaditeľa spevohry a po organizačných zmenách až do roku 2005 viedol hudobno-dramatický súbor. Od roku 2012 pôsobí na domovskej scéne ako umelecký riaditeľ.

Karol Čálik pochádza z rodiny krajčíra. Rodičia si priali, aby pokračoval v rodinnej tradícii, osud však rozhodol inak. V jednom staršom rozhovore si herec zaspomínal, ako si vo svojich štyroch rokoch „prešil“ ukazovák – nite mu trčali z prsta zhora aj zdola. A v tej chvíli bolo každému jasné, že krajčírstvo Karolovou budúcnosťou nebude.

Ako dieťa bol mimoriadne aktívny – za žiakov Spartaka Trnava hrával futbal a tiež sa venoval husliam a bicím. Bol aj členom spevokolu Bradlan a neskôr kapely R45. Rovnako mu učaroval magický svet bábkového divadla. Najväčšmi ho však fascinoval cirkus. So svojím vrodeným zmyslom pre humor sa túžil stať klaunom. Jeho umeleckú dráhu napokon ovplyvnilo stretnutie s amatérskym divadlom, keď si zahral černokňažníka v rozprávke Kocúr v čižmách.

Jedinečný prejav Karola Čálika založený na situačnej komike, výraznej mimike a prirodzenom zmysle pre humor spolu s jeho speváckym talentom našli široké uplatnenie v rôznych divadelných inscenáciách. Účinkoval v takmer všetkých žánroch – od komédií a tragikomédií až po operety a muzikály. Zaujal napríklad ako Mimiko v muzikáli Zorba (1970), ako Seňa v Siedmom nebi (1972) či ako Tibor v legendárnom muzikáli Cyrano z predmestia (1977). Medzi jeho neskoršie muzikálové úlohy patrili aj generál Maslov v Mata Hari (2013) či Biskup v Madame de Pompadour (2016).

Vo filmovom svete debutoval snímkou Námestie svätej Alžbety (r. Vladimír Bahna, 1965). Významnými sa pre Čálika stali aj televízny film Mŕtve oči (1971) v réžii Eduarda Grečnera či Pacho, hybský zbojník (r. Martin Ťapák, 1975), kde stvárnil jedného zo zbojníkov. Diváci si ho tiež pamätajú z easternu Martina Hollého Noční jazdci (1981). Objavil sa vo filme Stratená dolina (r. Martin Ťapák, 1976), rozprávkach Falošný princ (r. Dušan Rapoš, 1984), Galoše šťastia (r. Juraj Herz, 1986) či Láska na vlásku (r. Mariana Čengel Solčanská, 2014), ako aj v debute Vladimíra Adáska Hana a jej bratia (2001).

Okrem filmovej tvorby sa venoval aj televízii a rozhlasu vrátane zábavných programov a seriálov. Z televíznej tvorby rád spomína napríklad na rozprávky Jána Navrátila Figliar Sťopka (1974) a Sťopka a Šidielko (1974) v réžii Ivana Krajíčka. „Detského diváka si veľmi vážim. Dokonca viac ako dospelého. Herecké nasadenie je, povedal by som, rovnaké, ale pocit zodpovednosti voči deťom ma núti k presvedčivejšiemu, pravdivejšiemu a úprimnejšiemu hereckému prejavu. Chcem, aby som si získal jeho pozornosť a aby mi dieťa uverilo. Potom ho môžem zabávať, provokovať, poúčať aj nenápadne ,vychovávaťʻ. Nesmiem ho však klamať a hlavne nie sklamať,“ povedal v rozhovore pre denník Pravda.

Svoje herecké skúsenosti odovzdával ako pedagóg na bratislavskom konzervatóriu.

V jednom z rozhovorov Čálik uviedol, že si ešte nedokáže predstaviť, čo bude robiť, keď prestane hrať. Na stretnutí so spolužiakmi z trnavského gymnázia si totiž všimol, že jeho bývalí spolužiaci už myslia aj na iné veci ako a prácu. Karol Čálik však svojou prácou žije stále. Vášeň pre ňu mu umožňuje zostať v kontakte s dynamickým svetom divadla, ako aj s mladšími kolegami a kolegyňami. Aj ako osemdesiatnika ho môžeme vidieť na doskách Novej scény v štyroch rôznych inscenáciách.