Ladislav Halama st.
Písmo: A- | A+

Televízny a filmový strihač Ladislav Halama st. zomrel 2. júla 2025 vo veku 91 rokov. Takmer štyri desaťročia pracoval v Slovenskej televízii, kde sa podieľal na množstve televíznych filmov, inscenácií, rozprávok či na viacerých seriáloch.

Ďakujem Slovenskej televízii v Bratislave, za to, že ma prichýlila na dlhých 30 a viac rokov pod svoju strechu a umožnila mi spolupracovať na mnohých ťažiskových dielach, ktoré vznikali počas môjho pôsobenia. Medzitým som poznal mnoho vynikajúcich režisérov, kameramanov, zvukárov, architektov a ďalšie profesie, ktoré sú potrebné k tomu, aby vzniklo veľké dielo,“ ďakoval Ladislav Halama st. v roku 2023 v dokrútke galaprogramu Igric. Počas neho mu televízia udelila pamätnú grafiku za celoživotný prínos pre slovenskú audiovíziu.

Ladislav Halama sa vtedy osobitne poďakoval za podporu svojej manželke, s ktorou žil 65 rokov. Ďakoval tiež tvorcom ako Daniel Michaelli, Marián Minárik, Igor Ciel či Laco Kraus. S prvými tromi sa sa stretol napríklad pri realizácii trojdielneho televízneho filmu Louis Pasteur (r. Igor Ciel, 1977).  

Na konte má klasiky

Ako strihač sa Halama podpísal aj pod televíznu inscenáciu muzikálu Na skle maľované (r. Karol L. Zachar, 1980), televíznu adaptáciu Hviezdoslavovej Zuzanky Hraškovie (r. Franek Chmiel, 1991) či drámu Kým kohút nezaspieva (r. Jozef Pálka, 1972). Strihal tiež inscenáciu Martina Hollého Andersonvillský proces (1976), dvojdielnu inscenáciu Vida Horňáka Staroružová dáma (1989) aj televízny film Omyl doktora Moresiniho (r. Karol Spišák, 1988). V jeho filmografii sú tiež klasiky O psíčkovi a mačičke (r. Ondrej Šulaj, 1992), Mário a kúzelník (r. Miloslav Luther, 1976), Šťastie zberateľov (r. Stanislav Párnický, 1972), Keď báčik z Chochoľova umrie (r. Pavol Haspra, 1990) či Rozruch na onkológii (r. Ľuba Vančová-Velecká, 1991).

Ladislav Halama st. sa ako strihač podieľal aj na seriáloch. Okrem iných to boli koprodukčná Vojna volov (r. Sigi Rothemund, 1987), Parížski mohykáni (r. Igor Ciel, 1971) alebo Vivat Beňovský! (r. Igor Ciel, 1975). Na viacerých televíznych filmoch spolupracoval so svojím synom, režisérom Lacom Halamom. Strihal aj jeho celevečerný film pre kiná Tábor padlých žien (1997).

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články