V týchto dňoch by sa jeden z najznámejších slovenských hercov Leopold Haverl dožil 90 rokov. Bratislavský rodák, priateľmi prezývaný Hafi, patril k hereckým ikonám s nezameniteľným hlasom a výraznou javiskovou charizmou. Prezývka, ktorá ho sprevádzala celý život, vznikla ešte počas štúdia na konzervatóriu.
Narodil sa 16. februára 1936 v Bratislave. S divadlom prichádzal do kontaktu už od detstva – jeho otec pracoval ako osvetľovač v Slovenskom národnom divadle, a tak mal malý Leopold možnosť sledovať predstavenia priamo zo zákulisia. Práve tam spoznal viaceré osobnosti zakladateľskej generácie slovenského profesionálneho divadelníctva, ako Hanu Meličkovú či Janka Borodáča, Jozefa Budského, Martina Gregora, Mikuláša Hubu a Viliama Záborského, ktorí v ňom videli budúceho adepta herectva. Na doskách SND sa prvýkrát predstavil už ako jedenásťročný.
Hoci Haverla spočiatku priťahovala aj hudba, herectvo napokon zvíťazilo. V rokoch 1950 – 1954 študoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde získal pevné umelecké základy. Po absolvovaní konzervatória svoju hereckú dráhu začal v zájazdovom Dedinskom divadle. Niekoľko rokov účinkoval v Krajskom divadle v Trnave a v Divadle poézie, aby sa napokon v roku 1967 stal stálym členom súboru Činohry Slovenského národného divadla, kde pôsobil až do roku 2015. Počas svojej kariéry vytvoril desiatky výrazných postáv na divadelných doskách, televíznych obrazovkách a vo filmoch. Svoj charakteristický hlas prepožičal desiatkam rozhlasových postáv a mnohým zahraničným filmovým protagonistom (za všetky spomeňme úlohu Gandalfa v Pánovi prsteňov).
Nakrúcal s Bielikom, Hollým aj Ťapákom
Haverlov umelecký prínos ocenili viacerými vyznamenaniami. V roku 1977 získal Cenu Andreja Bagara, v roku 1980 mu udelili titul zaslúžilý umelec. V roku 2006 získal Pribinov kríž I. triedy aj Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo.
Svoju filmovú kariéru odštartoval – hoci v menšej úlohe – postavou partizána Štefana v kultovej dráme Kapitán Dabač z roku 1959 pod režijným vedením Paľa Bielika. Vo filme Traja svedkovia (1968) mu Bielik zveril jednu z hlavných úloh jurátusa Kamila Žiaranského. V snímke Noční jazdci (r. Martin Hollý, 1981) sa Haverl v príbehu o povojnovom pašovaní na slovensko-poľskej hranici predstavil ako dôstojník pohraničnej stráže. Išlo o charakterovo výraznú vedľajšiu úlohu v jednom z najznámejších slovenských filmov začiatku 80. rokov dvadsiateho storočia. V dráme Kým kohút nezaspieva (r. Martin Ťapák, 1986) vytvoril obraz väzneného muža v skupine rukojemníkov, ktorých počas vojnových udalostí drží nemecké komando v malej dedinskej krčme. Jeho výkon patril k výrazným kreáciám, v ktorých naplno vynikla Haverlova schopnosť psychologickej drobnokresby a vnútorného napätia. V neskoršom období sa objavoval aj v televíznej tvorbe. Zahral si menšiu postavu Cyrila v populárnom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade alebo aj v seriáli verejnoprávnej televízie Tajné životy, kde stvárnil otca jednej z klientok azylového centra, okolo ktorého sa príbeh rozvíjal.
Vždy túžil hrať Švejka
O postavách, ktoré formovali jeho umeleckú dráhu, prehovoril v denníku Korzár: „Nikdy som síce nehral milencov typu Rómeo, skôr takých charakterových, ktorí boli niečím poznačení – rodovo alebo psychicky. Hral som veľa šľachticov, neskôr mnoho charakterových postáv, akými sú Raskoľnikov, Don Carlos, Faustaf. No najradšej som mal vždy postavy šmrncnuté komikou. Vždy som túžil hrať Švejka. Nikdy sa mi to však nepodarilo.“
Herectvo Leopolda Haverla bolo charakteristické minimalizmom, presnosťou a psychologickou pravdivosťou. Nepoužíval veľké gestá. Pracoval s vnútorným napätím, mlčaním, tempom reči a presne miereným slovom. Vo filme a televízii sa objavoval menej často než v divadle, no aj tam zanechal výraznú stopu. Stvárňoval najmä intelektuálne, autoritatívne alebo morálne rozorvané postavy, ktoré si vyžadovali vnútornú presnosť a hereckú striedmosť. Aj v menších úlohách dokázal vytvoriť presvedčivý a zapamätateľný charakter. Popri hereckej práci sa venoval i pedagogickej činnosti. Bol známy vysokými nárokmi na študentov. Študenti a mladší kolegovia oceňovali, že ich viedol k poctivosti, sebadisciplíne a rešpektu k remeslu. Neučil ich „ako hrať“, ale „ako o herectve rozmýšľať“.
Medzi kolegami bol Leopold Haverl považovaný za skôr zdržanlivého človeka, ktorý veľa nehovoril, no vyznačoval sa pevnými zásadami. Nepotreboval dominovať slovami – jeho autorita vyplývala z práce, nie z postavenia. Haverl sa vedome vyhýbal mediálnej viditeľnosti a sebaprezentácii. Súkromie si chránil a verejný priestor prenechával svojej práci. Zomrel vo veku nedožitých 80 rokov, v tom čase mal na repertoári ešte niekoľko postáv na doskách SND.
Leopold Haverl zanechal v slovenskom divadle, filme a dabingu nezmazateľnú stopu. Patril k hercom, ktorí dokázali spojiť prirodzenosť prejavu s hlbokou vnútornou presvedčivosťou a kultivovaným prejavom, čím sa zapísal medzi najvýraznejšie osobnosti svojej generácie.
