Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec.
Písmo: A- | A+

Herec Ľubomír Paulovič, ktorý pôsobil vo viacerých slovenských divadlách a účinkoval vo vyše tridsiatke celovečerných filmov a v množstve televíznych titulov, zomrel vo veku 71 rokov.

K jeho divácky najpamätnejším postavám patrila menšia úloha Štefana v komédii Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra. „Nemal som tam rozsahom veľkú postavu, ale mnohí diváci si ju zapamätali, a to dokonca rôznych vekových kategórií. To ma veľmi potešilo. Keďže film sa často reprízuje, aj doteraz sa sem-tam ku mne dostane reakcia, že sa film aj jeho voľné pokračovanie páči aj mladým ľuďom,“ povedal vlani pre Pravdu Paulovič. Pôvodne mal Uher o tejto postave trochu inú predstavu. „Podľa predstáv režiséra Uhra mal hrať postavu Štefana neherec. Išlo mu len o istý, presne vyhranený typ. Navrhol mi, že ak ho nenájde, zverí úlohu mne. Napokon sa režisér spoľahol na moju hereckú skúsenosť, aj keď som mu celkom nevyhovoval ako typ,“ prezradil v 80. rokoch pre Televíziu.

Film Pásla kone na betóne nebola jeho prvá spolupráca so Štefanom Uhrom. „Tomuto veľmi citlivému a empatickému človeku vďačím aj za jednu z prvých úloh, ktorú mi zveril ešte ako študentovi VŠMU,“ zaspomínal si na televízny film Studené podnebie (1974) v rozhovore pre TV Oko. Zahral si aj v pokračovaní snímky …kone na betóne, ktorú v roku 1995 nakrútil režisér Stanislav Párnický.

Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne.
Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne. FOTO: archív SFÚ/Milan Kordoš

Jeden z mojich najlepších filmov bol Otec, hral som v ňom s Petrou Černockou. Na festivale mládežníckych filmov v španielskom Gijone, kde v porote sedelo asi šesťdesiat detí z celého sveta, získal druhú cenu. Tá postava sa mi veľmi páčila, lebo som jazdil na motorke. Odmalička som po nej túžil, aj som potajomky jazdieval na otcovej Jawe,“ povedal Paulovič v roku 2012 v rozhovore pre TV Oko o snímke z roku 1981 režiséra Andreja Lettricha.

S Martinom Hollým nakrútil eastern Noční jazdci (1981) a rozprávku Soľ nad zlato (1983), Juraj Jakubisko ho obsadil do snímky Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) a spolupracoval s ním aj na pokračovaní Perinbaby (2023). S Marianou Čengel Solčanskou nakrútil stredometrážny študentský film Ábelov čierny pes (2006) a obsadila ho aj do snímky Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010). Zloducha Paulovič stvárnil v americkom filme Mierotvorca (r. Mimi Leder, 1997) v hlavnej úlohe s Georgeom Clooneym, ktorý sa nakrúcal na Slovensku.

Z Paulovičových ďalších filmov spomeňme snímky Hra na telo (r. Ján Zeman, 1979), Hody (r. Andrej Lettrich, 1987), Na krásnom modrom Dunaji (r. Štefan Semjan, 1994), Zostane to medzi nami (r. Miroslav Šindelka, 2003), Konečná stanica (r. Jiří Chlumský, 2005), Ticho (r. Zuzana Liová, 2005), Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009), Ostrým nožom (r. Teodor Kuhn, 2019), Nech je svetlo (r. Marko Škop, 2019) či Plastic Symphony (r. Juraj Lehotský, 2022). Účinkoval aj v televíznych seriáloch.

Ľubomír Paulovič, rodák z Prašíc, kde v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako starosta, pričuchol k hraniu už v detstve počas základnej školy. Herectvo absolvoval na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Na školu sa takmer nedostal. „ Pán Mikuláš Huba, ktorý bol neskôr mojím ročníkovým vedúcim, nemohol zo mňa vytiahnuť ani mäkké F, pretože som mal takú obrovskú trému z tej veľkej túžby stať sa hercom,“ zaspomínal na svoje prvé skúšky v Rádiu Slovensko. Po dodatočných skúškach ho podľa jeho vlastných slov nakoniec na školu vzali aj zásluhou režiséra Karola L. Zachara. „Jemu vďačím aj za to, že som sa ako študent VŠMU dostal na javisko Slovenského národného divadla do veľmi známej inscenácie Na skle maľované.“

Po škole nastúpil v roku 1976 do martinského divadla. „Tých sedem rokov bolo moje najlepšie obdobie,“ bilancoval pred rokmi v rozhovore pre Čas. Od roku 1984 bol Ľubomír Paulovič členom Slovenského národného divadla. V roku 1996, počas pôsobenia ministra kultúry Ivana Hudeca, sa na niekoľko týždňov stal šéfom Činohry SND, potom z divadla odišiel. Do SND sa neskôr vrátil. V rokoch 1997 – 1998 a 2001 – 2002 bol umeleckým šéfom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Okrem herectva sa venoval aj divadelnej a televíznej réžii. „Ako prvú som režíroval rozprávku Popoluška a princ v SND. Predtým som režíroval amatérske divadelné súbory, ktoré boli výborné. V divadlách som zrealizoval dokopy vyše tridsať hier – na Novej scéne, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v divadlách v Prešove a v Košiciach, pre Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, dokonca aj v Komárne. (…) Neskôr som režíroval aj dve televízne inscenácie a dva filmy,“ zhrnul Paulovič vlani v rozhovore pre Slovenku.

Na klasickú otázku, čo je pre neho v jeho povolaní najkrajšie, Ľubomír Paulovič svojho času v rozhovore pre časopis Československá televize odpovedal: „Je to povolanie, po ktorom som najviac túžil a dal mu všetku svoju energiu a schopnosti. Preto dnes, keď vidím, že ľudí naozaj zaujíma, čo robím, nepoznám krajšie povolanie. Vidím, že moja námaha nebola márna a že tak celý môj život dostáva zmysel.

Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec. FOTO: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články