Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec.
Písmo: A- | A+

Herec Ľubomír Paulovič, ktorý pôsobil vo viacerých slovenských divadlách a účinkoval vo vyše tridsiatke celovečerných filmov a v množstve televíznych titulov, zomrel vo veku 71 rokov.

K jeho divácky najpamätnejším postavám patrila menšia úloha Štefana v komédii Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra. „Nemal som tam rozsahom veľkú postavu, ale mnohí diváci si ju zapamätali, a to dokonca rôznych vekových kategórií. To ma veľmi potešilo. Keďže film sa často reprízuje, aj doteraz sa sem-tam ku mne dostane reakcia, že sa film aj jeho voľné pokračovanie páči aj mladým ľuďom,“ povedal vlani pre Pravdu Paulovič. Pôvodne mal Uher o tejto postave trochu inú predstavu. „Podľa predstáv režiséra Uhra mal hrať postavu Štefana neherec. Išlo mu len o istý, presne vyhranený typ. Navrhol mi, že ak ho nenájde, zverí úlohu mne. Napokon sa režisér spoľahol na moju hereckú skúsenosť, aj keď som mu celkom nevyhovoval ako typ,“ prezradil v 80. rokoch pre Televíziu.

Film Pásla kone na betóne nebola jeho prvá spolupráca so Štefanom Uhrom. „Tomuto veľmi citlivému a empatickému človeku vďačím aj za jednu z prvých úloh, ktorú mi zveril ešte ako študentovi VŠMU,“ zaspomínal si na televízny film Studené podnebie (1974) v rozhovore pre TV Oko. Zahral si aj v pokračovaní snímky …kone na betóne, ktorú v roku 1995 nakrútil režisér Stanislav Párnický.

Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne.
Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne. FOTO: archív SFÚ/Milan Kordoš

Jeden z mojich najlepších filmov bol Otec, hral som v ňom s Petrou Černockou. Na festivale mládežníckych filmov v španielskom Gijone, kde v porote sedelo asi šesťdesiat detí z celého sveta, získal druhú cenu. Tá postava sa mi veľmi páčila, lebo som jazdil na motorke. Odmalička som po nej túžil, aj som potajomky jazdieval na otcovej Jawe,“ povedal Paulovič v roku 2012 v rozhovore pre TV Oko o snímke z roku 1981 režiséra Andreja Lettricha.

S Martinom Hollým nakrútil eastern Noční jazdci (1981) a rozprávku Soľ nad zlato (1983), Juraj Jakubisko ho obsadil do snímky Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) a spolupracoval s ním aj na pokračovaní Perinbaby (2023). S Marianou Čengel Solčanskou nakrútil stredometrážny študentský film Ábelov čierny pes (2006) a obsadila ho aj do snímky Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010). Zloducha Paulovič stvárnil v americkom filme Mierotvorca (r. Mimi Leder, 1997) v hlavnej úlohe s Georgeom Clooneym, ktorý sa nakrúcal na Slovensku.

Z Paulovičových ďalších filmov spomeňme snímky Hra na telo (r. Ján Zeman, 1979), Hody (r. Andrej Lettrich, 1987), Na krásnom modrom Dunaji (r. Štefan Semjan, 1994), Zostane to medzi nami (r. Miroslav Šindelka, 2003), Konečná stanica (r. Jiří Chlumský, 2005), Ticho (r. Zuzana Liová, 2005), Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009), Ostrým nožom (r. Teodor Kuhn, 2019), Nech je svetlo (r. Marko Škop, 2019) či Plastic Symphony (r. Juraj Lehotský, 2022). Účinkoval aj v televíznych seriáloch.

Ľubomír Paulovič, rodák z Prašíc, kde v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako starosta, pričuchol k hraniu už v detstve počas základnej školy. Herectvo absolvoval na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Na školu sa takmer nedostal. „ Pán Mikuláš Huba, ktorý bol neskôr mojím ročníkovým vedúcim, nemohol zo mňa vytiahnuť ani mäkké F, pretože som mal takú obrovskú trému z tej veľkej túžby stať sa hercom,“ zaspomínal na svoje prvé skúšky v Rádiu Slovensko. Po dodatočných skúškach ho podľa jeho vlastných slov nakoniec na školu vzali aj zásluhou režiséra Karola L. Zachara. „Jemu vďačím aj za to, že som sa ako študent VŠMU dostal na javisko Slovenského národného divadla do veľmi známej inscenácie Na skle maľované.“

Po škole nastúpil v roku 1976 do martinského divadla. „Tých sedem rokov bolo moje najlepšie obdobie,“ bilancoval pred rokmi v rozhovore pre Čas. Od roku 1984 bol Ľubomír Paulovič členom Slovenského národného divadla. V roku 1996, počas pôsobenia ministra kultúry Ivana Hudeca, sa na niekoľko týždňov stal šéfom Činohry SND, potom z divadla odišiel. Do SND sa neskôr vrátil. V rokoch 1997 – 1998 a 2001 – 2002 bol umeleckým šéfom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Okrem herectva sa venoval aj divadelnej a televíznej réžii. „Ako prvú som režíroval rozprávku Popoluška a princ v SND. Predtým som režíroval amatérske divadelné súbory, ktoré boli výborné. V divadlách som zrealizoval dokopy vyše tridsať hier – na Novej scéne, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v divadlách v Prešove a v Košiciach, pre Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, dokonca aj v Komárne. (…) Neskôr som režíroval aj dve televízne inscenácie a dva filmy,“ zhrnul Paulovič vlani v rozhovore pre Slovenku.

Na klasickú otázku, čo je pre neho v jeho povolaní najkrajšie, Ľubomír Paulovič svojho času v rozhovore pre časopis Československá televize odpovedal: „Je to povolanie, po ktorom som najviac túžil a dal mu všetku svoju energiu a schopnosti. Preto dnes, keď vidím, že ľudí naozaj zaujíma, čo robím, nepoznám krajšie povolanie. Vidím, že moja námaha nebola márna a že tak celý môj život dostáva zmysel.

Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec. FOTO: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

66. Krakovský filmový festival Záber z filmu Navždy Tristan. Foto: hugofilm features

ohlasy 66. Krakovský filmový festival

Starobylý Krakov sa opäť stal európskym hlavným mestom dokumentárneho, krátkometrážneho a animovaného filmu. 66. ročník Krakovského filmového festivalu (31. 5. – 7. 6.) privítal tvorcov, kritikov, producentov a milovníkov kinematografie z celého sveta a potvrdil svoju pozíciu jedného z najvýznamnejších filmových podujatí v Európe. Spolu 201 filmov súťažilo predovšetkým o priazeň divákov i odborníkov tak ako po iné roky, nehľadiac na existujúce politické zriadenie, v ktorom nám prišlo žiť a tvoriť. Bol som pritom, keď koncom šesťdesiatych rokov najmä domáci poľskí filmári prinášali veľmi kritické a otvorené diela, ktoré inšpirovali nielen „východných“ ale i „západných“ tvorcov. Krakovský festival bol rodiskom významných poľských dokumentaristov Krzysztofa Kieślowského, Wojciecha Wiszniewského a Marcela Łozińského. Práve tu zanechali svoju stopu významní poľskí animátori vrátane Ryszarda Czekału, Jerzyho Kuciu, Juliana Antonisza, Piotra Dumału a Zbigniewa Rybczyńského, ktorý v roku 1983 získal Oscara za svoj film Tango. Popri renomovaných dokumentaristoch a animátoroch sa na medzinárodných súťažiach zúčastnilo a získalo uznanie aj mnoho filmárov, ktorých mená sú vo svete hraných filmov široko známe. Zo slovenských tvorcov menujme aspoň Martina Slivku, ale i jeho žiaka Vlada  Balca i Dušana Hudeca. Všetci tu obdržali významné ocenenia. Kratšia cesta k Oscarom Krakovský filmový festival pozostáva z hlavných súťaží: tri sú medzinárodné (dokumentárny,...
Art Film 2026 slovenské filmy Záber z filmu Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú. Foto: Filmtopia

Nové slovenské filmy na IFF Art Film 2026: Kuko…, Musíme prežiť aj Posledná sezóna

Na 32. ročníku IFF Art Film budú mať premiéru viaceré nové domáce filmy. Premietať sa bude očakávaný dokumentárny film Tomáša Krupu Musíme prežiť o reálnych dôsledkoch globálneho otepľovania v rôznych kútoch sveta. Známe televízne bábky po rokoch opäť ožijú v hranom filme Andreja Kolenčíka a Juraja Šlauku Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú. A publikum uvidí aj premiéru celovečerného debutu Pavla Hirjaka Posledná sezóna z prostredia Zemplínskej šíravy. V programe sú aj ďalšie snímky Art Film uvedie aj niekoľko diel zo zbierok a fondov Slovenského filmového ústavu. Sú Kuko, Drobček a Raťafák dnes potrební? Ako vznikol nápad na film Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú? „Začali sme po nich pátrať. Pôvodne sme chceli natočiť dokument o slovenskej televíznej tvorbe pre deti, ktorá sa stratila z obrazoviek. Považovali sme ju za kvalitnú a zaujímavú. Nakoniec však vznikol hraný celovečerný film s bábkami a živými hercami,“ povedal Kolenčík pred časom pre Filmsk.sk. „Nepôjde o dobový film. Naši hrdinovia sa budú vyrovnávať so súčasnou realitou vo výtvarnej štylizácii a zisťovať, do akej miery sú ešte dnes potrební. Nie sú spojení so známymi televíznymi reláciami. Nepohybujú sa vo svojom prirodzenom prostredí, ale vstupujú do sveta bežných ľudí. Ich konanie zároveň reflektuje našu historickú pamäť, kultúrne dedičstvo a popkultúru,“ priblížil Kolenčík. Spolu s ostatnými...
Zobraziť všetky články