Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec.
Písmo: A- | A+

Herec Ľubomír Paulovič, ktorý pôsobil vo viacerých slovenských divadlách a účinkoval vo vyše tridsiatke celovečerných filmov a v množstve televíznych titulov, zomrel vo veku 71 rokov.

K jeho divácky najpamätnejším postavám patrila menšia úloha Štefana v komédii Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra. „Nemal som tam rozsahom veľkú postavu, ale mnohí diváci si ju zapamätali, a to dokonca rôznych vekových kategórií. To ma veľmi potešilo. Keďže film sa často reprízuje, aj doteraz sa sem-tam ku mne dostane reakcia, že sa film aj jeho voľné pokračovanie páči aj mladým ľuďom,“ povedal vlani pre Pravdu Paulovič. Pôvodne mal Uher o tejto postave trochu inú predstavu. „Podľa predstáv režiséra Uhra mal hrať postavu Štefana neherec. Išlo mu len o istý, presne vyhranený typ. Navrhol mi, že ak ho nenájde, zverí úlohu mne. Napokon sa režisér spoľahol na moju hereckú skúsenosť, aj keď som mu celkom nevyhovoval ako typ,“ prezradil v 80. rokoch pre Televíziu.

Film Pásla kone na betóne nebola jeho prvá spolupráca so Štefanom Uhrom. „Tomuto veľmi citlivému a empatickému človeku vďačím aj za jednu z prvých úloh, ktorú mi zveril ešte ako študentovi VŠMU,“ zaspomínal si na televízny film Studené podnebie (1974) v rozhovore pre TV Oko. Zahral si aj v pokračovaní snímky …kone na betóne, ktorú v roku 1995 nakrútil režisér Stanislav Párnický.

Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne.
Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne. FOTO: archív SFÚ/Milan Kordoš

Jeden z mojich najlepších filmov bol Otec, hral som v ňom s Petrou Černockou. Na festivale mládežníckych filmov v španielskom Gijone, kde v porote sedelo asi šesťdesiat detí z celého sveta, získal druhú cenu. Tá postava sa mi veľmi páčila, lebo som jazdil na motorke. Odmalička som po nej túžil, aj som potajomky jazdieval na otcovej Jawe,“ povedal Paulovič v roku 2012 v rozhovore pre TV Oko o snímke z roku 1981 režiséra Andreja Lettricha.

S Martinom Hollým nakrútil eastern Noční jazdci (1981) a rozprávku Soľ nad zlato (1983), Juraj Jakubisko ho obsadil do snímky Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) a spolupracoval s ním aj na pokračovaní Perinbaby (2023). S Marianou Čengel Solčanskou nakrútil stredometrážny študentský film Ábelov čierny pes (2006) a obsadila ho aj do snímky Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010). Zloducha Paulovič stvárnil v americkom filme Mierotvorca (r. Mimi Leder, 1997) v hlavnej úlohe s Georgeom Clooneym, ktorý sa nakrúcal na Slovensku.

Z Paulovičových ďalších filmov spomeňme snímky Hra na telo (r. Ján Zeman, 1979), Hody (r. Andrej Lettrich, 1987), Na krásnom modrom Dunaji (r. Štefan Semjan, 1994), Zostane to medzi nami (r. Miroslav Šindelka, 2003), Konečná stanica (r. Jiří Chlumský, 2005), Ticho (r. Zuzana Liová, 2005), Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009), Ostrým nožom (r. Teodor Kuhn, 2019), Nech je svetlo (r. Marko Škop, 2019) či Plastic Symphony (r. Juraj Lehotský, 2022). Účinkoval aj v televíznych seriáloch.

Ľubomír Paulovič, rodák z Prašíc, kde v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako starosta, pričuchol k hraniu už v detstve počas základnej školy. Herectvo absolvoval na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Na školu sa takmer nedostal. „ Pán Mikuláš Huba, ktorý bol neskôr mojím ročníkovým vedúcim, nemohol zo mňa vytiahnuť ani mäkké F, pretože som mal takú obrovskú trému z tej veľkej túžby stať sa hercom,“ zaspomínal na svoje prvé skúšky v Rádiu Slovensko. Po dodatočných skúškach ho podľa jeho vlastných slov nakoniec na školu vzali aj zásluhou režiséra Karola L. Zachara. „Jemu vďačím aj za to, že som sa ako študent VŠMU dostal na javisko Slovenského národného divadla do veľmi známej inscenácie Na skle maľované.“

Po škole nastúpil v roku 1976 do martinského divadla. „Tých sedem rokov bolo moje najlepšie obdobie,“ bilancoval pred rokmi v rozhovore pre Čas. Od roku 1984 bol Ľubomír Paulovič členom Slovenského národného divadla. V roku 1996, počas pôsobenia ministra kultúry Ivana Hudeca, sa na niekoľko týždňov stal šéfom Činohry SND, potom z divadla odišiel. Do SND sa neskôr vrátil. V rokoch 1997 – 1998 a 2001 – 2002 bol umeleckým šéfom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Okrem herectva sa venoval aj divadelnej a televíznej réžii. „Ako prvú som režíroval rozprávku Popoluška a princ v SND. Predtým som režíroval amatérske divadelné súbory, ktoré boli výborné. V divadlách som zrealizoval dokopy vyše tridsať hier – na Novej scéne, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v divadlách v Prešove a v Košiciach, pre Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, dokonca aj v Komárne. (…) Neskôr som režíroval aj dve televízne inscenácie a dva filmy,“ zhrnul Paulovič vlani v rozhovore pre Slovenku.

Na klasickú otázku, čo je pre neho v jeho povolaní najkrajšie, Ľubomír Paulovič svojho času v rozhovore pre časopis Československá televize odpovedal: „Je to povolanie, po ktorom som najviac túžil a dal mu všetku svoju energiu a schopnosti. Preto dnes, keď vidím, že ľudí naozaj zaujíma, čo robím, nepoznám krajšie povolanie. Vidím, že moja námaha nebola márna a že tak celý môj život dostáva zmysel.

Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec. FOTO: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Vlani si Divácku cenu Slnka v sieti odniesli tvorcovia filmu Invalid, producent Maroš Hečko (v strede) a režisér Jonáš Karásek (vpravo). Foto: SFTA / Zdenko Hanout

Slnko v sieti spustilo divácke hlasovanie

Slovenská filmová a televízna akadémia spustila hlasovanie v kategórii Divácka cena. Publikum môže vyberať svojho favorita spomedzi 30 filmových diel prihlásených na národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Divácke hlasovanie akadémia uzavrie 4. apríla. Víťaza diváckej kategórie vyhlásia spolu s víťazkami a víťazmi Slnka v sieti 16. apríla. „Minulý rok diváci vyberali spomedzi 24 slovenských filmov, v aktuálnom ročníku je to až 30 filmových diel. Veľmi sa tešíme, že slovenská kinematografia napreduje, že vznikajú kvalitné nielen hrané, ale aj dokumentárne, krátke a animované filmy. O tom, ktorý z nich najviac zaujal slovenské publikum, môžu rozhodnúť už teraz v diváckom hlasovaní. Veríme, že tak, ako sa filmoví tvorcovia a tvorkyne zaujímajú o svojich divákov v kinách, aj samotné diváctvo využije túto príležitosť vyjadriť podporu tomu filmu, ktorý sa im najviac v minulom roku páčil,“ povedala prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Katarína Krnáčová. Práve členovia SFTA svojím hlasovaním rozhodujú o držiteľkách a držiteľoch národnej filmovej ceny Slnko v sieti. Najviac nominácií získali tento rok historické filmy Vlny (r. Jiří Mádl) a Ema a smrtihlav (r. Iveta Grófová), ktoré majú 14 respektíve 12 nominácií. Sedem nominácií získala vojnová dráma režiséra Miloslava Luthera Spiaci účet. Kompletný prehľad nominácií na Slnko v sieti za rok 2024 si môžete pozrieť tu. Hlasovanie o Diváckej cene prebieha od 17. marca do...
Záber z brazílskeho oscarového filmu Stále som tu. Foto: ITAFILM

recenzia Stále som tu

Rubens Paiva a jeho manželka Eunice majú štyri dcéry a jedného syna. K moru im stačí iba prejsť cez cestu, z pláže dobehnú domov na obed či po loptu len tak v plavkách. Bezstarostný život v Riu de Janeiro tínedžerom zahrievajú slnečné dni, škola, kamaráti z ulice, prvé lásky, futbal, volejbal. Rodičia sa k ich želaniam a starostiam stavajú s porozumením, čo im oni plnou mierou rešpektu vracajú. Skrátka, láska je prirodzenou súčasťou tejto rodiny. Je to bunka vzťahov, ktorá funguje a drží pokope. Životopisná dráma Stále som tu hovorí o tom, ako konať, keď ju politický režim likviduje.  Naplnené obavy Treba povedať, že Paivovci patria v Brazílii medzi tie lepšie situované rodiny. Rubens a jeho manželka sú vzdelaní ľudia, on má svoje postavenie ako inžinier a kongresman poslaneckej snemovne, ona je právnička, majú slúžku a vkusný dom.  Sú sedemdesiate roky minulého storočia a v Brazílii je už niekoľko rokov pri moci autoritársky režim, ktorý cez národnú spravodajskú službu a za pomoci armády perzekvuje nepohodlných ľudí. V dôsledku zhoršujúcej sa politickej situácie sa rodina ešte viac stmelí, ale aj vystraší a zneistí.  Obavy sa naplnia, keď Rubensa jedného dňa vojenské sily unesú z domu priamo pred manželkinými očami. Eunice ostáva s deťmi v ostro stráženom dome, neskôr aj ju zadržia a vypočúvajú. Nikto nič nevie, nikto nič nepovie. Na...
Záber z rozprávky Zlatovláska. Foto: Magic Box

recenzia Zlatovláska

Aj vy by ste občas chceli vedieť, čo si myslia zvieratá? Hraná česko-slovenská rozprávka Zlatovláska vychádza z predlohy Karla Jaromíra Erbena a režijne sa jej chopil Jan Těšitel. Režisér má za sebou tvorbu na detskom televíznom seriáli, a preto mu nápady pre detské publikum nie sú vzdialené. Za klasickým príbehom však nemilo zaostávajú spomalené časti pre efekt a (v slovenských kinách) nadabovaní českí herci. Jurko a Štefan sú odhodlaní stať sa rytiermi. Svojho kráľa uctievajú, aj keď je trochu nemilosrdný a trochu z neho ide strach. Mladíkom prikáže, aby upiekli vzácneho jedovatého hada a použili psa Šťastka ako ochutnávača. Jurkovi, ktorý psíka zachránil, sa nápad nepozdáva a radšej kúsok mäsa prehltne sám. Prekvapivo prežije, ba čo viac, porozumie reči zvierat! Keď kráľ zistí, že neuposlúchol jeho príkaz, Jurko sa ocitá v ohrození života. Jediným vykúpením je splnenie kráľovej náhlej túžby po žene so zlatými vlasmi. Zlatovláska však býva veľmi, veľmi ďaleko na tajomnom ostrove. Kráľ Jurka a Štefana vysiela na cestu. Kamaráti stretávajú množstvo nových tvárí či „čumákov“ a Jurko využíva svoju novonadobudnutú schopnosť a všetkým ochotne pomáha. Zvieratká sa mu zaväzujú protislužbou, ktorá príde v pravý čas. Mocný, ale krutý cisár (Marián Mitaš) kráľa predbehol a Zlatovláskinmu otcovi za ruku jeho dcéry daruje kvapky života a smrti. Zlatovláska postupne prichádza...
Zobraziť všetky články