Herec Ľubomír Paulovič, ktorý pôsobil vo viacerých slovenských divadlách a účinkoval vo vyše tridsiatke celovečerných filmov a v množstve televíznych titulov, zomrel vo veku 71 rokov.
K jeho divácky najpamätnejším postavám patrila menšia úloha Štefana v komédii Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra. „Nemal som tam rozsahom veľkú postavu, ale mnohí diváci si ju zapamätali, a to dokonca rôznych vekových kategórií. To ma veľmi potešilo. Keďže film sa často reprízuje, aj doteraz sa sem-tam ku mne dostane reakcia, že sa film aj jeho voľné pokračovanie páči aj mladým ľuďom,“ povedal vlani pre Pravdu Paulovič. Pôvodne mal Uher o tejto postave trochu inú predstavu. „Podľa predstáv režiséra Uhra mal hrať postavu Štefana neherec. Išlo mu len o istý, presne vyhranený typ. Navrhol mi, že ak ho nenájde, zverí úlohu mne. Napokon sa režisér spoľahol na moju hereckú skúsenosť, aj keď som mu celkom nevyhovoval ako typ,“ prezradil v 80. rokoch pre Televíziu.
Film Pásla kone na betóne nebola jeho prvá spolupráca so Štefanom Uhrom. „Tomuto veľmi citlivému a empatickému človeku vďačím aj za jednu z prvých úloh, ktorú mi zveril ešte ako študentovi VŠMU,“ zaspomínal si na televízny film Studené podnebie (1974) v rozhovore pre TV Oko. Zahral si aj v pokračovaní snímky …kone na betóne, ktorú v roku 1995 nakrútil režisér Stanislav Párnický.
„Jeden z mojich najlepších filmov bol Otec, hral som v ňom s Petrou Černockou. Na festivale mládežníckych filmov v španielskom Gijone, kde v porote sedelo asi šesťdesiat detí z celého sveta, získal druhú cenu. Tá postava sa mi veľmi páčila, lebo som jazdil na motorke. Odmalička som po nej túžil, aj som potajomky jazdieval na otcovej Jawe,“ povedal Paulovič v roku 2012 v rozhovore pre TV Oko o snímke z roku 1981 režiséra Andreja Lettricha.
S Martinom Hollým nakrútil eastern Noční jazdci (1981) a rozprávku Soľ nad zlato (1983), Juraj Jakubisko ho obsadil do snímky Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) a spolupracoval s ním aj na pokračovaní Perinbaby (2023). S Marianou Čengel Solčanskou nakrútil stredometrážny študentský film Ábelov čierny pes (2006) a obsadila ho aj do snímky Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010). Zloducha Paulovič stvárnil v americkom filme Mierotvorca (r. Mimi Leder, 1997) v hlavnej úlohe s Georgeom Clooneym, ktorý sa nakrúcal na Slovensku.
Z Paulovičových ďalších filmov spomeňme snímky Hra na telo (r. Ján Zeman, 1979), Hody (r. Andrej Lettrich, 1987), Na krásnom modrom Dunaji (r. Štefan Semjan, 1994), Zostane to medzi nami (r. Miroslav Šindelka, 2003), Konečná stanica (r. Jiří Chlumský, 2005), Ticho (r. Zuzana Liová, 2005), Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009), Ostrým nožom (r. Teodor Kuhn, 2019), Nech je svetlo (r. Marko Škop, 2019) či Plastic Symphony (r. Juraj Lehotský, 2022). Účinkoval aj v televíznych seriáloch.
Ľubomír Paulovič, rodák z Prašíc, kde v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako starosta, pričuchol k hraniu už v detstve počas základnej školy. Herectvo absolvoval na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Na školu sa takmer nedostal. „ Pán Mikuláš Huba, ktorý bol neskôr mojím ročníkovým vedúcim, nemohol zo mňa vytiahnuť ani mäkké F, pretože som mal takú obrovskú trému z tej veľkej túžby stať sa hercom,“ zaspomínal na svoje prvé skúšky v Rádiu Slovensko. Po dodatočných skúškach ho podľa jeho vlastných slov nakoniec na školu vzali aj zásluhou režiséra Karola L. Zachara. „Jemu vďačím aj za to, že som sa ako študent VŠMU dostal na javisko Slovenského národného divadla do veľmi známej inscenácie Na skle maľované.“
Po škole nastúpil v roku 1976 do martinského divadla. „Tých sedem rokov bolo moje najlepšie obdobie,“ bilancoval pred rokmi v rozhovore pre Čas. Od roku 1984 bol Ľubomír Paulovič členom Slovenského národného divadla. V roku 1996, počas pôsobenia ministra kultúry Ivana Hudeca, sa na niekoľko týždňov stal šéfom Činohry SND, potom z divadla odišiel. Do SND sa neskôr vrátil. V rokoch 1997 – 1998 a 2001 – 2002 bol umeleckým šéfom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.
Okrem herectva sa venoval aj divadelnej a televíznej réžii. „Ako prvú som režíroval rozprávku Popoluška a princ v SND. Predtým som režíroval amatérske divadelné súbory, ktoré boli výborné. V divadlách som zrealizoval dokopy vyše tridsať hier – na Novej scéne, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v divadlách v Prešove a v Košiciach, pre Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, dokonca aj v Komárne. (…) Neskôr som režíroval aj dve televízne inscenácie a dva filmy,“ zhrnul Paulovič vlani v rozhovore pre Slovenku.
Na klasickú otázku, čo je pre neho v jeho povolaní najkrajšie, Ľubomír Paulovič svojho času v rozhovore pre časopis Československá televize odpovedal: „Je to povolanie, po ktorom som najviac túžil a dal mu všetku svoju energiu a schopnosti. Preto dnes, keď vidím, že ľudí naozaj zaujíma, čo robím, nepoznám krajšie povolanie. Vidím, že moja námaha nebola márna a že tak celý môj život dostáva zmysel.“
