Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec.
Písmo: A- | A+

Herec Ľubomír Paulovič, ktorý pôsobil vo viacerých slovenských divadlách a účinkoval vo vyše tridsiatke celovečerných filmov a v množstve televíznych titulov, zomrel vo veku 71 rokov.

K jeho divácky najpamätnejším postavám patrila menšia úloha Štefana v komédii Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra. „Nemal som tam rozsahom veľkú postavu, ale mnohí diváci si ju zapamätali, a to dokonca rôznych vekových kategórií. To ma veľmi potešilo. Keďže film sa často reprízuje, aj doteraz sa sem-tam ku mne dostane reakcia, že sa film aj jeho voľné pokračovanie páči aj mladým ľuďom,“ povedal vlani pre Pravdu Paulovič. Pôvodne mal Uher o tejto postave trochu inú predstavu. „Podľa predstáv režiséra Uhra mal hrať postavu Štefana neherec. Išlo mu len o istý, presne vyhranený typ. Navrhol mi, že ak ho nenájde, zverí úlohu mne. Napokon sa režisér spoľahol na moju hereckú skúsenosť, aj keď som mu celkom nevyhovoval ako typ,“ prezradil v 80. rokoch pre Televíziu.

Film Pásla kone na betóne nebola jeho prvá spolupráca so Štefanom Uhrom. „Tomuto veľmi citlivému a empatickému človeku vďačím aj za jednu z prvých úloh, ktorú mi zveril ešte ako študentovi VŠMU,“ zaspomínal si na televízny film Studené podnebie (1974) v rozhovore pre TV Oko. Zahral si aj v pokračovaní snímky …kone na betóne, ktorú v roku 1995 nakrútil režisér Stanislav Párnický.

Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne.
Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne. FOTO: archív SFÚ/Milan Kordoš

Jeden z mojich najlepších filmov bol Otec, hral som v ňom s Petrou Černockou. Na festivale mládežníckych filmov v španielskom Gijone, kde v porote sedelo asi šesťdesiat detí z celého sveta, získal druhú cenu. Tá postava sa mi veľmi páčila, lebo som jazdil na motorke. Odmalička som po nej túžil, aj som potajomky jazdieval na otcovej Jawe,“ povedal Paulovič v roku 2012 v rozhovore pre TV Oko o snímke z roku 1981 režiséra Andreja Lettricha.

S Martinom Hollým nakrútil eastern Noční jazdci (1981) a rozprávku Soľ nad zlato (1983), Juraj Jakubisko ho obsadil do snímky Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) a spolupracoval s ním aj na pokračovaní Perinbaby (2023). S Marianou Čengel Solčanskou nakrútil stredometrážny študentský film Ábelov čierny pes (2006) a obsadila ho aj do snímky Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010). Zloducha Paulovič stvárnil v americkom filme Mierotvorca (r. Mimi Leder, 1997) v hlavnej úlohe s Georgeom Clooneym, ktorý sa nakrúcal na Slovensku.

Z Paulovičových ďalších filmov spomeňme snímky Hra na telo (r. Ján Zeman, 1979), Hody (r. Andrej Lettrich, 1987), Na krásnom modrom Dunaji (r. Štefan Semjan, 1994), Zostane to medzi nami (r. Miroslav Šindelka, 2003), Konečná stanica (r. Jiří Chlumský, 2005), Ticho (r. Zuzana Liová, 2005), Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009), Ostrým nožom (r. Teodor Kuhn, 2019), Nech je svetlo (r. Marko Škop, 2019) či Plastic Symphony (r. Juraj Lehotský, 2022). Účinkoval aj v televíznych seriáloch.

Ľubomír Paulovič, rodák z Prašíc, kde v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako starosta, pričuchol k hraniu už v detstve počas základnej školy. Herectvo absolvoval na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Na školu sa takmer nedostal. „ Pán Mikuláš Huba, ktorý bol neskôr mojím ročníkovým vedúcim, nemohol zo mňa vytiahnuť ani mäkké F, pretože som mal takú obrovskú trému z tej veľkej túžby stať sa hercom,“ zaspomínal na svoje prvé skúšky v Rádiu Slovensko. Po dodatočných skúškach ho podľa jeho vlastných slov nakoniec na školu vzali aj zásluhou režiséra Karola L. Zachara. „Jemu vďačím aj za to, že som sa ako študent VŠMU dostal na javisko Slovenského národného divadla do veľmi známej inscenácie Na skle maľované.“

Po škole nastúpil v roku 1976 do martinského divadla. „Tých sedem rokov bolo moje najlepšie obdobie,“ bilancoval pred rokmi v rozhovore pre Čas. Od roku 1984 bol Ľubomír Paulovič členom Slovenského národného divadla. V roku 1996, počas pôsobenia ministra kultúry Ivana Hudeca, sa na niekoľko týždňov stal šéfom Činohry SND, potom z divadla odišiel. Do SND sa neskôr vrátil. V rokoch 1997 – 1998 a 2001 – 2002 bol umeleckým šéfom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Okrem herectva sa venoval aj divadelnej a televíznej réžii. „Ako prvú som režíroval rozprávku Popoluška a princ v SND. Predtým som režíroval amatérske divadelné súbory, ktoré boli výborné. V divadlách som zrealizoval dokopy vyše tridsať hier – na Novej scéne, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v divadlách v Prešove a v Košiciach, pre Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, dokonca aj v Komárne. (…) Neskôr som režíroval aj dve televízne inscenácie a dva filmy,“ zhrnul Paulovič vlani v rozhovore pre Slovenku.

Na klasickú otázku, čo je pre neho v jeho povolaní najkrajšie, Ľubomír Paulovič svojho času v rozhovore pre časopis Československá televize odpovedal: „Je to povolanie, po ktorom som najviac túžil a dal mu všetku svoju energiu a schopnosti. Preto dnes, keď vidím, že ľudí naozaj zaujíma, čo robím, nepoznám krajšie povolanie. Vidím, že moja námaha nebola márna a že tak celý môj život dostáva zmysel.

Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec. FOTO: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Karel Taissig: Smrt krásných srnců.

Na jeho filmových plagátoch sa krajiny nezaobídu bez ľudí a more je ich zrkadlom

Český maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig významne ovplyvnil československú filmovú plagátovú tvorbu. Výstava jeho diel v bratislavskom kine Lumière nadväzuje na celoročný výstavný projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989. Výstava potrvá do 31. augusta. Projekt Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 predstavil v Kine Lumière tvorbu štyroch najvýznamnejších predstaviteľov plagátovej tvorby Milana Grygara, Zdeňka Zieglera, Karla Vacu a Josefa Vyleťala. V priestoroch kina tak návštevníci a návštevníčky od marca minulého roka do apríla tohto roka videli výber 130 plagátov. Reprezentujú to najlepšie, čo v plagátovej tvorbe u nás vzniklo. Kino Lumière spolupracovalo na výstave s Pavlom Rajčanom, kurátorom výstavného cyklu a zbierky autorských výtvarných filmových plagátov Terryho ponožky. Ide o najväčšiu súkromnú zbierku filmových plagátov v Českej republike. Projekt nadväzuje na výstavu plagátov Karla Teissiga, jedného z najdôležitejších predstaviteľov československého filmového plagátu. Maliar, grafik a ilustrátor Karel Teissig študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Académie Royale des Beaux-Arts v Bruseli. Vo svojej práci sa zameriaval na plagátovú tvorbu, drobnú a užitú grafiku, ilustráciu, knižnú grafiku a kresbu. Vystavovať začal v 50. rokoch minulého storočia. Úspech doma a v zahraničí mu priniesla predovšetkým tvorba filmových plagátov, ktoré realizoval najčastejšie technikou koláže a maľbou. V rokoch 1959 až 1989 pracoval pre Ústrednú požičovňu filmov, pre ktorú v tomto období vytvoril 103 filmových plagátov. Za plagát k...
Režisér Martin Gonda. Foto: Miro Nôta

rozhovor Martin Gonda

Predstavte si, že každý rozhovor na tému filmu, ktorý chcete režírovať, vám v hlave generuje množstvo obrazov. Najradšej by ste ich všetky nakrútili a použili, no bol by to nekonečný film. Aj o tom hovorí Martin Gonda, keď opisuje autentické filmárske prostredie a špecifickú prácu s nehercami počas nakrúcania. O tom, že takúto metódu tvorby má veľmi rád, svedčí aj jeho dráma Potopa, ktorá tohto roku získala šesť ocenení Slnko v sieti. Režisér v nej cez vzťah otca a dcéry zachytáva časy plánovania výstavby Starinskej priehrady predznamenávajúce zánik niekoľkých východoslovenských dedín. V hlavnej úlohe sa predstavila nielen ocenená neherečka Sára Chripáková, ale aj rusínčina ako jazyk, ktorý dotknutú komunitu reprezentuje. Váš film Potopa vytiahol z minulosti boľavé osudy ľudí, ktorých vysídlili počas výstavby priehrady. Nechceli opustiť svoje korene, museli sa vyrovnať so stratou domova, ale aj túžili po novej kvalite života. Čím je vám táto historická téma blízka? Najviac zo všetkého ma fascinuje obraz sveta, ktorý končí, a zároveň vie, že končí. Niektorí ľudia v ňom sú nútení žiť ďalej, hádať sa, milovať, dospievať. Rovnako ako naše postavy vo filme Potopa, Mara a Alexander. Je na nich, čo z umierajúceho sveta si vezmú do toho nového. Čosi také sa deje aj v súčasnosti. Aj dnes máme často pocit, že sa všetko mení a zajtra to bude...
recenzia Mengeleho zmiznutie Záber z filmu Mengeleho zmiznutie. Foto: Film Europe

recenzia Mengeleho zmiznutie

Je zúrivý a arogantný. Snaží sa vo svojom klobúku a baloniaku vyzerať elegantne, no nezaprie svoje narcistické črty, ktoré mu dovoľujú druhých brať iba ako nástroje k svojmu prospechu a potešeniu. Film Kirilla Serebrennikova Mengeleho zmiznutie prepája viacero časových rovín od súčasnosti cez sedemdesiate, päťdesiate aj štyridsiate roky, aby vytvoril portrét sadistického zločinca ako kohosi, kto nielen plní rozkazy, ale skalopevne verí v zmysel toho, čo robí/robil. Film je čiernobiely. Nedostatok svetla v mnohých scénach, výrazné podhľady a ošarpané scenérie v kombinácii s ťahavými dráždivými zvukmi mu pridávajú na expresivite. Jediné farebné zábery sa objavia, keď sa po dlhom čase vo svojich flashbackoch hlavná postava vráti do mladosti, k idylickým scénam kúpania v rieke, ktoré plynulo predchádzajú k scénam selekcie v koncentračnom tábore v Osvienčime. Ktosi totiž vzal do rúk kameru a Mengeleho natočil v ľúbostných scénach so ženou aj pri práci, ako sa neprestajne usmieva s medzierkou medzi zubami, na základe ktorej neskôr odhalia identitu jeho kostí. Na čiernobielych záberoch sa Mengele neusmieva. Jeho tvár je takmer celý čas v pohŕdajúcom kŕči. Akoby vyjadrovala hnus z okolností, v ktorých musí žiť a do konca života sa skrývať. O milenky núdzu nemá, správa sa však k nim bez úcty, vidí v nich len prostriedok na dosahovanie chvíľkovej rozkoše. Znepokojivá hudba evokujúca hukot v ušiach pri nervovom vypätí sugeruje možnosť depersonalizácie až na pokraji šialenstva. Čaká...
Zobraziť všetky články