Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec.
Písmo: A- | A+

Herec Ľubomír Paulovič, ktorý pôsobil vo viacerých slovenských divadlách a účinkoval vo vyše tridsiatke celovečerných filmov a v množstve televíznych titulov, zomrel vo veku 71 rokov.

K jeho divácky najpamätnejším postavám patrila menšia úloha Štefana v komédii Pásla kone na betóne (1982) režiséra Štefana Uhra. „Nemal som tam rozsahom veľkú postavu, ale mnohí diváci si ju zapamätali, a to dokonca rôznych vekových kategórií. To ma veľmi potešilo. Keďže film sa často reprízuje, aj doteraz sa sem-tam ku mne dostane reakcia, že sa film aj jeho voľné pokračovanie páči aj mladým ľuďom,“ povedal vlani pre Pravdu Paulovič. Pôvodne mal Uher o tejto postave trochu inú predstavu. „Podľa predstáv režiséra Uhra mal hrať postavu Štefana neherec. Išlo mu len o istý, presne vyhranený typ. Navrhol mi, že ak ho nenájde, zverí úlohu mne. Napokon sa režisér spoľahol na moju hereckú skúsenosť, aj keď som mu celkom nevyhovoval ako typ,“ prezradil v 80. rokoch pre Televíziu.

Film Pásla kone na betóne nebola jeho prvá spolupráca so Štefanom Uhrom. „Tomuto veľmi citlivému a empatickému človeku vďačím aj za jednu z prvých úloh, ktorú mi zveril ešte ako študentovi VŠMU,“ zaspomínal si na televízny film Studené podnebie (1974) v rozhovore pre TV Oko. Zahral si aj v pokračovaní snímky …kone na betóne, ktorú v roku 1995 nakrútil režisér Stanislav Párnický.

Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne.
Ľubomír Paulovič a Milka Zimková vo filme Pásla kone na betóne. FOTO: archív SFÚ/Milan Kordoš

Jeden z mojich najlepších filmov bol Otec, hral som v ňom s Petrou Černockou. Na festivale mládežníckych filmov v španielskom Gijone, kde v porote sedelo asi šesťdesiat detí z celého sveta, získal druhú cenu. Tá postava sa mi veľmi páčila, lebo som jazdil na motorke. Odmalička som po nej túžil, aj som potajomky jazdieval na otcovej Jawe,“ povedal Paulovič v roku 2012 v rozhovore pre TV Oko o snímke z roku 1981 režiséra Andreja Lettricha.

S Martinom Hollým nakrútil eastern Noční jazdci (1981) a rozprávku Soľ nad zlato (1983), Juraj Jakubisko ho obsadil do snímky Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992) a spolupracoval s ním aj na pokračovaní Perinbaby (2023). S Marianou Čengel Solčanskou nakrútil stredometrážny študentský film Ábelov čierny pes (2006) a obsadila ho aj do snímky Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010). Zloducha Paulovič stvárnil v americkom filme Mierotvorca (r. Mimi Leder, 1997) v hlavnej úlohe s Georgeom Clooneym, ktorý sa nakrúcal na Slovensku.

Z Paulovičových ďalších filmov spomeňme snímky Hra na telo (r. Ján Zeman, 1979), Hody (r. Andrej Lettrich, 1987), Na krásnom modrom Dunaji (r. Štefan Semjan, 1994), Zostane to medzi nami (r. Miroslav Šindelka, 2003), Konečná stanica (r. Jiří Chlumský, 2005), Ticho (r. Zuzana Liová, 2005), Nedodržaný sľub (r. Jiří Chlumský, 2009), Pokoj v duši (r. Vladimír Balko, 2009), Ostrým nožom (r. Teodor Kuhn, 2019), Nech je svetlo (r. Marko Škop, 2019) či Plastic Symphony (r. Juraj Lehotský, 2022). Účinkoval aj v televíznych seriáloch.

Ľubomír Paulovič, rodák z Prašíc, kde v rokoch 2006 až 2010 pôsobil ako starosta, pričuchol k hraniu už v detstve počas základnej školy. Herectvo absolvoval na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Na školu sa takmer nedostal. „ Pán Mikuláš Huba, ktorý bol neskôr mojím ročníkovým vedúcim, nemohol zo mňa vytiahnuť ani mäkké F, pretože som mal takú obrovskú trému z tej veľkej túžby stať sa hercom,“ zaspomínal na svoje prvé skúšky v Rádiu Slovensko. Po dodatočných skúškach ho podľa jeho vlastných slov nakoniec na školu vzali aj zásluhou režiséra Karola L. Zachara. „Jemu vďačím aj za to, že som sa ako študent VŠMU dostal na javisko Slovenského národného divadla do veľmi známej inscenácie Na skle maľované.“

Po škole nastúpil v roku 1976 do martinského divadla. „Tých sedem rokov bolo moje najlepšie obdobie,“ bilancoval pred rokmi v rozhovore pre Čas. Od roku 1984 bol Ľubomír Paulovič členom Slovenského národného divadla. V roku 1996, počas pôsobenia ministra kultúry Ivana Hudeca, sa na niekoľko týždňov stal šéfom Činohry SND, potom z divadla odišiel. Do SND sa neskôr vrátil. V rokoch 1997 – 1998 a 2001 – 2002 bol umeleckým šéfom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.

Okrem herectva sa venoval aj divadelnej a televíznej réžii. „Ako prvú som režíroval rozprávku Popoluška a princ v SND. Predtým som režíroval amatérske divadelné súbory, ktoré boli výborné. V divadlách som zrealizoval dokopy vyše tridsať hier – na Novej scéne, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v divadlách v Prešove a v Košiciach, pre Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, dokonca aj v Komárne. (…) Neskôr som režíroval aj dve televízne inscenácie a dva filmy,“ zhrnul Paulovič vlani v rozhovore pre Slovenku.

Na klasickú otázku, čo je pre neho v jeho povolaní najkrajšie, Ľubomír Paulovič svojho času v rozhovore pre časopis Československá televize odpovedal: „Je to povolanie, po ktorom som najviac túžil a dal mu všetku svoju energiu a schopnosti. Preto dnes, keď vidím, že ľudí naozaj zaujíma, čo robím, nepoznám krajšie povolanie. Vidím, že moja námaha nebola márna a že tak celý môj život dostáva zmysel.

Ľubomír Paulovič a Pavol Angst vo filme Otec. FOTO: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Dahomey / Zdroj: Film Europe

recenzia Dahomey

Na zvlnenej hladine Seiny, ktorú brázdia lode plné turistov túžiacich obdivovať krásy francúzskej metropoly s pohárikom sektu s ruke, sa vynárajú titulky: „Dvadsaťšesť dahomejských kráľovských pokladov sa chystá opustiť Paríž. Vrátia sa na rodné územia, z ktorých sa stal Benin. S tisíckami ďalších boli tieto umelecké diela vyrabované počas invázie francúzskych vojsk v roku 1892. Stotridsať rokov strávených v zajatí sa pre ne blíži ku koncu.“ Film, zaznamenávajúci putovanie artefaktov z parížskeho Musée du quai Branly do Námorného paláca v Cotonou, mohol ponúknuť zaujímavý pohľad na podobu repatriácie kultových predmetov, ktoré si koncom 19. storočia víťazné vojská odvliekli z afrického kontinentu ako vojnovú korisť do Francúzska. Mohol, ale filmárke narodenej v Paríži, ktorej korene sú senegalské, to nestačilo. Chcela viac. Neuspokojila sa s atraktivitou magnetizujúceho východiska a výsledkom jej filmárskej hravosti a invencie je nevšedný experiment na pomedzí podmanivej vizuálnej eseje a magického sna vystupujúceho z hlbín nepoznanej minulosti. Vo svete filmu nie je Mati Diop neskúsená začiatočníčka. Začínala síce ako herečka, no rýchlo prešla na opačnú stranu kamery – zvábili ju posty režisérky a scenáristky. Od začiatku jej bolo jasné, na aké tematické okruhy chce vo svojich filmoch zaostriť. „Musím znovuobjaviť svoju africkú časť, ktorú kolonizovala moja biela kultúra.“ Objavovať ju začala v rodnej krajine svojho otca hudobníka Wasisa Diopa – v Senegale. Do...

Novým predsedom rady AVF je Štefan Dlugolinský

Počas rokovania 12. 12. si rada Audiovizuálneho fondu zvolila nového predsedu. Stal sa ním Štefan Dlugolinský. V zmysle rokovacieho poriadku rady sa ktorýkoľvek z jej členov môže prihlásiť za predsedu. Štefan Nižňanský navrhol Štefana Dlugolinského a ten informoval, že ho interne oslovili ďalší členovia rady. Nikto iný z rady neprejavil záujem kandidovať. Výsledkom hlasovania tajným hlasovaním bolo zvolenie Dlugolinského za predsedu. Osem členov rady hlasovalo za, proti hlasoval jeden člen a dvaja členovia sa zdržali. Štefana Dlugolinského vymenovala za člena rady AVF ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 za oblasť nezávislých producentov v audiovízii. Jeho funkčné obdobie je šesť rokov, trvá do 12. 8. 2030. Dlugolinský študoval na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a na Divadelnej fakulte VŠMU. V oblasti televíznej tvorby je autorom desiatok scenárov a podieľal sa na výrobe stoviek televíznych relácií, predovšetkým v Hlavnej redakcii zábavných programov, ako režisér sa podpísal pod zábavné a hudobné programy. Širšej verejnosti je známy najmä zo svojho pôsobenia vo funkcii námestníka ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša. Ten televíziu riadil v rokoch 1996 – 1998, počas vlády Vladimíra Mečiara, ktorý ju zneužíval na politickú propagandu. Je predsedom Slovenskej asociácie novinárov, ktorej podpredsedom je Roman Michelko, poslanec SNS. Dlugolinského vymenovanie do rady AVF kritizovali v auguste v spoločnom...
Zobraziť všetky články