Maska je ich trinástou komnatou. Zdravotná sestra, úspešný podnikateľ, študentka estetiky, matematik, hollywoodska komparzistka žili svoje „obyčajné“ životy ako všetci ostatní, kým sa v ich hlavách neusadil ktosi iný – depresia, panické ataky, paranoja, schizofrénia či iné príznaky. Každý z nich v istej chvíli potreboval pomoc psychiatra, ktorý im okrem iného ponúkol aj možnosť liečby arteterapiou. Vnútorné muky a trýzne pretavujú do obrazov či textov. Aj do slov, ktorými otvárajú trináste komnaty svojich chorých duší. Kľúč k tajným dverám ich psyché našiel režisér, kameraman a scenárista v jednej osobe. V celovečernom autorskom dokumente Drsne a nežne (2022) Ľubomír Štecko poodhalil oponu tabuizovaného sveta chorôb ľudských duší a porota Igrica mu za invenčné spracovanie témy, pred ktorou radšej zatvárame oči, udelila tvorivú prémiu.

Rodáka z Pribyliny (29. 1. 1945) v detstve obklopovala technika, pretože dedo po návrate z Ameriky za zarobené peniaze postavil v dedine pod Tatrami vodnú elektráreň, mlyn a pílu a tie boli jeho ihriskom aj škôlkou. Po „víťaznom februári“ rodine všetko zhabali, takže potomok „kapitalistickej rodiny“ mal obmedzené možnosti štúdia. Mohol sa stať traktoristom, ale mal šťastie, prijali ho na ŠUP-ku do Bratislavy, kde vyštudoval fotografiu. Už vtedy ho uchvátila mágia filmov novej vlny a svojimi fotografiami zabodoval pri prijímačkách na pražskú FAMU. Po absolvovaní odboru filmová a televízna kamera (1967 – 1972) a návrate do Bratislavy sa stal jedným z kameramanov Spravodajského filmu, a keď po čase museli chodiť bez režisérov, tak sa dostal aj k réžii. Potom prešiel na Kolibu do Krátkeho filmu Bratislava a spravodajsko-reportážne šoty vymenil za dokument.

V dokumentárnej tvorbe tej doby mu chýbala spontánnosť, preto sa rozhodol robiť filmy, v ktorých by zaznamenal autentické výpovede portrétovaných „hrdinov“ a namiesto vtedy dominujúceho komentára by o nich viac prezradilo ich konanie v konkrétnych situáciách. Aby predstavil nielen ich charakter, ale aj fungovanie, resp. nefungovanie celého spoločenského systému. „Pri tvorbe dokumentu nadväzujete s ľuďmi, o ktorých robíte film, osobné vzťahy. A za uverejnenie toho, čo sa bezprostredne týka konkrétneho človeka, nesiete aj zodpovednosť.“

Svetlo sveta uzreli tituly Skladnícky labyrint (1984), Jazda na špici (1986), Najlepšie roky života majstra Luptáka (1987) či Sestrička (1989). Nasledovali výčitky, napríklad ako môže v dokumente o Kamilovi Haťapkovi ukazovať, že vrcholový tréner vrieska na svojich zverencov. Po festivalovej premiére v Oberhausene mu zasa ministerský úradník vyčítal, že v snímke o Jánovi Luptákovi, ktorý so svojou partiou postavil škôlky za osem mesiacov, hoci normy stanovujú dva roky, ukazuje, ako to koncom 80. rokov u nás nefunguje. Tristným obrazom systému, ktorý sa práve zrútil, bol ešte aj dokument Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang (1990). Nasvietil až obludnú story „kráľa Oravy“, funkcionára z Trstenej, ktorého v roku 1987 odsúdili za korupciu najvyšších predstaviteľov socialistického štátu. Podvodník, čo si v Leopoldove odpykával trest, si myslel, že film mu poslúži ako argument pri obhajobe. Opak bol pravdou, preto filmárov zažaloval za poškodenie dobrého mena. Ale prokurátor žalobu zrušil.

Po neslávnom konci bratislavskej Koliby musel každý filmár vyriešiť otázku, čo ďalej v rámci profesie aj ako uživiť rodinu. Opäť sa na neho usmialo šťastie, po roku 1990 vznikla v Slovenskej televízii tvorivá skupina umeleckej dokumentárnej tvorby, v ktorej pracoval ako hlavný dramaturg. Viedol aj úspešný cyklus Subjektív. Nová doba priniesla aj nové témy. Napríklad reštitúcie. Príbeh rodiny, ktorej v dedine na Záhorí v rámci reštitúcií vrátili krčmu, vyrozprával v dokumente Dom Malinovských (1993). Ako to neraz býva, rodina sa pre majetok rozhádala a vzťahy potomkov sa narušili. Dokument získal na festivale Etnofilm v Čadci hlavnú cenu. „Myslím si, že toto bude dominovať, pohľad cez psychiku jednotlivca do relevantných trendov spoločenských vývojov,“ napísal vtedy o Dome Malinovských Pavel Branko.

Tvorivá aj osobná sloboda je témou jeho celovečerného dokumentu Štvorec v kruhu (2013), ktorého hrdinom je maliar Vladimír Ossif. „Celý život sa snaží byť slobodným a nezávislým, pričom navonok žije tak, akoby hranice pre neho neexistovali. Zvnútra sa však jeho život riadi jasnými zásadami, tvoriacimi pomerne tvrdé hranice, ktoré neprekračuje,“ uviedol Štecko.

Okrem filmárčiny sa celý život venoval aj tomu, čo vyštudoval na ŠUP-ke: fotografii. „Snažil som sa nájsť výtvarnú a výpovednú hodnotu v zdanlivej banalite všednosti. (…) nechcel som, aby to bola zbierka záberov náhodných scénok, ale naopak išlo o spôsob výtvarnej interpretácie sveta, v ktorom žijeme,“ povedal na margo svojej výstavy Dialóg s časom, ktorú prezentoval v októbri minulého roka v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.