„Televízia bola perfídnym nástrojom kultúrnej politiky totalitného štátu. Dnešná, zatiaľ ešte formálne verejnoprávna, ako sa zdá, k tomu zase smeruje,“ hovorí v rozhovore čerstvý držiteľ Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre .
Z troch bratov bol v detstve asi ten najvzdorovitejší, ale duševnej potravy v kinách a knižniciach našiel vždy dosť. Koncom uvoľnených šesťdesiatych rokov sa mu začal plniť sen stať sa režisérom, medzitým ho však naplno dobehla realita normalizácie. Čo je horšie, táto pachuť sa mu dnes vracia. Režisér Miloslav Luther, čerstvý držiteľ ocenenia Slnko v sieti za celoživotné dielo, si vysoko cení jednotlivcov, ktorí sa napriek všetkému vytrvalo usilujú pripomínať morálne princípy spoločnosti a udržiavať európske humanistické tradície.
Čo hovoríte na to, že odovzdávanie ocenení Slnko v sieti sa tento rok napokon v STVR vôbec nevysiela?
Dá sa povedať, že televízia si strieľa do vlastnej nohy. Nielenže oberie svojho kultivovaného diváka o autentický zážitok, ale – hoci je tradične koproducentom väčšiny slovenských filmov – ani nevyužije natoľko sledovaný vysielací čas na propagáciu domácej tvorby. Nechcem si domýšľať, čo sa tým hlavne sleduje, ale podľa mňa toto rozhodnutie neprospeje nikomu a ničomu.
S akými pocitmi prijímate ocenenie? Rekapitulujete minulosť?
Je to pre mňa motivujúce. Hoci som pri uvedení svojho posledného filmu Spiaci účet vyhlásil, že je naozaj posledným a končím ním svoju profesijnú dráhu, teraz som v dileme. Keď som doteraz tak „výnimočne prispel“, nemal by som pokračovať? Dnes sa menia postoje zo dňa na deň… Ale vážne, celý život sa snažím dodržať slovo, takže som definitívne dorežíroval.
Ktorý váš film sa vám teraz v mysli vynorí ako prvý?
Krok do tmy. Nielen preto, že voľne vychádza zo svedectva o zvrátenej poprevratovej stalinskej dobe od autora predlohy Alfonza Bednára. Zobrazuje dôsledky povojnovej nezvládnutej demokratickej eufórie, rozkladu mravných hodnôt a brutálnej chamtivosti a mocibažnosti. Zaujíma sa o antihrdinov, lebo, ako sa hovorí, praví hrdinovia ležia v hroboch.
Narodili ste sa, keď sa skončila druhá svetová vojna. Rozprávali ste sa neskôr s rodičmi o tom, ako ju prežívali, ako nanovo začínali, ako ich situácia ovplyvnila do budúcnosti?
Moji rodičia, tak ako mnohí ich súčasníci, museli zvládnuť všetky tie zvrhlosti dvadsiateho storočia. Najmä fašizmus a hneď po ňom komunizmus. A my deti sme trpeli spolu s nimi. Hoci sa nám nezdôverovali so svojimi starosťami, veľa sme vytušili a vycítili, takže na detstvo si nerád spomínam. Ale mrzí ma, že som sa ich na to neskôr viac nepýtal.
Čo vaše detstvo poznačilo najviac?
Patrím do povojnovej bratislavskej generácie, ktorá vyrastala najmä na ulici a na mestských dvoroch. To boli každodenné divoké hry, ale aj bitky. A neskôr aj pitky. Naozaj šťastné chvíle som si užíval počas prázdnin u starých rodičov v dedine pri Banskej Bystrici, kde som sa aj narodil krátko po skončení vojny. Tam ma poslali rodičia aj ako trinásťročného dať sa dokopy po prekonaní vážnej choroby, čo bol, paradoxne, asi najkrajší rok môjho detstva.
Boli ste traja bratia. Aké boli súrodenecké prepojenia? Bola medzi vami chlapčenská rivalita alebo veľké porozumenie?
Podobne ako na ulici s kamarátmi. Silné emócie, vzťahy, putá a prirodzená vzájomná súťaživosť nám však ostali na celý život.
Podporovali ste sa navzájom alebo si každý išiel svojou cestou?
Asi najviac nás v tom ovplyvnila naša mama. Viedla mestské kultúrne záujmové združenia a na vtedajšiu totalitnú dobu v nich bol aký-taký slobodný tvorivý duch. Starší brat Igor začínal svoju vynikajúcu kameramanskú dráhu práve v amatérskom fotografickom krúžku, mladší brat Daniel smeroval k vede už zo školských lavíc, ja som ako chronický záškolák trávil čas najmä v kinách a knižniciach a smeroval tak spontánne k filmárčine.
Vtedy ste si povedali, že sa už nebudete spoliehať na rodičov?
Môj schizofrénny pubertálny život sa skončil v maturitnom ročníku, keď to napokon prasklo. A len so šťastím a s veľkou láskavosťou učiteľov som s odretými ušami zmaturoval. Bolo to odo mňa bezohľadné, najmä voči rodičom, ktorých deptali vlastné ťažké existenčné problémy. Celý život si pre to spytujem svedomie. Než som nastúpil na dvojročnú vojenčinu, brigádoval som v televízii ako asistent produkcie, potom v krátkom filme ako nosič osvetľovacích káblov. Takže filmársku dráhu som začínal naozaj „od piky“.
Začali ste študovať na prelome 60. a 70. rokov. Ako ste vnímali Pražskú jar a normalizáciu na univerzitnej pôde a na základe čoho ste zaujali postoj?
Postupný rozklad diktatúry v prvej polovici šesťdesiatych rokov som trávil bohémskym životom s kamarátmi, pri vášnivých debatách o umení a politike, oblbovaní dievčat na fenomenálnom „bratislavskom korze“, opíjaní sa lacným vínom a opici, fyzickej aj duševnej. Svet bol gombička a budúcnosť bola jagavá. O to tvrdšie vytriezvenie prišlo po vpáde „bratských vojsk“ v šesťdesiatom ôsmom a následnej ruskej okupácii. Už na jeseň som nastúpil na pražskú FAMU, na vytúženú katedru réžie hraného filmu. Uprednostnil som ju pred útekom na Západ, hoci mizli mnohí moji kamaráti a neskôr sa z nakrúcania v Nemecku nevrátil ani môj brat.
Ako vás odlúčenie ovplyvnilo do ďalších rokov?
Už pár rokov predtým sme sa s Igorom celkom prirodzene vídali iba občas. Jeho dráha kameramana raketovo stúpala, takže v čase Pražskej jari už nakrúcal v cudzine so špičkovými nemeckými režisérmi. A ja som po prepustení z dvojročnej vojenčiny asistoval obdivuhodnému režisérovi Barabášovi pri filme Krotká, potom pri filme Dáma výnimočného režiséra Balaďu a napokon pri bizarnej Slávnosti v botanickej záhrade kultového Ela Havettu a Lubora Dohnala.
Ako ste sa kontaktovali s bratom v emigrácii? Cítili ste inú zodpovednosť voči rodine?
Nevideli sme sa štrnásť rokov. Kontaktovali sme sa cez rodičov, raz za ním a za vnúčatami pustili mamu, raz otca, jeden z nich tu vždy musel zostať ako rukojemník. Mňa ani mladšieho brata nikam do cudziny nepustili. Pas som dostal, až keď si ma vynútil nemecký producent na réžiu koprodukčnej rozprávky Kráľ drozdia brada v roku 1984. To som už mal vlastnú rodinu s úžasnou manželkou, s ktorou sme spolu dodnes. Osudovou zhodou okolností sme sa dali dokopy v ten istý deň, keď som odkázal Igorovi po kamarátovi do Nemecka, že ja tu zostanem.
V sedemdesiatych rokoch ste pracovali v Československej televízii. Ako ste vedeli prijať pracovnú aj spoločenskú situáciu?
Celé desaťročia normalizácie som chodil do práce s kameňom v žalúdku. Kým som dostal možnosť robiť svoju vyštudovanú profesiu, niekoľko rokov som robil spravodajské šoty, televízne knižné magazíny, kultúrnu publicistiku. Zlomilo sa to vďaka vynikajúcemu dramaturgovi a priateľovi Marianovi Puobišovi. V čase tvrdých politických čistiek mi napriek môjmu pochybnému kádrovému profilu ponúkol réžiu náročnej televíznej inscenácie, po ktorej nasledovali ďalšie a ďalšie úžasné príležitosti. Jeho predčasný odchod bol veľkou stratou pre mňa aj pre mnohých kolegov a priateľov. Dnes už nežijú mnohí, ktorým vďačím za veľa.
Ocenili by ste z dnešného pohľadu niečo na vtedajšej inštitúcii?
Nič. Televízia bola perfídnym nástrojom kultúrnej politiky totalitného štátu. Dnešná, zatiaľ ešte formálne verejnoprávna, ako sa zdá, k tomu zase smeruje. Vysoko si však cením
